Panamericana | KGB - KLUB GERIATRICKÉHO BRATSVA

Panamericana...

PANAMERICANA – panamerická diaľnica.

V júni 2001 počas pobytu v Mexiku dostal som impulz reagovať na známu televíznu reláciu Spectrum a samozrejme som na to pozabudol. Až pri čistení restov a mojich „cirkevných dlžôb“ som narazil na nedokončený text a tak iba teraz som stihol napísať pár doplňujúcich postrehov a skúseností.

Samozrejme, v tej dobe som túto reláciu „Spektrum“ nepoznal, ale pripustil som, že v nej môžu byť veľmi zaujímavé veci a výborné rozptýlenie. Ja sa tu vôbec nevenujem televízii; určite som o niečo ochudobnený, ale žijem a nezaplavujú ma rôzne iné nepotrebné informácie – to platí aj pre „brúsenie“ po stránkach internetu. Čítal som postreh z USA, kde sa mnohí ľudia stávajú internetovými samotármi, tráviac celý čas iba s ním a jeho sieťami a postupne sa celkom odcudzujú známym aj spoločnosti. V roku 2010 je to už oveľa výraznejší fenomén takže si ho všímajú aj sociologické štúdie a pátrajú po príčinách prečo je to tak. Časť psychiatrov už začína dvíhať varovný prst poukazujúc na prudký nárast pacientov trpiacich na depresiu, ktorí si internetom kompenzujú svoje frustrácie a komplexy. Ale to je zrejme i dôsledok skokového technického vývoja, za ktorým duševná evolúcia „homo sapiens“ pokrivkáva na obe nohy.

Ale to je iba odbočenie a idem k hlavnej téme:

Panamerická „diaľnica“ .

Táto, od začiatku XX. storočia nesmierne drahá, ale zato progresívna vymoženosť, bola budovaná, v rámci doktríny prezidenta USA Monroe o záujmoch USA v Latinskej a Južnej Amerike (záujmy smerom na sever neboli vtedy také žeravé). Diaľnica mala byť v svojom čase spoľahlivým a rýchlym prostriedkom pre spojenie a dopravu (dnes sú na to už rýchlejšie lietadlá). Aktivity tejto doktríny začali od výstavby Panamského prieplavu a trvajú, a trvajú, a trvajú... pretransformované na záujmy obranné, presnejšie povedané na globalisticko-neokolonialisticko-mocenské.

Bezpečnosť na tejto „panamerikáne“ je samozrejme závislá od pomerov v krajine ktorou prechádza. Býva častým objektom útokov „gerilleros“ (bojovníkov za sebaurčenie či obnovu zvrchovanosti daného štátu), ale odhliadnuc od toho cestovanie po nej môže poskytnúť nesmierne zážitky.

Tie severnejšie partie tejto cesty, teda od USA po Panamu (s výnimkou niektorých úsekov v Mexiku), zatiaľ osobne nepoznám, iba ak z čítania, alebo reportáží. Ale z Panamy prechádza „diaľnica“ na severné územie Kolumbie a tam sa rozvetvuje na časť smerujúcu na juh a na časť smerujúcu na východ. Mimochodom, dnešné územia Panamy, Kolumbie, Ecuadoru a Venezuely tvorili v minulosti, po oslobodení od španielskej nadvlády Simonom Bolívarom jeden stáť, lenže... Monroeova doktrína potrebovala pre svoje záujmy jeho rozdrobenie (divide et impera!). A tak teda vetva „venezuelská“ (východná) prechádza cez známe mestá Maracaibo, Barquisimeto, Caracas, Barcelona/Puerto la Cruz, Ciudad Bolívar a Ciudad Guayana odkiaľ potom ide ďalej smerom na juh cez zlatonosnú oblasť El Callao-El Dorado až do Santa Elena de Uairén na hranici s Brazíliou. Cesta je súčasť cestného systému Venezuely, je vcelku udržovaná.

Úsek z Ciudad Guayana do Santa Elena, budovaný venezuelskou armádou, bol dokončený v roku 1989. Počas môjho pobytu vo Venezuele som po ňom cestoval viackrát pretože prechádza nádherným územím nazývaným „Gran Sabana“ s množstvom vodopádov (najvyšší na svete Salto Angel – v reči indiánov Churun Meru), stolových hôr a iných krás. Je to územie, kde ešte bývajú pôvodné kmene indiánov, napr. Yanomami. Nadväzne Brazília dobudovala chýbajúcu asi 500 km časť na svojom území a tak dnes už možno autom cestovať až do brazílskeho mesta Boa Vista a odtiaľ po ceste asi 800 km, alebo aj trajektovou loďou po rieke Rio Branco (na ktorej sú asi 300 km od Boa Vista v smere toku známe katarakty Caracaraí) až do mesta Manaos ktoré leží na rieke Rio Negro tvoriacej výdatný prítok do Amazonky a teda súčasť Amazonie.

Rio Negro je vôbec zaujímavá rieka. Už prírodovedec Humboldt na svojich výskumných cestách po Orinoku objavil, že v úseku horného toku je Rio Negro spojená priamo z riekou Orinoko úsekom asi 150 km dlhým, nazývaným Casiquiare.

