S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

Dvojbytostný..

EXhavo

Dvojbytostný človek

     Nebola ešte hlboká noc a asi ani nebude. Na jasnej oblohe svieti mesiac v splne. Svietil už vtedy, keď som okolo šestnástej hodiny končil prácu na čistení polovice chodníka, na šírku detského kočíka, popri páse hrubej vrstvy chodením utlačeného a zľadovateného snehu.

     Na Markíze skončila streštená česká komédia „Byl jednou jeden polda“. Pozeral som ju na rezervnom čiernobielom televízore. Centrálny televízor v obývačke mali obsadený záujemcovia o SuperStar na STV 1. Ešte nepohnute sedeli, ako mŕtvoly, pred farebnou obrazovkou. Vrátil som sa do oázy mojej izby a schvatol som mobil.

   - Počúvaj Edo, - začal som bez ospravedlnenia, len čo sa prihlásila obeť na druhom konci éterického spojenia – urobil som geniálny objav, čo sa týka obrazu na bočnom oltári z roku tisíc štyristodvadsaťsedem.

   - Akého obrazu? – nedokázal sa rozpamätať, alebo ma nechcel  v tejto chvíli počúvať.

   - Obrazu, ktorý dal vyhotoviť ostrihomský arcibiskup alebo jágerský kanonik a je na ňom okrem iných postáv rímsky stotník s hlavou kráľa Žigmunda.

   - Taký obraz tam nikdy nebol, - namietol – aspoň ja sa nepamätám.

   - Isteže, máš pravdu. Ten obraz už veľmi dávno odvliekli do ostrihomského múzea. Ako veľa iných rekvizít z nášho chrámu.

     Slabo prikryl mobil rukou, počul som stíšený hlas jeho manželky. Protestovala, že som vtrhol do ich súkromia, lebo ani na chvíľu nedokáže vypnúť ten prekliaty mobil. Udrel som sa dlaňou po čele. Akiste som ich vyrušil pri nejakej dlho odkladanej aktivite.

   - Nehnevaj sa, Juro. Musíš mi to dopovedať inokedy. Máme tu niečo rozrobené a už je dosť pokročilá doba.

      Počul som ako vyšiel z miestnosti po vŕzgajúcich parketách. Tichším hlasom dodal.

   - Manželka si chce objednať nejaké sukne z Magnetu. Asistujem jej pritom.

     Potom zakričal, že končí, takým hlasom, aby som mu prinajmenšom do rána dal pokoj. Usmial som sa. Vôbec mi nevadilo, že sa dialóg neuskutočnil celý. Hlavne, že som ho začal a uvoľnil  v sebe napätie dráždiace ma od chvíle objavu. Vyšiel som na balkón s výhľadom na západnú oblohu.

     Žiara mesiaca od východu zvýrazňovala kontrastný obraz skupiny vysokých smrekov. Oddeľujú náš bytový dom od cesty na Slnečnej ulici. Väčšina snehu prvej kalamity z konárov už spadla. Bola to záľaha, ako kdesi nad pásmom listnáčov, vo vysokohorskej polohe. Niekoľko slabších haluzí váhu neunieslo.  Nalomené pri kmeni visia k zemi. Pripomínajú mi krídla poraneného vtáka.

     Príroda v našich podmienkach podnebia sa podobá ľuďom. Možno je to naopak. Napriek tomu, že sa každú jar preberie zo zdanlivej smrti k úžasnému znovuzrodeniu, nedokáže zahladiť isté dôkazy starnutia a únavy. Pod sviežimi a šťavnatými lodyhami, v tieni miliónov zelených listov, leží zotletá nádhera predchádzajúcich životov. Len kúsok nad tým definitívnym zmarom sa usmievajú nové kvety, hýria farbami a pozvaniami pre hmyz, vietor, a či dažďové kvapky. Naozaj starostlivo ukrývajú konečný zánik toho čo bolo.

