S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

Jozef Havran

Zem sa pohla

( 2002 )

 

    Dušan Zríň sa prudko strhol a posadil na starej železnej posteli. Vyvaľoval oči do tmy chatky, kým si uvedomoval, čo ho prebudilo. Ešte teraz niekoľkokrát zapraskalo v drevenej konštrukcii. Otáčal hlavou vždy tým smerom, lebo duchovným zrakom videl miesta pod tatranským profilom, všetky spoje vyhotovené vlastnými rukami, pomocou dláta a neveľkého počtu klincov. Konštrukcia chatky bola pevná. Pred obíjaním hranolov traja chlapi s ňou nepohli. Pamätá sa, vtedy nezapraskala.

    Zobudil ho pohyb zeme a hlboký ston vychádzajúci z jej útrob. Áno, zem sa pohla a pritom zastenala! Teraz, keď si bol istý príčinou prebudenia, natiahol sa za vypínačom nočnej lampy. Zostal sedieť a prezeral si vnútro chatky. Vlastnými rukami ju postavil. S pomocou švagra a zaťa, dodal rýchlo. Nerád by im ublížil.

    Dôležitým sa stal pohyb a ston zeme. Spomenul si na Hemingwayov román Komu zvonia do hrobu. Je v ňom epizóda, v ktorej sa pohla zem. Samozrejme, za celkom iných okolností. Ale na tom nezáleží.

    Pozrel sa na hodiny po otcovi, postavené na improvizovanom príborníku. Onedlho by mali jedným úderom odbiť poslednú polhodinu pred polnocou. Vstal, prehodil na seba poštársky zimník po matke a šiel močiť. Nedávno mu priateľ poradil. – Ak ťa začne omínať prostata, pi odvar z vrbovky!- Ešte ho neomína. Večer vypil viac vody, môže demonštrovať, že všetko je OK. Otáča pritom hlavou za hviezdami. Ani jedna na takom kuse neba? Uvedomil si, že vzduch je teplejší ako bol večer a je bez pohybu. Večer pofukoval vetrík.

    Neskôr, motajúc sa po chatke, začul tiché šumenie. Vyčkal, či sa bude zosilňovať a keď spadli prvé väčšie kvapky na plechovú strechu, ľahol si do postele. Dážď ho uväzní v chatke možno na celý zajtrajší deň. - Nech!- povedal nahlas. Aspoň príde na to, prečo sa zem pohla a zastonala. Alebo to urobila v opačnom poradí? Ako to, dočerta, má vedieť, veď vtedy spal. Otáznejšie je či zaspí, keď strecha nad hlavou spieva ďakovnú modlitbu za májovú vlahu pre rastliny tohto požehnaného kraja.

   Lenže dážď netrval dlho. A tak ešte zaspal.

 

    Radšej sa nemala pohnúť!

 

    Žalostne sa rozoštekal pes – vyhnanec a bolo ráno i pre Dušana Zríňa. Citlivo reagoval na šteky psa priviazaného celú noc na zemiačnisku, aby odháňal divinu. Zreteľne vnímal vyčítavú zvukomaľbu, modulovaný psí hlas privolávajúci gazdu.

  - Je svetlo, mal by ho odviesť a nechať odpočívať. – zahundral Dušan a spustil nohy z postele na molitanovú podložku.

    Na pyžamo si prihodil niečo teplejšie. Zapísal údaj teplomera hneď za dátumom nového dňa, pridal písmeno R (ráno). Potom údaj elektromera umiestneného naľavo pri vchode v predpísanej skrinke. Zapol varič a postavil naň čajník s vodou. Nie, čierna káva to nebude! V noci mátožil. Urobí si najprv čaj, just naopak, a kým vychladne bude hotová i praženica z troch vajec. Bez cibule a mletej papriky. Ale zato s dobrým zemiakovým chlebom. Hygiena počká. Vonku je ešte chladno.

    Zapol ďalší varič so štvorpolohovým prepínačom teploty. Kým sa olej v hliníkovom kastróliku zohreje, pripraví si do šálky vajíčka. Neznáša mokré, lepkavé prsty. Škrupiny ihneď vyhodí pod jabloň a vonku si umyje ruky, po odtečení hrdzavej vody.

  - Nie je to dobre urobené. – povedal nahlas. – Redukčný článok je železný a hrdzavie. Musím ho vymeniť!

Vrátil sa do chatky, vylial vajíčka na olej v kastróliku.

  - Predčasne, ako zakaždým! – poznamenal.