Na východe Venezuela susedí s Britskou Guyanou, dnes Guyana. Dotýkam sa toho preto, že medzištátne hranice vytyčovali britskí zememerači, no a ako sa ukázalo samozrejme na cudzí úkor, pretože pôvodne mala byť hranica až na rieke Essequibo, teda asi 500 km východným smerom. Venezuela síce predložila do OSN protest a žiadosť o revíziu, ale tento ešte stále nebol prerokovaný. Po toľkých rokoch nie je ani chuť opravovať tieto kolonialistické „finty“ a je to zrejme aj ťažko realizovateľné, pretože nie je isté či dotknutá časť obyvateľov Surinamu by sa chcela vrátiť do náručia Venezuely. Záujmy teda nie sú jednotné a preto trvá „status quo“!

A keď som sa už dal na vyprávanie vráťme sa tam kde východná vetva „panamerikány“ vstupuje do Venezuely a prechádza cez niektoré štáty (tak ako Mexiko aj Venezuela je federáciou národných štátov) – do štátu Maracaibo. Je známe svojim jazerom „Lago de Maracaibo“ a bohatými naftovými zdrojmi ľahkej benzínickej ropy (petroleo liviano). Jazero je síce sladkovodné – má veľa prítokov z okolitých hôr, ale je otvorené a ústi priamo do mora takže v zóne ústia je voda pomiešaná difúznym prienikom morskej soli (salobre). V poloslanej vode sa pri danej teplote prostredia výborne darí krevetkám (camarones), ktoré dorastajú až do veľkosti 10 cm. Samozrejme, všetka tamojšia fauna aj flóra sú napriek vykonávaným ochranným opatreniam ekologicky poznačené, pretože ťažba ropy sa zatiaľ nikde neobišla bez nejakých únikov či havárií.

Rozvoj ťažby ropy nastal v období 2. svetovej vojny a počas druhej polovice XX. storočia dosiahla svetový význam čo dalo základ pre vybudovanie celého radu fabrík (nie rafinérií ropy !) na oboch brehoch jazera, vrátane produktovodov až po ohromný ropný terminál vybudovaný v Punto Fijo na piesočnatom polostrove Paraguana. Kuriozitou je, že v Maracaibo je aj jediná venezuelská fabrika na elektrolýzu soli, ktorá vyrába chlór, lúh sodný a kyselinu soľnú, ktorá sa odtiaľ vozí kamiónovou dopravou (Venezuela nemá železničnú dopravnú sieť !) cez cely úsek od západu na východ do oceliarní (Siderúrgica del Orinoco) na sútoku riek Orinoco a Caroní, kde ju potrebujú na chemické čistenie za horúca (morenie) valcovaných hrubých plechov pred následným valcovaním za studena na tenke a jemné plechy. Lago de Maracaibo a jeho ropné polia sú, ako tvrdia geomorfológovia, pozostatky pôvodnej delty rieky Orinoco, ktorá v pradávnych dobách tiekla z náhorných plošín priamo na sever a kolumbijská rieka Magdalena tvorila jej prítok. Avšak tektonicko-sopečná činnosť vytvorila pohorie Cordilera de Mérida s vrcholom Pico Bolivar vysokým 5006 m n.m. Kuriozitou je lanovka -teleférico- vybudovaná z mesta Mérida až pod vrchol Pico Bolívar (Pico Espejo 4.765 m) v dĺžke 12,5 km (cez 3 medzistanice vo výške 2.442, 3.452 y 4.045 m n.m. Tam som sa ale nedostal pretože sa pretrhlo lano a až do odchodu -v roku 1995- porucha nebola odstránená; v súčasnosti už lanovka premáva. Pohorie prehradilo cestu obom riekam a tak Rio Orinoco sa od polovice toku odklonilo smerom na východ a Rio Magdalena smerom na západ. V samotnom pohorí Cordilera de Mérida vznikli nové početné rieky, ktoré zo severnej strany stekajú do Lago de Maracaibo a z južnej do širokej roviny „Llanos“, napájajúc rieku Apure, ktorá sa vlieva do Orinoka.

V rovinách sa pestuje cukrová trstina, kukurica, obilniny, olejniny, (z trstinovej melasy sa vyrába skvelý rum). Venezuela by bola schopná vlastnou poľnohospodárskou produkciou úplne pokryť vnútornú spotrebu, aj množstvom rožného dobytka chovaného voľne systémom pastvy.

Tu sa stretávame s pojmom „mutualizmus“ čo znamená, že niektoré vtáky sedia na chrbtoch dobytka a za „oddych a povozenie sa“ mu „čistia“ kožu od parazitov. Samozrejme, sú aj prípady vyďobávania mäsa, čo dobytok zraňuje a poškodzuje mu kožu tým, že umožňuje muchám a hmyzu kladenie vajíčiek do prostredia otvorenej rany! Podobné „služby“ majú aj žraloky a veľryby.

Pozdĺž, na východ smerujúceho toku rieky Orinoko boli objavené ďalšie bohaté ložiská ropy (Faja de Orinoco = orinocký pás), ale na rozdiel od ľahkej ropy z Maracaibo je táto ropa ťažká, priam bitumenicko-asfaltická. Jej ťažba vyžaduje špeciálne metódy, ktoré boli vypracované za účasti British Petroleum a sú kombináciou tepelnej, rozpúšťadlovej a detergentnej podzemnej extrakcie. Produkt vo forme emulzie, po odvodnení, je plnohodnotnou bezsírnou náhradou za mazut, nazýva sa Orimulsión a je exportovaný do Europy (Anglicko, Holandsko, Taliansko, ale aj Litva!). