S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

 

Motto:  Poďakuj !

 

Za vôňu poďakuj lipe keď kvitne a ránu za svetlo ktorým deň víta,
poďakuj srdcu za to že bije, a dažďu za vlahu čo zemi dáva.

A ďakuj semenám keď z hliny vyklíčia, za pestrosť farieb kvetinám,
Za krásu hôr, ktoré sa k nebu týčia i za temnotu hlbinám.

Husliam za krásne tóny a krivky ladné, riekam, že stále tečú,
Ďakuj i za to, že všetko nie je ľahké, i mechu poďakuj za zeleň mäkkú.

Poďakuj blížnym za prívetivosť, ďakuj za lásku muža i ženy,
Poďakuj smrti za skutočnú spravodlivosť, i moru za bielu čipku z peny.

Tiež poďakuj za striebro vlasov, nočnému nebu za hviezdny blysk,
A lánom obilia za zlato zrelých klasov. 

Poďakuj životu, že si ho smel žiť. 

*

Vážená smútiaca rodina Bradovkova i Tomkova, 

vážení príbuzní aj priatelia z blízka i z ďaleka

     Vážený vzácny majster, organizátor, duša hĺbavá aj poetická, odborník časov produktívnych,
starší skúsený kamarát, milý dedo Belo Bradovka Janko.

     Pred niekoľkými dňami by ma ani vo sne nenapadlo, že mi osud raz prichystá takúto chvíľu.
Býva zvykom, že mladší odprevádzajú starších. V tomto prípade je rutina dodržaná, ale... Mám možnosť pospomínať pri takejto smutnej príležitosti asi preto, že som zrejme asi najstaršie činný pracovník,
v síce inej brandži než bola Tvoja špecializácia, ale ona bola viditeľnejšia a zanechala trvalejšie stopy ak mám spomenúť iba „to vybudované“, lebo „to zasiate“ nevidíme no ukazuje čo ste vedeli, čo ste mohli a aj dokázali aj napriek ťažkostiam. Veď ani vtedy nebolo všetko šibnutím čarovného prútika. Dnes sa proklamuje všeličo, vraj na úžitok občanov, ale výsledky miznú v diaľke ako ranná hmla ktorú slnko rozpúšťa.
Veď Tvoja bola generácia akosi tvorivejšia hoci v ťažších podmienkach a možno že práve preto. 

    Tvoje pracoviská boli známe každému kto prišiel do styku so stavebníctvom.
A nebolo to preto, že by si nemal ukotvený životný ciel. Vydal sa vlastnou ťažkou cestou, ale vydržal si a vypovedáš do posledného dychu čo len srdce zná. 

    Rozhodovanie je niečo, čo nás sprevádza po celý život, postupne však zistíme, že robiť to rozhodovanie je oveľa zložitejšie, komplexnejšie a zásadne ovplyvňuje nielen nás, ale často aj naše okolie.
Niektoré rozhodnutia sa časom ukážu ako nesprávne, iné nám prinesú radosť a spokojnosť.

Ale akože by sme spomínali bez štipky poézie:

Oj víno, víno, boh ti nebo daj! veršuje Peter Zvon v Tanci nad plačom.

Ján Smrek to ilustruje rukolapnejšie:
Človek, keď sa raz dotkne oblakov, už nemôže sa zmeniť na červa,
čo vrýva sa len do zemského blata.

A nebude mieru na svete do tých čias,
kým ruky ktoré plnia náboje sa nenavrátia ku plneniu fliaš.
Nech tečú nápoje,
nech miesto hromobitia kanónov znie krotký cengot čiaš. 

    Takto dôstojne i pracovne to prežívali Tvoji spolupracovníci, aj súpútnici, pri pracovných i neformálnych stretnutiach, ktorých atmosféra bola vždy neopakovateľná. 

     A jedno pamätihodné bolo keď sme sa stretli na pohrebe MUDr. Tomkovej keď sme aj zaspievali:
Kto za pravdu horí v svätej obeti... tomu moja pieseň slávou zazvoní;
a príroda poďakovala tomu zboru nádhernou ozvenou. 

     Lenže dôvod na dnešné stretnutie je iný. Prišli sme sa s Tebou milý DedoBelo rozlúčiť
a odprevadiť Ťa na ceste, ktorá čaká aj na nás, keď dozrie čas.
     Písmo nás poučuje: neviete dňa, ani hodiny a nezruší to ani charizma s Tebou spojená. 

     Berieme s úsmevom vtipy, že "staroba je iba pre statočných"
                                      alebo že "starnutie je otrava“;
      no je to jediný spôsob, ako sa dožiť vyššieho veku !

