aktualizované: 04.10.2022 16:17:42 

S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

VERŠE KLASIKOV
KLIKNI NA HNEDÉ TITULKY HORE
 
P.O. Hviezdoslav
 
ZUZANKA HRAŠKOVIE

Zuzanka Hraškuľča: púpavka, žubrienka.
Ubije mater ju: zaplače, postenká,
v kútik sa utúliac, metla kde, u dverí;
zodvihne z úchytku
posúcha úlomček upadlý materi:
zúbky naň vycerí…
Zabudne na bitku.

Mať však je macocha. „Kdes' bolo, fagane?“
„Vonku… len… na ceste.“ „A nohy zbabrané
po členky prečo, há!?…“ „Troška len — u päty…
Jarček hneď uloví…“
„Ja tebe! Vlačeň… na!“ Scupkali buchnáty:
geglo až v chúďati.
„Joj!… Poviem ňaňovi —“

S povykom bežalo k otcovi. V stodole
vial nové žitočko; kúdol hnal na pole —
„Naníčko! Naň…“ „Čo je? čo vrieskaš?…“ „Ubila
mam' ma… Tu bôľ, joj i…“
„Ťapla ak —“ „Bacla ver'! V chrbátik, do tyla…“
„Iste si šantila;
čuš!… To sa zahojí.“

Mať však len macocha. „Kdes' bolo, šklbane?“
„Na dvore…“ „A laby do kolien sfafrané?…“
„Nebite! Jurík náš v mláčku ma sotil, ten —
Odbehnem k vodičke…“
„Pačrev! Prv však ťa ja…“ Kam čiahla: ogrgeň —
„Rata!… Váš Jurík: preň…
Joj — poviem totčičke —“

Frčí k tej. — Konope drvila na cieni.
„Totčička, kde ste?…“ „Hou! — Tys', kvet môj milený?
Sirôtka… Kto ti čo?“ „Bila…“ „Kto? Mať, šak?… Sem —
Fľaky až tielkom, ľaď!…
Vlčica macocha!… Otec? Nu, tetrov, viem —
Hrom!… Len sa otrasiem,
pôjdem jej nakydať!…“

Mať však vždy macocha. „Kdes' bolo, lagane?“
„Pod stenou iba, hej…“ „A čungy zbrýzgané
i vigan?…“ „Zafŕklo spod koča — Jurík, šak? —
prez jarok k lavičke…“
„Bodajs'!…“ ho za vlásky z nôh strhla, vliekla tak —
Krvičky za ním šľak…
„Joj!… Poviem — mamičke…“

Fikajúc prihnalo na cmiter. U hrobu
pokľaklo. — Bolestnú zodvihlo žalobu:
„Mamičko, nespite! Vstaňte! Veď po svite…
Chráňte si Zuzičku;
macocha… zas ju… až zranila, pozrite!
Boľká, špie — dúchnite…
Ochlaďte hlavičku —

Priviňte! Pohlaďte: skorej mi zacelie —
Nedajte biť viac!… No, rušajte z postele!
Aj domkov, s vami len… Či ma už nerada?…“
Však býlím jasenný
vetrík len pohýbal; mlk — smrti záhada:
kams' v ňu tiež zapadá —
Zosnulo v trápení.

Podvečer, tuliti! ulicha, víchrenie —
Strhlo sa, skríklo — brnk! vtáča jak splašené
pod strechu… Ručajom hučí to popred dom:
rev, vresk, jak: brud zas… prút!…
„Jaj, umyť nožičky!…“ Nahlo sa, črplo: vtom
závrat — či poklzkom,
čľup!… Vzal ho besný prúd.

Zaránky našli ho nad mlynom v úpuste:
krylo ho rakytie, jelšiny prehusté.
Priniesli, na stole vystreli. — Ľudu zbeh;
zvzdychali ženičky —
Živôtik vypätý, tváričkou samý špľah,
zmodralý… len ni sneh,
tak biele nožičky.

„Starý, hej? Jano, spíš?… Jarok zas hučať čuť —
Musíš ho odraziť! Zajtra už… nezabuď!“
A tma či mesiac vše — do perín vrytá bár,
zaspať len nemôže:
do očí blýska jej tých bielych nožiek pár,
do duše dvojný žiar…
„Schovaj ich, och, Bože…
 
 
 
Samo Chalupka
     
 
VALIBUK                                   

Išiel som raz cez horu,          
ubil som tam potvoru. —
Ja len sám; — a dokola
ako v rohu tma bola
a na hore zo skaly
sovy polnoc hlásali. —

Idem, idem; — iba ti
počnú skaly pukati,
a priepasť sa otvára,
a z nej oheň vyhára;
a v tom ohni vykročí
potvora mi pred oči;
rastie, rastie do výše,
a ko mne sa kolíše;
cerí na mňa zubiská
a okáľmi zablýska. —
„Čože si za mátoha?
Ak si dobrô, chváľ Boha! —
 
Pokoj boží pokojným
s požehnaním prehojným:
lež ak neznáš pokoja,
naučí ťa zbroj moja.
A varuj sa mojich rúk:
Ja som víťaz Valibuk.“ —
Zadupala nohami;
do mňa pošla rohami. —
„Nuž tak? — tebe do duši!“
 