     Položil som dlaň na studenú rúru zábradlia a pohľadom som sa zamiešal medzi žmurkajúce hviezdy. Mohlo byť osem stupňov pod nulou. Asi preto ma prekvapila veľká kvapka, dúfam že vody. Pristála na mojom čele a stiekla mi po nose. Nepozrel som hore, či ktosi nestojí na niektorom z balkónov nado mnou, lebo kvapka vyvolala spomienku na dávnejšiu tragickú udalosť v tomto dome. Len som odstúpil od okraja a oprel som sa chrbtom o stenu.

     V ten večer, keď sa udiala, nesedeli sme ešte v obývačke. Pribehla k nám suseda zhora, s vedrom a handrou. Vzrušená, trhaným hlasom prosila, aby sme jej dovolili očistiť balkón. Pozreli sme po sebe a na ňu, nevediac čo povedať.

   - Treba ho umyť! Je na ňom krv...-  s námahou objasnila príčinu. Otázky zostali nevyslovené. Šiel som s ňou.

     Zhora, z málo vyčnievajúcej odtokovej rúrky pre dažďovú vodu na ich balkóne, nenáhlivo kvapkala krv. Rúrka je pravdepodobne prikrátka, kvapky dopadali na zábradlie. Rozprsknuté menšie kvapôčky z časti končili na balkóne. Poutierala dlaždice a povedala.

   - Prídem ešte raz, keď to prestane. – Handru prevesila na zábradlie aby sa do nej vpíjali posledné kvapky.

   - Nemusíte, susedka. Urobím to sám. Nemám inú starosť. Netrápte sa o to.

   - Ďakujem a nehnevajte sa, - prijala návrh.

     Pri odchode, po opätovnom ospravedlňovaní sa manželke, so slzami a priškrteným hlasom vyriekla, že si jej mama na balkóne podrezala žily. Zvykla tam po večeri sedávať. Nejakú dobu im ani vtedy nechýbala. Keď si uvedomila jej dlhšiu neprítomnosť, bolo už dosť neskoro.

     Na jej mamu nikdy nezabudnem. V čase mojich príchodov z práce sedávala pred domom na letnom slniečku. Lavička je hneď pri vchode. Občas sme si povedali niekoľko viet. Raz, medzi rečou o starostiach pokročilého veku, sa vlna horkosti preliala cez okraj trpiacej duše a povedala, že sa asi zmárni. Pozrela na mňa inak, ako obvykle. Po chrbte mi prešiel mráz, no to bolo všetko. Nepripustil som, že to myslí vážne. Len som sa jej to

slovami, ako pri podobných tvrdeniach, snažil vyhovoriť. A šiel som domov. Dodnes mávam výčitky svedomia.

 

- 1 -

Keby som to zúfalé varovanie bol odovzdal ďalej, veci sa mohli vyriešiť a nebola by sa pokúsila o samovraždu.

     Lekári v nemocnici ju zachránili. Ale po návrate domov  zanedlho zomrela. Odvtedy mi, stojacemu na balkóne, pamäť  premieta filmový záznam  udalosti. I teraz som preto stratil záujem stopovať známe súhvezdia na oblohe. Vrhol som pohľad ku kontajneru pri ceste, určenému na domový odpad. Niekto k nemu vyložil váľandu. Prečo to neurobil pred niekoľkými dňami? Posledný odvoz nadrozmerného odpadu bol deň pred Vianocami.

     A už sa mi do mysle predrala spomienka na letnú príhodu počas odvážania starej elektroniky do zberných surovín.

     Nebol by človek šťastnejší, keby nemal pamäť a dotieravé spomienky? A v prípade potreby niečo zachovať musel by vynaložiť námahu, napríklad spojenú so zapisovaním do poznámkového bloku? Tak by sa mnoho momentov zo života, vďaka našej pohodlnosti a lenivosti, vôbec nedostalo do záznamov. A časť záznamov by sa stratila, pretože v ničom nedokážeme udržať patričný poriadok. Bol by človek šťastnejší, keby si uchoval len to, na čo by chcel  spomínať? Boli by sme spokojnejší, keby sme vedeli aspoň dokonale ovládať svoju pamäť, keď už bez nej by sme asi neboli ľuďmi? - A viete vy ľudia okrem ustavičného kladenia otázok sebe, blízkym, Bohu a prírode, robiť aj niečo užitočnejšie?