Neozvalo sa typické škvrčanie, lebo olej nemal potrebnú teplotu.

    V chatke potemnelo. Dušan sa obrátil k dverám. Svetlo v nich zacláňal Mišo Krútňava. S rukami na bokoch zárubne vo výške pliec, strčil strapatú hlavu dovnútra.

  - Ja vášho boha, chlapi! – spustil, - čo ste zase robili s vodou? Prečo netečie potôčik? Potrebujem poliať priesady a šmýkať do roboty. Švagor ma čaká s autom. Čo stále niekto jebe do toho

jarčeka?- Na chvíľu zmĺkol, aby sa nadýchol.   - Ako ja viem, včera voda tiekla a nikto nič s ňou nerobil. Nemáš vlčiu tmu? – oboril sa na Miša polousmiaty Dušan, akože, berme všetko s humorom.

  - Nože sa nevycieraj a rušaj pozrieť!- potiahol Dušana za rukáv poštárskeho kabáta.

Vykročili. Dušanovi sa pohľad obtrel o škrupiny z vajec pod jabloňou a vtedy si spomenul na včerajší podvečer. Sedel za plotom záhradkovej osady pod štvorlipím a meditoval. Štyri veľmi slušne hrubé kmene, vyrastajúce z jedného koreňa, dosahujú výšku najmenej dvadsiatich metrov. Rozložitá, zároveň štíhla koruna je viditeľná široko-ďaleko. Štvorlipie predstavuje v chotári Mláčikova významný orientačný bod. Ale pre záhradnú chatku Dušana Zríňa aj nebezpečie. Neraz v myšlienkach vidí, ako v búrke šľahne blesk a niektorý z kmeňov sa rúti na chatku. Búrky nad Mláčikovom bývajú neľútostné. Ako nad celým hrebeňom Kremnických vrchov.

    Včera ho zo zamyslenia vytrhol starosta obce Fero Chlapík. Čo mu Boh nedoprial na vzraste, to pridal na rozume. Prichádzal zhora od cintorína a Dušana uvidel prv ako Dušan starostu.

  - Oddychujete, pán Zríň? Dajbože zdravia!- prihovoril sa.

  - Nápodobne, pán Chlapík, ďakujem.- odvetil Dušan a vstal. Podali si ruky. Starosta sa rozhliadol.

   - Vy ste, toto tu pán Zríň, obriadili?- dôkladnejšie si prezeral blízke okolie líp. – A vraj všade je neporiadok, tvrdili niektorí poslanci obecnej rady.

  - Tak preto platíme za odpad o sto korún viac ako domácnosti obce.- poznamenal Dušan. – Nože sa posaďte, pán starosta.- ukázal na veľký plochý kameň a sadol si prvý.

  - Nemám síce veľa času, ale k tomu odpadu, viete, nemohol som nič robiť. Prehlasovali nás. Ľudia začínajú viac myslieť na seba a aj závidieť. Vidia pekné záhradky. Zabudli, ako to vyzeralo pred dvadsiatimi rokmi. No ale toto miestečko ste pekne urobili.- chcel sa vrátiť k pôvodnej téme.

  - Rád tu sedím a premýšľam, pán starosta. Je o čom. Aj o Mláčikove. Ľudia tu sú statoční, narobia sa. Zaslúžili by si veselší život. Napríklad viac turistov, alebo pútnikov. Lenže, mne sa sotva zjaví Panna Mária nad týmito lipkami. Nuž sa utešujem tým našim, nádej zomiera posledná.

  - Neviem, neviem, či by sme boli veselší, keby nám denne desiatky autobusov privážali ľudí rozličnej nátury a záujmov. Voľačo by sme získali a voľačo stratili. Bohvie, ako by to bolo, pán Zríň. Bohvie, či lepšie.

    Ozval sa Mišo Krútňava. – Pozeraj, vidíš? Však ho ani nepočuješ žblnkotať?- pretrhol Dušanovi spomienku.

  - Nebodaj máš pravdu, Miško.- povedal Dušan strápeným hlasom. – Dočerta, čo sa prepadol?- zvýšil hlas a pridal do kroku.

Bolo vidieť, že voda prestala tiecť pred niekoľkými hodinami. Hodne dávno.

  - Poďme k prameňu! Veď je to naskok.- zavelil vzrušený Dušan a ťahal za ruku Miša Krútňavu.

  - Doboha, nemám čas! Musím letieť do roboty.- reval  na Dušana ale vykročil.