     Keď si sa zotavoval z ťažkého úrazu, lekári zo žartu hovorili, že by tam mal ostať na plný úväzok,
lebo v Tvojej prítomnosti sa pacientom zlepšuje nálada, ustupujú depresie a rýchlejšie sa im hoja rany.
     Aké to nadľudské vyznanie !

     Všetci dobre vieme, že kto sa narodí a príde medzi ľudí, iste sa raz aj odoberie. Kedy?
To vedia hviezdy: predsa len radšej vítame nový život; presne tak ako sa tešíme na jar, aj keď v jeseni listy znova opadnú, aby naplnili zákonitosti prírody.
Takže už častejšie sa vyskytujú rozlúčky s bývalými priateľmi a kolegami, ako svadby, či krstiny,
ale taký je kolobeh života.

Žili a žijeme v zložitej dobe, ale... 

Nikdy sa nesťažuj na dobu, narodil si sa preto, aby si ju urobil lepšou.
Veľkosť, ktorú môže ľudský duch dosiahnuť, určuje samotná ľudská bytosť,
veď zrkadlu niet čo vyčítať, ak je tvár (alebo aj spoločnosť) pokrivená. 

    Týmto chcem oceniť celoživotnú prácu ktorú si vykonával s citom vložiť do rámca povinností a predpisov aj fenomén osobného a ľudského prístupu k cieľu veci. 

    Odchod člena rodiny je vždy bolestivý a týka sa nielen blízkych príbuzných. 

Lenže aj v takej ťažkej chvíli treba vidieť svetlý lúč nádeje a prijať aj filozofiu života z druhej strany, že odchod človeka môže byť aj darom vykúpenia. To len nás kmáše zármutok a pocit straty, ale čas to zahladzuje.
My všetci cítime stratu a preto prichádzame odprevadiť kolegu a kamaráta DedaBela, ale aj úprimne potešiť v žiali Vás najbližších, aspoň vľúdnym slovom, pohľadom porozumenia a podaním ruky. Je to tak, vyspelá technika už dokáže všeličo, lietať do kozmu, aj potápať sa do hlbín; no do sopky chrliacej lávu nevstúpime, ale ani život navrátiť nedokážeme. 

   Ale taká, voči majestátu smrti v podstate slabá, je naša spoločnosť. Ľudia majú slobodnú vôľu: môžu konať dobro i zlo, aj keď zmyslom života je stáť na strane dobra a hájiť ten postoj od narodenia po smrť.
  Takže, milý DedoBelo prijmi to úprimné poďakovanie i za priateľstvo ktorým si nás popri povinnostiach zahrňoval, za každé vľúdne slovo a milý úsmev, za mnohé podnetné myšlienky a riešenia, lebo to je tá trvalá hodnota, ktorú si nám rozdával  a ktorú nám tu zanechávaš i cez túto rozprávkovú záveť:

O niečo skorej ako sa na zemi rozmnožili ľudia, stretla sa na Olympe rada bohov,
aby urobila posledné úpravy do ich života.
Starší rady povedal: „Dali sme im toho priveľa, musíme im niečo odobrať! 
Ale čo im odoberieme?“ Po dlhšom premýšľaní povedal: „Už viem. 

Odoberieme im šťastie, ale bude problém kde ho schováme, aby ho nedostali.“
Dumali, až jeden z nich navrhol ukryť ho na vrchole najvyššej hory sveta.
Ale ihneď padla námietka: „Nie, spomeň si, že dostali silu a vytrvalosť. 

Niekedy, niekto z nich dosiahne vrchol a dostane sa tak k šťastiu
a ak to raz objaví jeden budú už všetci vedieť kde sa ono nachádza.“ 
Potom navrhol iný: „teda ho schovajme na dno najhlbšieho mora“.
Ale ďalší hneď namietol: „Nie, spomeň si, že dostali predstavivosť. 

Niekedy, niekto z nich zhotoví taký stroj čo umožní ponorenie aj do hlbočiny
a tak sa k šťastiu dostanú.“ 
Ďalší povedal: „schovajme ho na planéte, ktorá je vzdialená od Zeme.“
Aj jemu namietli: „Nie, spomeň si, že dostali inteligenciu.
Niekedy, niekto z nich zhotoví loď na medziplanetárne cesty, tam ho nájde
a potom už všetci budú mať šťastie.“ 

Posledný, ktorý dovtedy iba mlčiac pozorne počúval a porovnával každý návrh
aj námietky, nakoniec povedal:
„Verím, že viem kam treba schovať to šťastie, aby ho nikdy nenašli.“
Všetci sa prekvapene obrátili k nemu a svorne opýtali „kam?“ 

On odpovedal:
„Schovajme šťastie do ich vlastného vnútra, najlepšie priamo k srdcu.
Budú takí zaujatí jeho hľadaním všade okolo seba, že ho nikdy nenájdu.“

 

     Vážená smútiaca rodina i všetci zhromaždení.
Prijmite prosím, tento odkaz od zomrelého pána Vojtecha Bradovku ako prezradenie tajomstva,
ale aj ako návod pre živých, aby sme nezabudli na dôležitú, skrytú podstatu života. 