Lapil som ju za uši,
trepol som ju o bralo,
len tak pod ňou zdundžalo. —
Vyskočila potvora,
a späla sa dohora;
bryzgla na mňa plameňom,
praskla do mňa kameňom. —

Už ma bol jed dopálil;
len ja buka vyvalil,
a tú kliatu ohavu
tresk! tým bukom cez hlavu. —
Bratu! Tak ti zrevala,
až sa hora lámala. —

Ešte že jej pár razí
dám tým bukom za väzy:
ale ti mi utiekla,
sám neviem kde do pekla.
Iba keď mi zmizela,
a priepasť sa zavrela,
a zem búrkou ohromnou
zatriasla sa podo mnou. —
No tak! — Pokoj pokojným,
s požehnaním prehojným. —
 
Lež ak neznáš pokoja,
naučí ťa zbroj moja.
A varuj sa mojich rúk:
ja som víťaz Valibuk.
 
 
 
 
 
 
 
István Habodász - VALIBUK
 
Janko Jesenský
(K narodeninám svojej ženy.)
 
 
LIV

Starec sa vždy chce k mladým rokom vracať.
Ja spomínam si, keď si mala dvadsať.
Dušička moja!

Duch jeho stále časy porovnáva,
či nemôže, či môže kričať: „Sláva!“
Dušička moja!

To tmavé zlato vôkol tvojej hlavy
dnes pri sluchách má pásik popolavý.
Dušička moja!

A hebkú ruku ako zo zamatu
dnes premenil čas na dlaň mozoľnatú.
Dušička moja!

Krok pružný tvoj a elastické ramä
dnes pochmúrny čas niekedy už láme.
Dušička moja!

Predtým si nosievala iba kvety,
dnes nosíš nimi kaleráby v sieti.
Dušička moja!

Predtým sme chodievali na prechádzky,
dnes je pán Šimek* predmet tvojej lásky.
Dušička moja!

Predtým sme v tanci krútili sa z chuti,
dnes skrúti ťa vše ryba do Reduty.
Dušička moja!

Predtým si záušnice v ušiach mala,
dnes za hrsť groša si ich odpredala.
Dušička moja!

Hej, boli cesty, zábavy a hračky,
dnes luxuješ a drhneš kolenačky.
Dušička moja!

Predtým smiech zvonil tvoj i počas biedy,
dnes práve tak ním zvoníš ako vtedy.
Dušička moja!

A ako predtým, pánu bohu chvála!
byť mojou dušičkou si neprestala.
Dušička moja!

A ako predtým jeden byt nám sluší,
ty v mojej a ja v tvojej bývam duši.
Dušička moja!

Bratislava 10. novembra 1943
 
***
 
 Báseň básní
 
Janko Jesenský
 
MODLITBA JEDNA
 
 Modlitba jedna u miliónov:
len ešte raz ísť, vrátiť sa domov…
A my Slováci keby sme v šťastí
šli už do našej slovenskej vlasti…

Vybité oči — ako by mihli,
rozbité nohy — či by sa zdvihli,
narovnala by sa ruka chromá
v nádeji, že ju pohladia doma.
Všetci by skočili, všetci by zvýskli,
všetkým by do očú slzy sa tiskli,
slzy sa tiskli, slzy sa liali,
všetko pre chalupy ukryté v diali,
všetko pre chodníky, čo vedú ku nim
horami, hájmi, tôňou i slním,
čo vedú ku bránam, do ktorých stane,
čo najradšej má — na privítanie.

Kiež by ten stál tam, kiež by ten vítal,
čo najhorkejšie horké dni čítal,
koho si deň i noc kládol do stonov,
pre koho najväčšmi chce sa ti domov!

Voronež 30. III. 1916
 
***

 


 

Janko Jesenský
 
DVE KOZY
(Podľa anekdoty)
 
Vyklonil pánboh z neba tvár,
Čo si žiadaš Vodca – Kancelár ?
Chudobný som, ťažko sa mi žije
Európu chcem, no a kolónie.
 
A ty čo chceš? Povedz že mi to,
Milý Duce, drahý Benito?
Ja len málo. Nezmestím sa v skrýšu.
Chcel by starú veľkú rímsku ríšu.
 
A ty čo chceš? Viem tebe nedá nik,
Ja ti dám, len povedz, Slováčik.
 
Prosím Tvoju veľkomožnosť božiu,
Ja mám doma iba jednu kozu,
Ale dve má sused Ďuro Chvoj,
Nech mu jedna skape , bože môj! !
 
Mravné ponaučenie:
 
Chudobní sme, ale povráva sa :
Veľmi bohatá je závisť naša.
***
Zo zbierky: „Na zlobu dňa
10 októbra 1949
 
 
 
 
Ivan Krasko
 
Otcova roľa

Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča -
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitká nemá:
- prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!

Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli - nemôž byť' suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.

Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotletou spola.
Poddaných krvou napitá pôda 
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme
 
 
 
 
 
 
 
 
.
 
