S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

    Je to už dávno, keď v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sme spolu za pomoci rodičov, ako mladomanželia svojpomocne postavili v našej dedine rodinný dom.

    V tých časoch, sa v mestách v úsporne projektovaných nájomných domoch stavali stiesnené kuchyne, bola zriedkavým riešením v našom dome priestranná izba s kuchynským kútom. Strediskovým miestom nášho rodinného života sa akosi prirodzene stal veľký stôl s rohovou lavicou v tejto obytnej kuchyni.

    Vedno s našimi rodičmi a dvomi dorastajúcimi synmi sme spolu  ako trojgeneračná rodina, pri tomto stole strávili pri jedle, alebo len tak pri posedení v pohode mnohé pekné chvíle. Čo však z dnešného pohľadu najviac oceňujeme a na čo spomíname, je skutočnosť, že tento stôl bol pre našu rodinu vždy, a to nielen pri mimoriadnych príležitostiach, miestom prímeria a miestom azylu, najmä pre chlapcov.

    Aj keď ako šarvanci všeličo povystrájali, pri tomto stole nesmeli byť karhaní a nesmelo sa im nič vyčítať, aj keď dôvodov na to bolo dosť. Riešilo sa to inde. Ak sa zriedkavo vyskytli v rodine nejaké nezhody, zásadne sa neriešili pri spoločnom stolovaní.

    Zostarli a osameli sme. Naši rodičia dožili svoj život v tomto dome. Synovia sú ďaleko od domova vo svete, ale k tomuto stolu, ako k miestu azylu sa pri každej príležitosti radi vracajú. Pre nás, osamelú manželskú dvojicu na dôchodku, ostáva tento veľký stôl nielen na Štedrý večer, alebo pri návštevách, ale každý všedný deň miestom pohody a častých spomienok na jeho azylovú funkciu.