     V poslednej otázke zjavne zaúradovalo moje ironické, tieňové JA.

     Zber surovín máme v blízkosti konečnej stanice na linke miestnej dopravy číslo sedem. Zatiaľ iba menšiu časť nazbieranej elektroniky som na päťkrát dopravil do zberne, na rovnako starej dvojkolesovej káričke. Za desiatky kilogramov „odpadu“ som neprijal ani korunu. Peniaze som odkázal pomocníkom majiteľa zberne.

     Pri tretej fúre, oblečený v starých montérkach ako nejaký bezdomovec, tlačil som káru do kopca na konci Slnečnej ulice, keď ma oslovil z okna činžiaka vyklonený muž.

   - Čo to tam máš? – prejavil záujem tykajúc mi.

     Postál som a zakričal.

   - Staršiu elektroniku. Nekúpite, pane? – slušne som mu ponúkol výhodný obchod.

   - Uhádol si. Napchaj si ju do zadku! – opovržlivo odvrkol a zaplesol okno.

     Chvíľu som sa hanbil, že bezdomovcom kradnem chlebík. Ešteže som sa rozhodol neprijať peniaze. Bol som rád, že krámy, ako im hovoria moji najmilší, zberňa neodmietla. Veď moje exponáty vyžadovali nemálo práce na demontáž a následnú separáciu surovín. Majiteľovi zberne pritom pomáhali dvaja alebo traja skutoční bezdomovci. Keď som priviezol poslednú dávku, svorne pili „kvičiak“, určite kúpený za mnou neprijaté peniaze.

     Kým na záver vyprázdňovali káričku, nazrel som do krytého kontajnera s odpadovým papierom. Medzi zaviazanými kôpkami časopisov a novín boli aj knihy. V duchu som ich odprosil za nedôstojný osud. Zopár som vzal do ruky a jednu som, so súhlasom  vedúceho, vrátil do života. Dal mi ju s radosťou a ponúkol i ďalšie. Uspokojil som sa s tou jedinou. Ako školák som ju prečítal – povesť o krutom Ctiborovi na Beckove. Ale teraz ma kniha zaujímala z iného dôvodu.

     Chlad na balkóne ma konečne prebral zo spomínania. Vrátil som sa do bytu, ktorému už môžem priznať, že je teplý. Zateplenie troch strán domu koncom jesene, podvihlo teplotu v našom krajnom a zároveň prízemnom byte najmenej o dva stupne Celsia. Už viem, čo je tepelná pohoda. Škoda, že o ňu prídeme onedlho po namontovaní pomerových indikátorov spotreby tepla. Na každý radiátor zvlášť. Obetujeme ju honbe za úsporami na ustavične sa zvyšujúcich platbách za kúrenie.

-   *   -

   

      Ráno som volal Štefanovi, či nezabudol na daný sľub.

   - Nie, nezabudol. Prídem aj s Monikou, je tu so mnou, - uistil ma.

   - A to je kto, prosím ťa? – provokoval som  ho. – Manželka?

   - Nie, Juro! Dozvieš sa ešte dnes, dobre?

   - Ja len, že si mi o nej nikdy nepovedal.

   - A ty si sa nezaujímal! – povedal dôrazne a skončil to so mnou.

     Občas sme voči sebe vedome odmeraní, až hrubí. Potom sa tomu smejeme. Ako puberťáci.

   - Čo, prosím ťa, nedáš ľuďom pokoj! – ozvala sa manželka z kuchyne. – Normálni ľudia sa teraz vyhrabávajú z postelí. Nie ako ty, už po piatej sŕkaš horúcu kávu, že by si zobudil medveďa zo zimného spánku, - rozcvičovala si hlas za privretými dverami.

     Manželka o akcii „Poslanec“ nevie. Povedal som jej, že pôjdem do knižnice vrátiť knihy. A to pôjdem. Úsporné informovanie nie je klamanie! Stačí, keď sa tam objaví akási Monika. Dve nudiace sa ženy by mohli celú akciu zmariť.