Ivan Krasko
 
VESPER DOMINICAE
 
Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách 
dedinka biela
túli sa k zemi 
pokojná, tichá. 
V nej starodávne 
vážneho vzhľadu 
domy si čušia.
Z tých v jednom iste 
ustarostená 
matička moja 
samotná sedí
pri starom stole. 
Kostnatou rukou 
podpiera čelo 
vráskami zryté 
– starostí tiene 
vždy sedia na ňom: 
tak som ho vídal
od mala svojho – – 
Tranoscius má 
pootvorený
– mosadzné sponky, 
hladené hmatom 
pradedov ešte, 
matno sa lisnú
v prípozdnom svetle – – 
Posledný na list
díva sa, díva,
– tam naznačené 
je ťažkou rukou: 
„Pán Bůh požehnal 
nám syna, kterýž...“ – 
až dobré oči
slzami skropia 
zažltlé listy... 
Však stará kniha, 
čo rozplakala, 
matičku moju 
utíši zase:
už spieva mäkkým, 
tenuškým hlasom: 
„Den nedělní se 
skonává, chválmež...“ 
– – A súmrak padá 
vždy väčší, hustší
v izbietku malú – 
– – A pokoj sadne 
pomaly, tíško
na sivú hlavu 
matičky mojej
 
Kuriozity veršované..
"Nič nového pod slnkom !"

Janko Jesenský:  fotokópie zo zbierky "Verše"

 
poezia

 

Ján Smrek
 
 BABIČKA
 
 
 
 
 
 
 

 
 

 

 

V lesku strieborných svojich vláskov
babička je opravdivou kráskou.
Je štíhla, vysoká,
dôstojná,
usmievavá a pokojná.
 
Má vnúčatá.
Je pyšná na to.
A keď sa nad ne skláňa,
farba ich vlasov kontrastuje spolu:
striebro a zlato.
 
Keď som bol malý,
syn susedného dvora,
často i ku mne dobrou, milou bola
i láskala ma koláčkom,
pečeným na smotane;
však stratil som sa,
i roky zutekali
a ona dnes
už nevolá ma synáčkom,
lež hovorí mi: pane

Možno, tak sa to sluší.
Lež rád by som jej vyznal,
že ostal som len dieťaťom
vo svojej duši.
***
 
 
 
 
 
 
Báseň Jána Smreka
Baccardi
Klikni tu
 
 
 

Smrti se nebojím, smrt není zlá,

umírání se bojím...

Smrti se nebojím, smrt není zlá,
smrt je jen kus života těžkého,
co strašné je, co zlé je, to umírání je
kdy smysly střelené v letu padají ze všeho,
ze všeho,
a v rezavém potrubí těla čas hnije jak pomyje,
by rozložil ruce, oči, nervy a každý sval,
kterým svět v náruč jsi chytal a miloval,
smrti se nebojím, smrt není zlá,
ve smrti nejsem sám,
umírání se bojím,
kde každý je opuštěn, - a já umírám.

(Jiří Wolker)

 Ján Smrek

BALADA NOCI MÁJOVEJ

Anča, Anča,
samé mlieko, samá krv:
daj si pozor, daj si pozor,
pozor daj!
zo všetkých strán číha, číha
noc i máj!
ťažkou vôňou dýcha
každý stromu puk
a ku tebe vzťahuje sa
dvanásť dračích rúk —

Anča, Anča,
samé mlieko, samá krv,
len ťa objať, len ťa zmačknúť,
ako guľu pomaranča —
kde si sa to zatárala?
Nevieš, že tu ohne blčia
od náručia do náručia
a že treba iba iskra,
abys' sama nimi vzplála?

Mäkká tráva, hebký moch,
mesiac zašiel poza mraky --- ---
Anču vábia čiesi zraky:
— Poď si sadnúť, dievča krásne,
tráva čaká na nás dvoch!
Pozri, jak tá hviezda hasne
a jak tamtá zase planie —
táto značí umieranie
a tá druhá milovanie . . .

–- Prestaň, šuhaj, prestaň, ój,
omamujú tvoje reči —
ruka tvoja roztopašne
v srdci mojom požiar zažne,
neodolám, neodolám,
Bože môj! –- –- –-

Ale oči mládenca sú
zapálený stoh.
Anča, dievča,
načo si sem prišla?
Čo sa stalo, videl iba Boh . . .

 

 
   
Monológ grófa Richarda
z hry Petra Zvona „Tanec nad plačom“
 
 Keď človek mladý je, nuž k plnej čaši vína
chce spoločnosť a ženy, žart a smiech.
Oj, mladosť moja! Korím sa tej hlúposti.
Teraz kebys’, mladosť, všetky vône mala,
ktorými rozvoniava svet,
už by som nemenil.

Ja viem, že v starobe až múdrosť prichádza,
neskoro pre život a prizavčasu pre smrť.

[Bo múdry nik tak z ľudí nebude,
by nechcel aspoň trocha ešte žiť.]
A táto múdrosť volí samotu,
čo dáva čaša burgundského vína,
či réva z Tokaja, či pena Rýna zlatá.
Staroba, rád ťa mám!
Staroba, tebe pripíjam!
 ***