aktualizováno: 04.10.2022 16:17:42
S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...
|
P
rípad Feliciána Zacha
Okúste pocity a myšlienky, ktoré sa vám budú ponúkať po prečítaní dvoch výpovedí, dvoch autorov o tej istej udalosti zo 14. storočia. Medzi vznikom záznamov o udalosti uplynulo bezmála 600 rokov. Autorom prvej správy je údajne Ján z Turca, kronikár z druhej polovice 15. storočia, kým druhá správa pochádza od Štefana Čepčeka, autora knižky „Topoľčianky“, vydanej v roku 1983.
* * *
Pred útokom)
(Ján z Turca:)
V týchto časoch, keď sa uhorská krajina tešila vytúženej pohode mieru a nepriatelia; ju nikde neznepokojovali, diabol, nepriateľ pokoja a rozsievač nenávisti, vnikol do srdca jedného staršieho vojaka so šedinami menom Felicián z rodu Zachovcov a nabádal ho, aby v istý deň mečom zavraždil svojho pána kráľa Karola a pani kráľovnú Alžbetu, ako aj jej dvoch synov Ľudovíta a Ondreja. Feliciána kedysi (spoločensky) vyzdvihol palatín Matúš (Čák) z Trenčína. Napriek tomu Matúša opustil a prešiel ku kráľovi. Kráľ mu preukázal svoju priazeň, umožnil mu voľný vstup (do paláca) a dvere ku kráľovi mal neobmedzene otvorené.
(Štefan Čepček:)
Po dlhé roky Felicián Zach zastával vysoké funkcie v službách kráľovho odporcu Matúša Čáka. Keď však roku 1318 Matúš začal strácať prívržencov, ba i majetky (rytier Dônč mu zabral rozsiahle majetky na severnom i strednom Slovensku), odklonil sa od neho aj Zach a zradil ho. Hoci prešiel na stranu kráľa Karola Róberta, ktorý mal už vtedy celkom isté šance definitívne obsadiť kráľovský trón, kráľ o Zachove služby nemal záujem. Aby sa ho nejakým spôsobom zbavil, menoval ho do podradnej funkcie kastelána malého Šintavského hradu. Pri inštalovaní Zacha do tejto funkcie mu opitý kráľ zhanobil jedinú dcéru Kláru, ktorá bola na širokom okolí známa svojou krásou a hrdosťou. Preto sa Zach rozhodol, že sa kráľovi krvavo pomstí. Na príležitosť čakal celých dvanásť rokov.
Počas útoku)
(Ján z Turca:)
Keď kráľ 17. apríla v stredu po Veľkej noci roku Pána 1330 obedoval vo svojej vile pod hradom Vyšehrad spolu s kráľovnou i s dvoma synmi, znenazdajky pristúpil Felicián ku kráľovskému stolu, vytasil veľmi ostrý meč, vrhol sa zúrivo ako besný pes na kráľa, kráľovnú a ich synov a neľútostne ich chcel prebodnúť. Ale milosrdenstvo láskavého Boha mu prekazilo uskutočniť jeho úmysel. No i tak ľahko poranil kráľovu pravicu a vzápätí, žiaľ, odťal kráľovnej na pravej ruke štyri prsty, ktorými milosrdne rozdávala almužnu chudobným a biednym i opovrhovaným osobám. Tie prsty, ktorými nespočetným kostolom šila rozličné úbory a na oltáre i kňazom neprestajne posielala slávnostné rúcha z drahocenných purpurových látok i kalichy. No keď chcel zabiť stojacich kráľovských chlapcov, ich vychovávatelia syn Júliusa z Kňažíc a syn palatína Jána Mikuláš sa mu postavili na odpor, lež kým spomínaní chlapci ušli, oni utrpeli smrteľné zranenie na hlave. Vtom driečny mladík, Alexandrov syn zo stolice Potok Ján, v tom čase pomocný čašník kráľovnej, vrhol sa na Feliciána ako na krvižíznivé zviera a čakanom mu silno zaťal medzi krk a lopatku a povalil ho na zem. Dverami sa nato z každej strany hrnuli kráľovskí vojaci šermiari s hrozivými mečmi a naničhodníka rozsekali na kúsky a zmasakrovali ho ako nejakú obludu.
(Štefan Čepček:)
Dňa 17. apríla 1330, keď kráľ Karol Róbert v prítomnosti svojich detí, štvorročného následníka trónu Ľudovíta a trojročného princa Ondreja, prejednával so svojim kancelárom Jánom Grughetom štátne záležitosti, zrazu sa otvorili na kráľovskej komnate dvere a kráľ v hrôze ustrnul. Do miestnosti vtrhol rozzúrený, nožom ozbrojený barón Felicián Zach, bohatý gemerský latifundista, majiteľ rozľahlých majetkov v Hevešskej župe.
Kráľovi sa síce podarilo ešte včas utiecť do vedľajšej komnaty, kde sa zavrel, rozzúrený Zach sa však s nožom v ruke vrhol na kráľove deti. Kancelár Drughet sa pokúšal Zacha odzbrojiť, ale sám bol vtedy už nevládny starec a zúrivý Zach ho poľahky zrazil na zem, pričom ho ťažko zranil. Vtedy sa na jeho volanie o pomoc a krik kráľových detí zjavil kráľovský dvorný tajomník Ľudovít Nagy. Avšak ešte prv, ako mohol do udalosti zasiahnuť, Zach ho takisto zrazil na zem a zranil. Feliciánovi Zachovi vtedy už nič nestálo v ceste, aby zavraždil kráľove deti. V tej chvíli však pribehol osobný strážca Mikuláš Topoľčiansky, ktorý Feliciána Zacha odzbrojil aj zneškodnil.
(Po útoku)
(Ján z Turca:)
Jeho hlavu poslali do Budína, ruky a nohy poroznášali do iných miest. Jeho jediného mladého syna a verného sluhu, ktorí sa dali na útek, no ujsť sa im nepodarilo, priviazali o konské chvosty, kde ukončili svoj život. Ich mŕtvoly a kosti obhrýzali na ulici psy
A naozaj bolo zaslúžené, aby Felicián, ktorý mnohých kresťanov dokaličil a zbavil končatín, bol podľa spravodlivého Božieho súdu sám pozbavený všetkých údov a neskončil svoj život (zvyčajnou) smrťou ľudí. Aby ten, čo bol nezmieriteľným mučiteľom biednych, zomrel ako pes so psami. Z kráľovského dvora vylúčili aj jeho dcéru, veľmi krásnu pannu Kláru. Ohyzdným spôsobom jej vyrezali nos a pery, takže jej trčali iba zuby, na rukách jej odrezali osem prstov, zostali jej iba palce. Potom ju polomŕtvu niesli na koni cez štvrte a ulice mnohých miest a donútili úbohú prevolávať tieto slová: "Kto nie je verný kráľovi, dostane vždy takúto odplatu." Felicián mal aj druhú, staršiu dcéru Sebe vydatú za istého šľachtica Kopaya. Na príkaz kastelána Levického hradu Imricha Bečeja jej pred hradom odťali hlavu a sám Kopay bol doživotne uväznený. Navyše jeho synov odviezli križiaci na ostrov uprostred mora, aby tak už nikdy nemohli uvidieť rodnú zem. Napokon mnohých šľachticov z Feliciánovho rodu zabili. Nuž biedny Felicián upadol do zločinu urážky Veličenstva, pobúril krajinu, zahubil vlastné potomstvo, stratil a zhanobil svoj rod a stal sa pokrmom psov. Po odchode z tohto sveta pripútaný v podsvetí a pochovaný v pekle je poučením pre neverných. No jednako ťažko možno uveriť, že sa jedného dňa stal taký ohromujúci čin.
(Štefan Čepček:)
Feliciána Zacha ešte tej istej noci umučili v pivniciach kráľovského hradu a celú jeho rodinu do posledného člena popravili. Vzápätí nato kráľ Mikuláša Topoľčianskeho aj jeho brata Gregora povýšil do šľachtického stavu, a tak 17. aprílom 1330 obaja bratia, ako aj ich prípadní potomci na večné časy získali honosný šľachtický titul nobilitanus s prídomkom de Kistapolchan.
Feliciánovi Zachovi boli, pochopiteľne, skonfiškované všetky majetky, z ktorých prešli kráľovským darom do majetku pánov z Topoľčianok dediny Kopey (dnes už zaniknutá), obec Malona, dnešné Mlyňany, Bajka a Lovce, všetky v Tekovskej župe, a majetok vo Veľkých Túrovciach v Honte.
Šťastie neopúšťalo pánov z Topoľčianok ani potom. Keď kráľ Karol Róbert zistil, že ho správca kráľovského pokladu Vavrinec Literatus nehanebne okráda, vrhol ho do žalára a skonfiškoval mu majetok. Vtedy si kráľ znova spomenul na záchrancu života svojich detí a celý konfiškát po Vavrincovi Literátovi ešte v tom istom roku daroval pánom z Topoľčianok.
Aby sa roh hojnosti naplnil, kráľ im do tretice roku 1330 potvrdil všetky doterajšie výsady a práva, medzi nimi aj ťažbu zlata a iných minerálov v osadách Kistapolchan a pod hradom „Hurusou“, v osadách Somorova, Liešťany a Nevidzany. Osobitným dekrétom im podriadil všetkých poddaných panstva Topoľčianok do ich výlučnej trestnej právomoci.
* * *
Pokúsil sa niekto očistiť meno a česť F. Zacha i celého rodu, a samozrejme i česť kráľa za mimoriadne tresty pre nevinných rodinných príslušníkov?
Už len niekoľko našich poznámok.
1. Šľachtic z Hevešskej župy, kde sa nachádzal rodový majetok Zachovcov, Felicián Zach, bol pred rokom 1318 palatínom na dvore veľmoža Matúša Čáka, ktorý sa v mnohom približoval kráľovskému dvoru.
V roku 1317 kráľ Karol I. Róbert dobyl ostrihomskú pevnosť z rúk M. Čáka a koncom roka aj pevnosť Komárno. Medzi tými udalosťami nariadil M. Čák trestnú výpravu proti Nitre, sídelnému mestu biskupa. Veliteľ výpravy Šimon ju zameral najmä proti opevnenému jadru s hradom a katedrálou. Nechal ich bezohľadne zničiť. Zato M. Čáka nitriansky biskup Ján III. roku 1318 exkomunikoval.
Magister Dônč, syn zvolenského župana, obsadil vojensky územie župy a zrušil jej závislosť na moci M. Čáka.
M. Čák mohol, ako sa domnievame, uvoľniť zo služobných záväzkov mnohých vysokých úradníkov svojej dŕžavy ako nepotrebných, ale najmä tých, ktorí mali majetky na území už podliehajúcom moci kráľa. Preto aj F. Zacha, schopného úradníka, ťažko možno obviniť zo zrady M. Čáka. M. Čákovi so stratou Zvolenskej župy sa totiž podstatne zmenšili finančné príjmy o čiastku zo stredoslovenských banských miest a nemal z čoho platiť služby úradníkov a množstvo vojakov.
2. Nemožno nám uveriť, že F. Zach urážku na cti, ak vôbec k nej došlo, znášal 12 rokov a zatiaľ plánoval krvavú pomstu vlastnou rukou. Ako šľachtic mal iné, menej nebezpečné prostriedky pre neho a jeho príbuzných.
3. Za smrťou F. Zacha v kráľovej rezidencii, ak vôbec k nej došlo na tom mieste, a za mimoriadne krutým účtovaním s rodinnými príslušníkmi a ďalšími príbuznými, tušíme skôr dobre utajený príbeh sprisahania proti rodu Zachovcov.
4. Kariera Mikuláša z Topoľčianok skončila smrťou Karola I. Róberta roku 1342. Potom sa utiahol na svoj majetok v Topoľčiankach a zostal až do smrti roku 1364 slobodný. Nemal zviazané ústa a ruky prísahou, že zachová závažné tajomstvo?
5. Ani jeden z autorov správ o prípade F. Zacha sa neodvoláva na dôveryhodný dobový prameň o tragickej udalosti. Sú ich správy prevažne literárne fikcie?
. |