     Hneď po prvých krokoch v mrazivom ráne som vedel, žeby to nebolo pre ňu vhodné. Na zľadovatenom, neposypanom chodníku šlo o život. Terén sa zvažuje k Hronu. Pri pomalej chôdzi teplo naakumulované v odeve sa rýchlo vytráca. Nebol som do zimy ani ja bohvieako oblečený. Dokáže moje telo, volajúce po generálke, vykompenzovať straty sotva šesťsto wattovým ohrevom? A pri Hrone bude ešte surovejšie.

   

- 2 -

      Budovu s prezývkou Pentagon postavili v minulej ére dvadsiateho storočia pre krajský orgán štátnej moci.

Stojí na ostrohe pahorkatiny siahajúcej po koryto Hrona. Rieka v tom mieste obteká na ľavej strane vzdorovitý Urpín. Prichádza z východu a posilnená pravým prítokom Tajovského potoka zdoláva úžinu, ktorá ju núti meniť kurz o deväťdesiat stupňov smerom na juh. Nad ňou, nad úžinou, s dokonalým výhľadom na mesto vľavo a na štvrť Radvaň napravo, stojí budova s obslužným personálom Krajského úradu, využívaná aj pre zasadania poslancov Banskobystrického samosprávneho kraja. Cez tiesňavu pod budovou sa okrem Hrona prediera železnica a tepna cestnej dopravy.

     Nedávnu prvú snehovú kalamitu mesto nezvládlo. Dôležité cesty a ulice sú priechodné, ale po stranách sú lemované násypmi odhrnutého snehu, čiastočne ležiaceho na priľahlých chodníkoch pre chodcov. Ani v okolí Pentagonu to nie je lepšie. O to viac policajtov musí pomáhať vodičom dostať sa bezpečne na parkoviská.

     Blížiac sa k budove mal som už pocit podchladenia a únavy. Pomedzi ľudí pod strieškou nad vchodom vošiel som do vstupnej haly. Števa s Monikou som neuvidel. Od prezenčnej služby pred zasadacou sieňou som získal informáciu, že „môj poslanec“ sa ešte nezaevidoval. A že vstup bez pozvánky, ani na galériu nie je možný.

     Vrátil som sa von. Malej skupinke pred vchodom sa darilo budiť pozornosť prichádzajúcich poslancov a prizvaných hostí. Transparent na porisku z metly tlmočil mienku demonštrantov nápisom „Dosť bolo boľševikov!“ Ochotne ho otáčali ku kamerám a odpovedali na otázky. V istej chvíli, s klobúkom so širokou strieškou do pol tváre, ich šikovne obišiel primátor mesta. Slovná potýčka, možno o kolapse mestskej hromadnej dopravy, sa nekonala.

     Štefan s Monikou sa objavili pred príchodom poslanca  Stana.

   - Nezabudol si foťák? Nevidím, žeby si ho niesol, - oboril som sa na Števa, miesto pozdravu Monike. Silím sa do úsmevu na zmrznutej tvári. Števo ukázal na Monikinu kabelku. – Digitálny! – poučil ma. Jasné, má nepatrné rozmery. Otázku som si mohol odpustiť.

   - Monika, - oslovil priateľku a ukázal na mňa – toto je ten provokatér, podpaľač, unikajúci zákonu. A predsa dobrý priateľ. - Jeho ruka spočinula na bedrách Moniky. Označil ju za svojho anjela strážneho, ktorý sa zhmotnil práve včas. Obdarila ma stiskom celou dlaňou, nie iba končekmi prstov. A tiež milým úsmevom.

     Precedil som svoje meno a ihneď som sa ospravedlňoval.

   - Odpustite mi, prosím, to neomalené privítanie. Asi mi zamŕza už aj mozog. Všetko napravím!

   - Veď sa nič nestalo, - povedala a napravila si pončo.

   - Števko, - pristúpil som bližšie k nemu – urob, prosím ťa, záber na mesto a na stavbu Európa SC. Ja budem ďalej striehnuť na poslanca. A vy, Monika, vy sa môžete ísť zohriať do vestibulu.

   - Nie, nie! Ja sa od neho nepohnem, - upozornila, že nepatrí k môjmu personálu. – Na slnku mi nebude chladno. Poďme z tohto tieňa! – potiahla Števa za rukáv vetrovky.