    Tým vyslovujem za všetkých, za kolegov, priateľov, aj za mňa, úprimnú sústrasť,
porozumenie a spolucítenie s toľkým zármutkom. 

V mojej najvnútornejšej vitríne sa zachveli všetky sklenené spomienky.
Na konci mlčania počuť vlaňajší dážď, ako pošepky diktuje svoj telegram.
Svorka smutných anjelov narieka pri svite luny a smrteľná duša vody tak
zľahka padá na dno. Keď anjeli vzlietnu, nastane najhlbšie ticho,
v ktorom azda začujem vzdialené perly, ako sa sypú po kameni sťa prúd
zamrznutých sĺz v mojich čoraz jesennejších očiach.

 

     Lúčime sa s Tebou, náš milý DedoBelo, odpočívaj v pokoji. Naše spomienky Ťa budú sprevádzať,
ako to mihotavé svetlo večné, na ceste do lona Matky Zeme, do nekonečných diaľav Vesmíru,
ktorý je navždy domovom nás všetkých. 

                      S úprimným spolucítením Váš 
                                                                                     Julo Forsthoffer     

Bratislva 21.1.2022

                                       

---

    OSOBNÁ STRÁNKA  KGB

---

 

„HIGH-TECH“ DEDO A JEHO KRÉDO
Október,  2010

 „Ľutujem, že počítače neboli, keď som mal dvadsať,“ (tj. 1945)
vravievam si ja osemdesiatpäťročný Vojtech Bradovka z Nadabuly pri Rožňave. 
 

Životná láska: Pokrok sa nedá zastaviť.
Egypťania písali na papyrus, Etruskovia klinmi do hlinených tabuliek, mnísi písali husím brkom na  pergamen, po vojne prišlo guličkové pero, písacie stroje. Rešpektujem tradície, ale pretože mne sa nechce naháňať husi, vytrhávať im brká a prácne ich orezávať, tak píšem na počítači“.

Život na dôchodku na jednej nohe:
Po roku 1989 sme so synom podnikali v stavebníctve, vyrábali sme umelokamenné výrobky na zákazku, pre architektúru.. V roku 2002 na stavenisku mi na nohu padol balvan, rozdrvil ju a museli mi ju amputovať,“ Odvtedy som na vozíku a bavím sa za počítačom.

Každý začiatok je ťažký
Vyznanie o osvojovaní práce s počítačom v seniorskom veku. citujem s láskavým súhlasom autora, môjho priateľa (Jula .F.)
Viem čo to je začínať s počítačom sám, iba s príručkami - na začiatku boli chvíle keď som mal priam nutkavý úmysel vyhodiť "stroj" z okna. Niečo som napísal, ”potom sa to stalo", čosi som na klávesnici stlačil a cela práca natrvalo zmizla. To bolinajhoršie chvíle a lomcovala mnou oprávnená zlosť, ale na seba, na svoju vlastnú nemohúcnosť, pretože pri koncipovaní / písaní nikdy sa mi nepodarí ten text úplne rovnako zopakovať.

Tuning na počítači aj vozíku:
Náš dom je dnes prispôsobený na bezbariérový prístup, vyhádzali sme koberce kvôli vozíku, dvere sú širšie, obývačka sa premenila na pracovňu. Môžem vstať, ale chodím málo, jedine s barlami, ktoré som vylepšil, aby sa s nimi dalo lepšie manipulovať. „Na dizajn závesného háčika mám certifikát tzv. chránený vzor. Ak by to chcel niekto priemyselne vyrábať, tak musí mať odo mňa súhlas,“. Mám rád zlepšovacie návrhy, zjednodušujú a uľahčujú život.  Digitálny fotoaparát mám stále u seba v brašne vozíka. Ide mi to aj za počítačom. Jeden syn žije v Prahe, druhý sa na čas usadil v Írsku. Obe vnučky sú dospelé. So všetkými  komunikujeme cez internet. Počítače ma fascinujú. Starší syn je fachman na počítače, tak svojho otca učí. Ak treba niečo vysvetliť, pošle e-mail, alebo radí cez SKYPE.
Televíziu nepozerám. Počúvam rádio pri posteli. Často sa mi uľaví, keď vypnem hlučnú hudobnú produkciu s nekonečne a opakujúcim banálnym textom. Najčastejšie  sa mi do uší dostanú správy, rovnako ich čítam aj na internete spolu so slovenskými klasikmi. Mám rád Janka Jesenského. Pre začínajúci sivý zákal si písmo zväčšujem. Knihy a noviny viem čítať jedine s lupou. To ma unaví, ale monitor až tak nie..“ Posielame si linky:

Pred tromi rokmi (*2007) sme sa dali dokopy s kamarátom z Banskej Bystrice a založili internetovú stránku. www.kgbacikovia.websnadno.cz

 Dopisujem si asi s desiatimi,
ale osobne sa poznám len s tromi. Hovorím o prispievateľoch na WEB stránku Klubu Generácie Báčikov, (teda KGB.) Články a fotografie nahadzujem bez problémov. Nie som až taký macher, že by som vedel urobiť vyskakovací rámček s reklamou, ale to ani nechcem.
Dvoch vecí sa štítim, ploštíc a reklamy.

Moje pokroky nedali pokoj ani manželke Margite: „Vždy som prisadla, že sa niečo naučím a potom sme sa hádali o miesto pri počítači Teraz mám aj ja svoj. Najskôr som mala „vyšľapaný“ po vnučke, potom som zdedila po synovi, teraz po manželovi,“. Korešpondujem hlavne so synmi, nevestami, vnučkami. Sem tam si píšeme aj z izby do kuchyne. „Nájdem niečo o orchideách, ľúbi orchidey, tak jej pošlem link.
Ťuk, ťuk, ťuk a je to. Alebo mi prepošle list, čo poslal syn, keď ma nedal do kópie. Zatiaľ náš pes „Sony“ skučí pred dverami. Je to tiež internetová známosť. Predošlá majiteľka už mala s nim problémy, lebo bol celý deň sám v paneláku a obhrýzal nábytok. Jej ponuku na adopciu sme našli, ako inak, na internete, cez ktorý sa naďalej o svojho psíka - maznáčika  zaujíma, ako si voľne žije a pobehuje na našom dvore a v záhrade.

V garáži mám hobby dielňu,
tam občas všeličo majstrujem, lebo sedieť pri počítači desať hodín denne je veľa,“ Pochádzam z remeselníckej rodiny, kde manuálna zručnosť bola samozrejmosťou. Práca v dielni aj keď na vozíčku predsa len vyžaduje  fyzickú činnosť a je vítanou  protiváhou vysedávania pri počítači. V mojej hobby dielničke mávam vďačných zákazníkov, a to deti našich susedov a ich kamarátov, ktorým opravujem hračky.  Pochopiteľne zadarmo. Drobné opravy detských vozítok, odpadávajúce  kolieska kočíkov. Prišívam nechtiac amputované  končatiny bábik a pod. Rôzne poškodenia hračiek vyžadujú zakaždým inú technickú improvizáciu, čo rád robím. Susedkám  v blízkom okolí občas nabrúsim tupé kuchynské nože, tiež zadarmo. Aj to utužuje dobré susedské vzťahy.

Listy? To hádam nie!:
Teraz v lete som bol v nemocnici dva týždne a doktor povedal, že môj  „zdravotný stav je veku primeraný,“ čo chápem tak, že je na figu, lebo som starý,“  ale s tým, že okrem nohy mi v podstate veľa nechýba. Nesťažujem sa, snáď jedine na nespavosť. Stačia mi štyri hodiny. Spať idem po polnoci, o pol piatej som hore, pajdám k počítaču a klikám si tam. Je veľká škoda, že starší ľudia sa o to málo zaujímajú. Mám priateľov, s ktorými by som si rád podebatoval, ale nechcú používať počítač. Čo si budeme listy písať? To by som nezvládol ani finančne ani časovo,“. Na stránke je veľký výber toho, čo si posielame; rôzne rady ako začať s počítačom, alebo aj odborné články či vtipy. Celá stránka je ladená v pozitívnom zmysle.

Nemám rád bolestínske reči.
Sťažovať sa na starobu, nízku penziu, to nechajme druhým. Pokiaľ sa ozve smutný muž, zdvorilo odmietam,“ Stojí za zmienku, že denne zaznamenáva počítadlo stránky cca 160 prístupov = Úspešnosť článkov pozorujem podľa štatistiky. Za tri roky existencie stránky je to vyše  132 000 prístupov. Pochvaľujem si, že počítač umožňuje to, na čo papier nestačí. „Mazať veci, znova písať, premiestňovať odseky.“ Funkcie Ctrl+C a Ctrl+V sú mi dobre známe.. Keby som bol mladší, určite sa počítačom profesionálne venujem.


Vojtech Bradovka

PABERKY Z RODNÉHO KRAJA

 

Zábavno náučnú rozhlasovú reláciu o Ratkovej s názvom