Zadychčaní prekonali krátke stúpanie. Civeli na neveľkú priehlbinu prameňa. Studnička bola bez vody. Pozerali na seba, potom na zem a hľadali stopy po nejakom úsilí poškodiť prameň. Všetko bolo na svojom mieste. Na každom stebielku trávičky sa ligotala kvapôčka rosy. Ako keby sa vôbec nič nebolo stalo.

Dušan znehybnel. Natiahol krk. Nastavil ucho. Pokýval hlavou a načúval v smere líp.

  - Nepočuješ nič?- oboril sa na Miša.

  - A čo mám počuť?- odvrkol a zvrtol sa na odchod.

  - Nechoď ešte, Miško. Poď so mnou. Niečo sa mi marí. Kristušát, ak je to pravda...

Dušan vyrazil k blízkej bráničke v ohrade osady smerom k lipám. Mišo sa po zaváhaní rozbehol za ním Čo mohlo Dušana tak vzrušiť, že povedal Kristušát? Ešte ho nepočul vziať meno božie nadarmo. A čo ak nie nadarmo? Tak zauvažoval.

    Priblížiac sa k lipám aj Mišo začul šum. Alebo žblnkot? Zahamovali pod lipami. V údive onemeli. Spod kameňa, na ktorom si včera posedeli Dušan so starostom Mláčikova, vyrážal prameň vody. Prskal a striekal medzi drobným kamenčím o nejaký meter nižšie a údatne hĺbil korýtko, obtekajúc lipy smerom nadol okrajom lúky do malého zanedbaného jazierka. Toho istého jazierka, do ktorého mierne, z iného smeru vtekal pôvodný potôčik. Užovky obývajúce jazierko si túto zmenu ani nemuseli všimnúť.

  - Ja sa poseriem. – prebral sa Mišo. – To ste prečo urobili? – oboril sa na Dušana. Ten sa nechápavo pozeral na neho. Neprítomný duchom. Mlčal.

  - To sa vám len tak neprepečie, páni! – pokračoval Mišo. – Máš šťastie, že musím šmýkať do roboty, Zríň!

    Mišo Krútňava náhlivo odchádzal. Dušanovi naskočila husia koža. Priblížil sa k prameňu, začrel rukou do bublajúcej miniriavy a chlipol si z nej. Ešte keby tak bola minerálna, pane Bože. Po tele mu opäť prebehli zimomriavky. Spomenul si na prebudenie v noci. To bude kuca-paca. Radšej sa nemala pohnúť!

V tom vyskočil ako rys. Zavetril vo vzduchu.

  - Pane, Bože! Moja praženica. – zakvílil. – Veď som nevypol varič.

Rozbehol sa k bráničke. Cez plot by to bolo ani nie dvadsať metrov. Vo dverách chatky uzrel dym. Musel prebehnúť celých sto metrov, ak nie viac, s myšlienkou na to najhoršie. Požiar. Chatka by horela ako kopa suchej trávy.

 

   Ľudia, veď je to zázrak!

 

  - Dakoho by som nakopal do gúl! – zlostí sa Mišo Krútňava a oblúkom ponad plot posiela polievaciu krhlu do vlastného dvora. Zdrapí tašku pripravenú zvnútra pri bráničke a naťahuje krk smerom k susedovmu dvoru.

  - Dórááá, Dora! – volá na susedu. Tá sa mu v tom momente obracia chrbtom, zohýňa sa pre ďalší kus prádla aby ho zavesila na šnúru. – Bozaj ma. – zašomrala si, - keď som ti len Dora!

  - Dórika, neondi sa. Dievčatko... – volá tichším a badateľne prosebným hlasom. Ale Dora si ešte dôkladnejšie prezerá kvalitu prania a opatrne vešia svoje obľúbené prádielko. Tak vidíš, smeje sa v duchu. A už som ti Dórika.

  - No čo je, Miško? – prudko sa otočí, ako keby teraz reagovala na jeho prvý výkrik. – Mám dojem, že sa ponáhľaš. A chceš mi povedať: Dobré ráno Dórika! Ako si sa vyspinkala?

  - Ale hej! Presne tak som to chcel. Ale nemám toľko času.

V tom sa naozaj rozľahlo netrpezlivé trúbenie auta poniže, pri potoku.

  - Švagor ma berie do roboty, ale nemohol som poliať priesady, lebo tí starí bosoráci poondiali potôčik. Večer vysvetlím.

  - Ktorí bosoráci, prosím ťa? Je ešte okrem teba nejaký široko-ďaleko? – trápila ho  Dora za úvodný prešľap.

  - Tú, tú, tú, tu-tu-tu! – znova sa dal počuť švagor.

  - Prosím ťa, na kolenách, Dórika, vezmi vodičku a polej mi tie priesadičky. Veď to nebude len tak, zadarmo. Ďakujem! – dokončil Mišo ponad plece v behu.

  - Dobre, Mišinko. Draho to zaplatíš! – vyprevádzala ho Dora pohľadom. Stála v rannom vetríku medzi previevaným prádlom, spokojná v tvári hádam o desať rokov mladšej, ako Mišov démonický ksicht.

Tak či onak, pomyslela si, Mišo ani raz nezaklial. Buď naozaj nemal čas ohavne nadávať, alebo v ňom klíči sejba jej dobrého slova i dohovárania. Mišo je prvý objekt na najbližšom misijnom území Dory. Ak sa treba modliť za spásu mŕtvych hriešnikov, o čo viac pozornosti vyžadujú živí hriešnici? Mišo Krútňava medzi hriešnikmi Mláčikova stojí na poprednom mieste. To ona, Dora Vrtká vie najlepšie!

Ich domy sa priam dotýkajú. Mišo je slobodný, starý mládenec. Rodičia mu zomreli, sestra sa vydala do Čiech. Dora je vdova, nie najmladšia, ale ani stará. Aj jej rodičia stačili umrieť a súrodencov nemá. I keby nechceli, sú osudovo odkázaní jeden na druhého. Poznajú sa od malička. Naučili sa jeden druhého znášať, pomáhať si, ale aj pokúšať a podpichovať. Podľa stavu geomagnetického poľa, hovorieva Miško.

    Nejako bolo a dáko len bude, povedala si Dora. Ďalšie prádlo do virpulky nepoloží, ale sa pozrie na priesady. Čo bude ďalej, to sa uvidí. Nepozrie sa len na priesady. Starý Zríň dávno dráždi jej zvedavosť. Neraz počula, s prepáčením, že chodí pod lipy a vysedáva na vajciach. Ona si posvieti na tých externých amatérov na mláčikovskej pôde!

   

    Približne v tom čase vošiel do osady Ondro Horárik a zaparkoval pred svojou chatou, ktorá verne hlásala, že kedysi nebol “obyčajné zviera“. A veruže nie! V blízkom okresnom meste vykonával funkciu námestníka telekomunikácií, ku plnej spokojnosti riaditeľa i Strany. No nie iba pár rokov.

Prifrčal nakrátko. Poliať priesady. Potom pôjde pomôcť zaťovi s prípravou oslavy päťdesiatky. Má sľúbenú priestrannú chatu na brehu vodnej nádrže, v prímestskej rekreačnej zóne.Priam pribehol k prameňu s polievacou krhličkou a prázdnym vedrom. Možno sa tak nikdy neponáhľal ako dnes. Na oslavu príde aj brat so švagrinou. A s ňou si bezchybne rozumejú. No teraz stál nad prázdnou studničkou a chcel poliať na tri-štyri dni.

  - Do pekla! Čo to má znamenať? – zvolal. Ako muž činu, položil nádoby a vrátil sa do chaty. S krompáčom a lopatou si už neraz pomohol, keď sa nedalo zo studničky naberať s nádobami jeho veľkosti.

Pustil sa do kozmetickej úpravy prameňa mysliac, že v malej hĺbke našiel inú cestu. Ale ani po polhodinovej intenzívnej prácičky, keď okolie prameňa mal vyzdobené hlinou a kameňmi, voda sa neobjavila. Znechutený odhodil nástroje. Potom ich odniesol do chaty a vrátil sa pre nádoby. S úpravou terénu sa nemienil zapodievať okamžite. Veď možno bude dakto chcieť pokračovať v začatom diele.

  - Zákaz, nezákaz, nemám inú možnosť!- ospravedlnil úmysel polievať vodou z obecného vodovodu. Ak bude mať šťastie a nik ho neprekvapí, poleje rýchlejšie. Beztak stratil drahocenné minúty rozkopávaním studničky.

    Vychádzal cez bránu záhradkovej osady, keď mu skrížila cestu tá nemožná ženská od potoka. Tlačila káričku s bandaskami vody. Musel jej dať prednosť, lebo nechcel mať opletačky s jej jazykom.

  - Nepozeraj na mňa, očká ti vypadnú. – zarecitoval potichu Horárik a pridal plyn. Nemala by ma poznať, uvažoval. Veď ani ja ju v záhrade nevídavam. Iba som čo-to o nej počul.

Dora sa doterigala na Mišovu parcelu. Neraz ho počula spomínať, že susedí s Horárikom. A hľa, Horárikove priesady sú čerstvo poliate. Nuž v aute odchádzal kto iný, ako Horárik? Na dôkaz sa rozhliadla po osade. Nikde neparkuje auto, nik sa nehrbí nad motykou. Zo žiadneho komína sa nedymí.

Aj to, pomyslela si. Toto je záhradková osada? Skôr chatová. Samí bývalí papaláši. Chatky by nemali byť poschodové. Neboli dovolené komíny. Aspoň toľko si pamätá z Miškových lamentácií. On, Miško, nepotrebuje chatku, pokračovala vo vnútornom monológu popri polievaní. Je domáci, interný záhradkár. Obrába vlastnú pôdu po rodičoch! Kedysi to patrilo im. Ako spoluvlastníkom. Aj Horárik sa rozťahuje na jeho pôde. No vtedy sa nedalo nič robiť. Čo keby teraz, skrsla v hlave Dory nebezpečná myšlienka? Sám by to neobrobil. Chodí do roboty. Ale veď by mu mohla pomáhať. Doru  oblialo príjemné teplo. Éj, všeličo by sa ešte mohlo dať!

    Dora skončila polievanie. Vody mala dosť. Spokojná, že neporušila zákaz polievať z vodovodu odbehla ku studničke.

  - Ejha, Mišo má pravdu. – zajasala. – Tí starí poprdáci, a či bosoráci ako ich prezýva Mišo, naozaj pobabrali prameň. Voda netečie. To je bomba!

Rýchlo sa pobrala preč, aby nebodaj nebolo zle – nedobre i s ňou. Na hlavnej ceste pod cintorínom si vydýchla. Aha, Zuza, stará Lopúška, ide z cintorína. Bude mať svedka na vodu. Škoda, že ju neuvidí s plnými bandaskami. Nemusí jej uveriť, keď sa o chvíľu dajú do reči.

 

    Na spiatočnej ceste sa Dora Vrtká zastavila v obchodíku s miešaným tovarom. Teta Rakytová bola ku každému zákazníkovi spravodlivá. To znamená, že aj milá.

  - Vítaj, Dorka. Čo ti pochybelo? – opýtala sa skôr ako Dora stačila pozdraviť. Veď ako aj, keď si musela pohľadom vynútiť rešpekt niekoľkých chlapov šermujúcich fľaškami piva, už – už si otvárajúcich zobáky na jej účet. Zarazilo ju, že pohľad stačil. Nie, nie, nebuď domýšľavá, povedala si v duchu. Bavia sa o hokeji. Sú a celý deň budú ako tetrovy, keď tokajú.

  - Teta Rakytová, - prosí Dora, keď si uložila zaplatený nákup do tašky. – Nože mi, prosím vás, napíšte to číslo opravára televízorov. Včera sa mi pokazil a číslo telefónu nie nájsť. V zozname ho nevidím. To bude dáky súkromník, a či čo?

  - Ale dám, Dorka, napíšem. Číslo sa ľahko stratí.

  - A čo ty, Dorka moja, nepopýtaš starého Zríňa? – ozval sa Karol, šedivý starý muž chlípneho pohľadu. – Toť nedávno som ho videl driapať starý televízor z kontajnera pri cintoríne. Asi tomu rozumie – povedal celkom vážne, akoby s dobrým úmyslom.

  - Rozumie, určite! – pridal sa Tóno, mladší ako Karol, len s rovnakým gágorom. – A nielen televízorom rozumie. Vyzná sa aj v duchárine.

  - Ha, ha, ha – rozrehotali sa ostatní chlapi.

  - Nepočúvaj ich, Dorika, - ozvala sa teta Rakytová a podávala jej lístok.

  - A čo ich nevyduríte von, na vzduch. Veď sa vám tu podusia. Podaktorým už začína šibať – bránila sa Dora útokom a strčilapäsťou do Karola. – Aha, ako mu oči dupkom stoja, ako keby prvýkrát videl ženskú – zasmiala sa a pristúpila k dverám.

  - S tou si nezačínam! – vyťahoval sa Igor, vyciedzajúc druhú fľašku Zlatého bažanta.

  - Dovidenia, teta Rakytová! – pozdravila Dora a už nereagovala na dobiedzajúceho Karola. Čaká ju neľahká úloha, hneď ako príde domov.

