S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

Kaluž ako more...

„Mo-re, mo-re!“

( alebo Nespoľahlivý starký)

     Ráno bola obloha zatiahnutá rovnomerne hustými, mliečne sfarbenými mrakmi. Obzor neexistoval. Zem držala v náručí nebesá, splývala s nimi. Vlhká prízemná hmla znížila viditeľnosť na nejakých sto metrov. Blesky boli krátke, nevýrazné. Len akési záblesky vo vnútri toho mlieka. Hrmelo a pršalo nesmelo. Bola to krotká búrka.

Zakrátko po nej sa obnovila scenéria mesta s okolím. Časť hmly sa schúlila do úžľabín okolitých hôr. Zbytok v chuchvalcoch sa plazil do výšky pomedzi koruny stromov. Stred oblohy sa zjasnil, rozpadol sa na obláčiky, ale spoza hrebeňov sa tlačili rozstrapatené mračná od západu. Už dobré tri dni narastala vzdušná vlhkosť. Na mojom vlhkomery bolo cez sedemdesiat osem percent.

     Ženy mi zverili najmladšie vnúčatko, aby sme sa poprechádzali okolo činžiaka, kým je vzduch čistý od peľu. Vnuk mi siahal do polovice stehien. Jeho živosť ma napĺňala hrdosťou, ako keby som na nej mal zásluhu. Pri jednej oddychovej zastávke som pozoroval drozda spevavého. Viacero stebiel starej trávy miešal s blatom a odniesol ich na neďaleký smrek do rozostavaného hniezda v pazuche bočného konára. Povolil som medzitým zovretie rúčky vnuka aby sa nenudil. Po vyprevadení drozda očami som hľadal vnúčika. Uprostred impozantnej kaluže nacvičoval pochod na mieste a skandoval: „Vo-da, vo-da, vo-da!“ Stretli sa nám oči, prestal prešľapovať. Zo spokojnej tváričky pozerali na mňa modré dôverčivé očká. Ako studničky s odrazom oblohy. Pozývali ma zúčastniť sa na jeho radosti. Vystrel rúčku, aby mi pomohol vstúpiť do jeho vody. V očiach sa mu zračila číra detská fantázia a ja som dostal vnuknutie, že je nedotknuteľná, svätá. Prijal som podávanú ruku a vstúpil. Vnúčik si uľahčene vydýchol a ešte párkrát rozčeril hladinu kaluže. Pokúsil som sa prekričať ho: „Mo-re, mo-re, mo-re!“ Stíchol a ukázal prstom na vodu, v ktorej sme stáli: „Mo- , mo- .“

     Úsmev na jeho tvári bol víťazný. Veď hladina vody sa poslušne poddávala jeho nohám. Zdvihol som ho a preniesol na pevninu s poznámkou, že vodičku to bolí. Pokrútil záporne hlavou.

            Nasledoval rýchly návrat domov v čvachtajúcich topánkach. Moja obhajoba, že som v okamihu skočil do mláky, aby som z nej bleskurýchle vyniesol vnúčika bola zmetená zo stola. Jeho mama nás videla pri návrate z obchodu stáť v kaluži. Uniklo jej však to najdôležitejšie: silný zážitok jej ratolesti, umocnený prebúdzajúcou sa fantáziou, ktorú som si nedovolil potlačiť. Podiel fantázie na stvárňovaní detskej duše považujem totiž za nesmierne dôležitý.

     Detskou fantáziou prekypoval napríklad môj švagor počas všetkých rokov školopovinnosti. Svedčí o tom list, ktorý napísal na otcovom písacom stroji a priložil k listu rodičov v roku 1961. Čakali sme prvé dieťa, listy od rodičov prichádzali častejšie. Pracoval som v Tesle Liptovský Hrádok, kde okrem iného sme vyrábali telefónne prístroje. A to pravdepodobne motivovalo asi desaťročného švagríka k napísaniu listu práve mne. Pripájam ho k tejto spomienke. Možno aj vďaka jeho bezbrehej detskej fantázii vyštudoval neskôr na Slovenskej technickej univerzite odbor technickej kybernetiky a dnes prednáša na Technickej univerzite v Chemnitz už niekoľko rokov.

            List mi prišiel na um, keď som sa rozhodoval či prijať pozvanie do kaluže, alebo vnúčikovi prísne vyčítať jeho počínanie a predísť označeniu „nespoľahlivý starký“.

                                                   ***