Naša dobrá známa, dôchodkyňa, priateľka mojej manželky chová milého izbového psíka, domáceho maznáčika, sučku „Fanynku“. Venuje jej neobyčajnú starostlivosť, počnúc pravidelnými zdravotnými prehliadkami u veterinára , kupovaním krmiva nadštandardnej kvality, starostlivosťou o zovňajšok a dennými prechádzkami na čerstvom vzduchu.
Neodmysliteľnou témou pri vzájomných stretnutiach býva podrobná informácia o zdravotnom stave Fanynky, o jej náladách a správaní.
Ktorúsi sobotu nás s manželkou „pobavil“ priateľkin telefonát . Z jej hlasu sa dalo vycítiť, že je rozpačitá až bezradná. Začala tým, že skôr ako by sa obrátila na veterinára pre radu, chcela by vedieť manželkin názor na problém s ktorým sa jej po telefóne aj zdôverila.
Jedná sa o to, že v ten deň kúpila v obchodnom reťazci chladené kurča. Až doma po vybalení nákupu zistila, že záručná doba končí presne v deň nákupu a ona chcela kurča pripraviť na nedeľný obed, teda deň po záruke.
Teraz nevie, čo má robiť. Toľká pedantnosť ma pobavila a nezdržal som sa ironickej poznámky a poradil som jej po telefóne nasledovne:
Ak to kurča uvarí, alebo inak tepelne upraví pred polnocou toho dňa, keď končí záruka môžu ho na druhý deň s manželom bez obáv mať k obedu. Ale ak ho bude variť po polnoci, teda vlastne už po záručnej dobe, ešte by snáď mohli z tej kuraciny s manželom na obed jesť. Ale pre istotu nech z toho kuracieho mäska už Fanynke nedáva. Istota je istota. Predpisy o záručnej dobe treba dodržiavať. Vojtech Bradovka