     Pristúpil som k dvojici policajtov.

   - Dobrý deň! Je tu dovolené, prosím vás, fotografovanie? – urobil som sa predpisovým. – Alebo tak, ako ešte nedávno, pred „zamatovou“?

     Pozreli na seba, jeden mykol plecami, akože – Nedbám!, alebo – Čo nás do toho? Obaja, samozrejme hodne mladší, asi nerozumeli mojej zbytočnej narážke na časy, keď aj fotoaparát potenciálne ohrozoval republiku.

     Števo mal už fotoaparát v pohotovosti. Vhupol do svojej záľuby, ako do vychodených papúč. Nepotreboval ma. Tým menej, že mal po boku Moniku. Vnímal ju napriek zaujatiu fotografovaním. Dával jej to najavo pohybmi hlavy a tela i mimikou tváre. Zostal som sám, no oveľa spokojnejší. Teraz nesmiem zlyhať ja, povedal som si. Urobil som pár krokov bližšie k parkoviskám.

     Onedlho na to prišiel Stano, na vlastnom aute a sám. Ukázal som ho Števovi skôr, ako nás spozoroval. Zo Števa sa stal fotoreportér. Zachytil naše zvítanie sa a gratuláciu ku zvoleniu. Potom sme ho postavili pred objektív samotného, v pozadí s emblémom Krajského úradu. „Dľa večnuju pamjať!“, komentoval som snímok.

     Predstavil som Stana priateľom a odprevadili sme ho. Prihlásil sa v recepcii a museli sme sa rozísť. Do začatia inaugurácie nového župana a zboru poslancov chýbalo len niekoľko minút.

   - Pozývam vás, priatelia, do bufetu. Musíme sa zohriať a porozprávať, - vyzval som srdečne Moniku a Števa. Pozvanie prijali bez námietok. Niečo zo slávnostnej atmosféry vo foyeri prešlo i na nás.

 

-   *   -

 

     Bufet bol poloprázdny. Služobníci médií boli v teréne, v zasadačke. Števo pomohol Monike odložiť pončo paprikovej farby. Z kňažky Aztékov bola razom štíhla bohyňa starých Slovanov. V nohaviciach a roláku. Kým som objednal každému podľa želania, pohodlne usadení v príjemnom šere, prezerali snímky na displeji fotoaparátu. Niektoré urobila Monika. Snáď trúsili poznámky o technike fotografovania.

   - Môj poslanec Stano je už druhé obdobie starostom v rodnej obci, - začal som po prisadnutí. – Okrem iného mu leží na srdci pamätná publikácia. Vlani, k deväťsto tridsiatemu výročiu prvej písomnej zmienky o opátstve sv. Benedikta, prispela obec na vydanie knižky dvojice autorov Vydavateľstvom KT v Komárne. Jej druhé,

 

- 3 -

prepracované a rozšírené vydanie, prípadne úplne novú knižku, odhadujem v roku dvetisícdvadsaťpäť, k deväťsto päťdesiatemu výročiu obce. Dovtedy sa bude dať sústrediť viac faktov aj o živote dávnych obyvateľov obce. O to usiluje starosta s okruhom dobrovoľných spolupracovníkov. Vám dvom ďakujem za dnešné snímky, ako pozornosť starostovi, dnes aj poslancovi  Banskobystrického samosprávneho kraja. Nech mu pripomenú prvé stretnutie nových poslancov. Rád by som sa na vás v budúcnosti spoliehal, že neodmietnete príležitostne obohatiť obrazovú časť novej publikácie. Napríklad, keby ste sa ocitli raz v Ostrihome.

   - Impozantný úvod k prednáške na celé dopoludnie, - smial sa Štefan.

   - Prečo, Števko, veď ty rád fotografuješ. Možno objavíš netradičný pohľad na kláštor a obec a spravíš zaujímavé snímky. Ja ti pomôžem! – podporila ma Monika, ktorej som už predtým podal výtlačok pamätnej knižky.

   - Nepochybujem, ty moja polovička dvojbytostného Človeka s veľkým Č, - odvetil Monike, ale pozeral na mňa pátravým pohľadom, ochotný opäť vyprsknúť smiechom.

   - Počkaj, počkaj... čo je to za provokácia. A čo ste vy dvaja vlastne za spoločenstvo? Horím nedočkavosťou počuť niečo pikantné.

   - Varoval som ťa, - povedal Števo smerom k Monike – že tento podpaľač si nás podá. Ale aj tak mu odpúšťam. On  nevychovanosť iba predstiera.

     Chcel sa Štefan pobaviť? Sám, bez Moniky?

  - Naozaj, čo sme zač, Števko? Som tvoja moderná priateľka, alebo po starom konkubína?

   - Dobre, buďme chvíľu vážni, - upokojil sa Štefan. – Aj preto sme prišli dvaja. Aby si nám, Juro, poradil. Ešte sa zaoberáš súkromným výskumom náboženstva a religiozity. Alebo nie? Ty máš počítač, - nečakal odpoveď – a dvere do internetu. Ale nemáš digitálny aparát. Dnešné zábery presypeme do tvojho počítača a ty nám vyhľadaj na internete poučenie o povinnostiach partnerov hodlajúcich uzavrieť miešané manželstvo. Mohli by sme navštíviť duchovných farností oboch cirkví, ale dáme najprv šancu tebe, predstaviť praktický význam internetu. Berieš to?

   - Uf, takto dlho si dávno nehovoril. Nič jednoduchšie, Števko! Už teraz môžem záväzne prehlásiť, že podpísaniu reverzu sa nevyhnete. Obe strany žiarlivo dbajú o to, aby pokrstili čo najviac novorodeniatok. Na tom sa od čias Jána Horárika nič nezmenilo.

   - Dalo sa to predpokladať, - vzdychol Štefan. – Prírastky cirkví u nás, po opadnutí prílivu zo zabrzdených generácií, budú závislé od chudobnej populácie. Ani my to nevytrhneme z biedy.

   - A ten reverz, to je čo? – ozvala sa Monika. – Prepáčte mi, že som taká pribrzdená.

     Konečne sme sa mohli smiať všetci.

   - Písomný súhlas, dohoda, že narodené deti budú pokrstené a vychované v náuke cirkvi, ktorá poskytne pastoračné poučenie a sviatosť manželstva u katolíkov, sobášny obrad u evanjelikov. Oni uzavretie manželstva nepovažujú za sviatosť.

   - Zvykla som si na slobodu od inštitúcií. Dopredu sa zaviazať, stať sa vazalom... – prejavila sa Monika.

   - Obe cirkvi sú spásonosné, - pokračoval som – ponúkajú sprostredkovanie večnej blaženosti po smrti. Nestojí to za podriadenie sa?

   - Doma si to v pokoji predebatujeme, Monika. – uzavrel Števo. – Aspoň oprášim Katechizmus Katolíckej Cirkvi.

   - Potom nepotrebujete internet. V tom katechizme nájdeš všetko!

     Zachytil som pohľad obsluhy a hlavou naznačil dohodnutý pokyn. Vzápätí nám priniesla poháre a fľašku šampanského. Obratne, bez zvukového efektu ju otvorila a naplnila čaše.

   - Vzácni moji priatelia, Monika a Števo. Dovoľte mi prejaviť na prahu roka radosť zo stretnutia s vami a zaželať vášmu úmyslu skoré dozretie na čin. Čin, čin! - povedal som mierne dojatý.

     V mysli mi prebehli udalosti od tragickej smrti  Števovej manželky. A naozaj sa teším, že má priateľku.

   - Vidíš, Monika, jedného svedka už máme. Tak na ten Čin s veľkým Č, - odľahčil situáciu.

   - Aby ste to, chalani, neprepálili s vašim činovaním, - smiala sa Monika a dostávala ružovejšiu farbu.

     Po prípitku som si opäť vzal slovo.

   - Števko, čo máš za ľubom s tým veľkým Č? Von s pravdou! – priznal som, že mi neušli jeho narážky.

   - Hm, to by lepšie vysvetlila Moňka, moja polovička dvojbytostného Človeka s veľkým Č.

   - Ak treba vysvetlím, ty neveriaci Tomáš! – povedala prísne a pohladila mu ruku. On ju však predbehol.