 

    Trocha sa zdržala pred zrkadlom. Nemienila sa nejako zvlášť páčiť Zríňovi. Z komory potom priniesla predlžovaciu sieťovú šnúru a zamenila ju s tou, ktorá bola pod televízorom. Stojí medzi oknami na prednej stene a najbližšia zásuvka je pri dverách pod vypínačom lustra. Ako v starom dome. Keď chce pozerať, musí potiahnuť kábel. Novšiu predlžovačku odložila do komory.

  - Veď je to podvod, Dórika, - akoby aj po toľkých rokoch počula maminku. – No a čo? – povedala nahlas. Keď je ženská sama, pomáha si ako vie, a dajme tomu pokoj, maminka, pomyslela si.

    So Zríňom sa chce porozprávať len tak cez plot. Ako keby náhodou, cestou do cintorína, skratkou popod lipy. Dúfa, že bude pred svojou kvočkou. Tak prezývajú jeho chatku so strmou strechou skoro až po zem. Vchod a jedno okno sú pár metrov od oplotenia. Z chodníka pod lipami ho uvidí aj keby ležal na posteli. Dvere málokedy pritvára.

To sa vie, že sa ho opýta na televízor. Dávno počula od July, že sa zabáva so starými krámami z kontajnera. Čo s ním? Vždy lepšie ako keby chlastal.

 

    Prešla cez lúku, ktorú len nedávno začali znova kosiť. O chvíľu bude na chodníku.

  - Jaj, bože! – skríkla znenazdajky. Pri prechádzaní úzkeho pásu starej trávy s krtincami a mraveniskami, blízo svahu stúpajúcemu k lipám skočila do vody. Namočila si aj druhú topánku., ale ďalej bolo už sucho. – To tu nikdy nebolo! – postála a prezerala podozrivé miesto. Otriasla si topánky. Nemá čas vyšetrovať. Potom, na spiatočnej ceste.

Blížila sa k miestu odkiaľ by mohla osloviť Zríňa, keby bol na mrňavom dvore pred chatkou. Napínala sluch, či nezačujemajstrovanie v prístavku. Vtom sa jej zazdalo, že čosi čľuplo do blízkeho jazierka, skôr močariny, ktoré obišla. Nie. Postála, to nebolo od jazierka. Skôr to bol prúd vody padajúci medzi kamene. Ten tichý zvuk prichádzal od líp. Zháčila sa pri pomyslení, že by Zríňa mohla nemilo prekvapiť pod lipami. Nemôže postávať ako mladica čakajúca na schôdzku. Vykročila.

Zríň nebol pred chatkou. Zvuk padajúcej vody počula jasnejšie. Šplechot prichádzal od líp. Za chvíľku bude pod nimi. Zmocňovala sa jej panika. Čo ak ju zvádza? Vtom si uvedomila vlhkosť v topánkach. Veď to môže spolu súvisieť, ty sprostá Dora. A vstúpila do tieňa mohutnej koruny spletenej zo štyroch líp vyrastajúcich z jediného koreňa.

Kúsok pred ňou, mierne bokom od chodníka, spod veľkého plochého balvana klokotal prúd vody a o meter nižšie padal medzi kamene obnažené od vymytej pôdy. Dora zmeravela. Tu voda nikdy netiekla! – Ľudia, veď ja to zázrak! – zvolala. Pozrela na štyri kmene a razom si uvedomila, že na ktoromkoľvek z nich by sa nádherne vynímala soška Panny Márie. Alebo aspoň obraz v krásnom ráme. Všimla si tiež, že plocha okolo líp je čistá, ako stvorená na tiché posedenie. Niekto si dal na poriadku záležať. Sedieť by sa dalo aj na kameni. Ja hlúpa! Pochopila, že tan chodí sedávať Zríň. Pán Zríň, opravila sa. Že už dávno ju nenapadlo skrátiť si cestu do cintorína.

    Áno, to je zázrak. A tú sošku sama prinesie. Čo najskôr. Nie, hneď! Mohlo by to napadnúť aj inú ctiteľku Matky Božej. Ale vyvolila si ju, Doru. Ona ju priviedla sem. Od rána cíti, že sa niečo stane. Vlastne už v noci sa nečakane zobudila. Ani Miško nepreklínal, nevzal meno Božie nadarmo.

    Dora sa zvrtla. Rozbehla sa domov. Presne takú sošku má po maminke.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

- 8 -