   - Naozaj ti nič nehovorí slovné spojenie „dvojbytostný Človek“ s veľkým Č v slove človek? Neverím! Pred desiatimi rokmi si napísal báseň „Mystérium Človeka“. Nedávno si ju všimla Monika na tvojej webstránke. Odvtedy rozvíja hlavnú myšlienku básne o dvojbytostnom Človeku.

   - Môžem pokračovať? – vpadla Števovi do reči Monika. Štefan prikývol. – Prehliadame zmysel posolstva autora Genezis vložený do správy o stvorení človeka. Pojem človek patrí výlučne dvojici muža a ženy! To nič, že autor nebol striktný pri jeho ďalšom používaní. Len také dvojice sú perspektívou Zeme. Boh žehná dvojbytostného Človeka. Muž a žena majú o všetkom rozhodovať spoločne. Prenesené do súčasnosti, manželia

 

- 4 -

by mali mať rovnaké povolanie, a či zamestnanie a vykonávať ho blízko seba. Volení do verejných funkcií, počnúc dôverníkmi bytových domov až po funkciu prezidenta, by mali byť v dvojiciach: muž a žena. Stále čo najviac spolu. Bok po boku! Muž so ženou. Žena s mužom.

     Monika zmĺkla. Nedostávalo sa jej slov na vyjadrenie celej vízie. Povzbudzujúco pozerala raz na Štefana, potom na mňa.

   - Nedá sa nič robiť, Juro. Monika v tebe vidí len polovicu Človeka s veľkým Č. Zavinil si to ty! Ale nesmúť. Sme na tom rovnako, - žaloval Štefan.

   - Len sa neľutujte, chlapci. Adamovi, kým bol sám, nebolo dobre. A potom, keď boli dvaja, len čo nechal Evu osamote, zneužil to satan. Mal ju držať stále, takpovediac, za ruku! Nebol by sa prihodil malér.

   - A bol by na svete ešte stále raj, - skočil jej Štefan do reči.

   - Autor Genezis asi len tušil hlboký zmysel stvorenia dvojbytostného Človeka a nevyjadril sa dostatočne presne, - pokúsil som sa obhájiť spornú ideu. – Okrem toho v jednotlivých bytostiach pôsobia aj odlišné odstredivé sily. Keď sa muž so ženou spoja, môžu ich úspešne prekonávať.

   - Ako sa Zem ani na okamih nedokáže zbaviť vplyvu Mesiaca, ani muž nie je bytosť jednoznačná a ohraničená, nedokáže sa uzavrieť do seba pred vplyvom ženy. Navzájom sú si osudom! Vesmír ich vníma ako dvojbytostného Človeka tak, ako Slnko vníma Zem a Mesiac ako dvojplanétu, nie ako jednotlivé planéty. Kým to ľudia nezačnú rešpektovať, budú sami seba viac a viac poškodzovať!

   - Je to veľmi výstižné, Monika, - povedal som. – Nejestvuje „čistý muž“ a „čistá žena“. Je len čistý dvojbytostný Človek. Pred Bohom a pred vesmírom.

   - Znamená to, - pokračoval Štefan, - že ak budeme mať spolu dieťatko, zostaneme obaja na materskej dovolenke?

     Pozerám na Moniku maximálne zvedavý.

   - To si píš, Števko! Vieš, ako to dieťatku prospeje? Nemáš ani potuchy! A nám dvom takisto, - prehlásila stopercentne presvedčená o správnosti tvrdenia.

     Zavládlo mlčanie. Domýšľame do dôsledkov, ako by to mohlo byť, keby ľudská spoločnosť rešpektovala existenčné potreby a záujmy dvojbytostných Človekov, mužov a žien spojených nejakou formou spolunažívania.

   - Na teóriu dvojbytostného Človeka kapitalizmus neskočí! – prerušil mlčanie Štefan – Príliš to zaváňa kolektivizmom.

   - Kapitalizmus, ani žiadny iný –izmus, nie je subjektom práva. Sú nimi fyzické a právnické osoby. V ľuďoch a v inštitúciách treba hľadať prekážky, - reagovala Monika.

   - Keď som spomenul odlišné odstredivé sily v jednotlivých bytostiach dvojbytostného Človeka, myslel som na mužský a ženský individualizmus. Jeho ďalšie prehlbovanie sa stane hrobárom ľudstva, - poznamenal som.

   - Áno, - pokračovala Monika, - pretože spoločnosť uprednostňuje individuálne práva mužov a žien pred právami dvojbytostných Človekov. Základnou bunkou spoločnosti a života vôbec je spoločenstvo muža a ženy. To sa musí dostať do základov právneho poriadku štátov! Do čela spoločnosti, do dôležitých funkcií štátu sa musia voliť produktívne orientované manželské dvojice, podľa stupňa ich preukázateľného osvojenia si umenia milovať.

   - Dnešný stupeň právnym systémom podporovaného individualizmu stavia muža proti žene. Navzájom sa ničíme konkurenciou. Individualizmus je civilizačná choroba! – zdôraznil som zvýšeným hlasom.

   - Prosím vás, - zopäl Štefan ruky ako k modlitbe, - nezačnite tu skandovať, neurobte z nášho stretnutia manifestáciu.

     Radi sme sa rozosmiali a dopíjame šampanské.

   - Prepáčte mi, - pokračoval Štefan, - uznávam, má to hĺbku a logiku. Muž a žena sa od seba bytostne vzďaľujú, ženú sa za chimérou vlastnej sebarealizácie. Reálna a perspektívna je len ich spolurealizácia. Dobre som počúval?

     Priblížil sa tvárou k Monike. Konečne si dali bozk. Možno im v tejto chvíli trocha závidím. Môcť tak podobne začínať, prepadla ma myšlienka. Človek, nie, nie človek ale muž či žena, radšej začína, ako nejaké dielo dokončuje. Pri jeho dokončievaní vidí po sebe nemálo chýb a ich nepríjemných dôsledkov.

   - Chlapci, - oslovila nás Monika, - nože si sľúbme, že začneme myslieť ako polovičky dvojbytostných Človekov.

   - Tak sľubujeme! – zvolali sme skoro razom, dvíhajúci pravice so vztýčenými dvoma prstami.

   - Krásne, mám vás rada! – vstala od stola a úprimný cit jej skrášlil tvár ešte viac, ba zvýraznil celú jej ženskú príťažlivosť.

     Ó, svätá hmota! – zaúpel som v duchu slovami Pierre Teilhard de Chardina, pri pohľade na ňu. Muž a žena, dvojplanéta bytia...vynára sa prvá metafora v mojej mysli.

     Lúčime sa.

   -Zostanem tu ešte chvíľu, - povedal som na vysvetlenie. Možno sa  onedlho objaví môj poslanec.

   - Alebo nová básnička, - povedal Štefan nadnesene.

 

- 5 -

   - Hádam mu nezávidíš? Tvoja básnička som ja, sám to tvrdievaš, - pritúlila sa k nemu. – Prepáčte mi, nám, Juraj. A srdečne ďakujeme, - boli jej posledné slová.

   - Fotografie ti pošlem e-mailom z roboty, - poznamenal Štefan zmeneným hlasom.

     V jeho očiach vidím Magdu, prvú ženu. Zažili sme spolu nemálo stretnutí v malom náboženskom spoločenstve za experimentov so socializmom. Pri stretnutiach s ním aj cítim, ako sa v ňom vzmáha bolesť zo straty i po toľkých rokoch. Len tak si viem vysvetliť zmenu dohody, že sa stretneme u nás na presypanie fotiek do môjho počítača.

     Po ich odchode som si uvedomil, že ho mohol zraňovať náš rozhovor. On a Magda žili blízko ideálu dvojbytostného Človeka. Ale prečo sám na začiatku obrátil pozornosť tým smerom? Vari sa ešte stále potrebuje trestať za domnelú zradu Magdy vzťahom s Monikou? Som z toho jeleň, ako sa zvykne vravieť.

     Objednal som si čiernu kávu. Platím účet, aby som mohol kedykoľvek odísť.

 

                                                                                                                                            ( 2006 )

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

  

                                                                                                                                            ( 2006 )

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

- 6 –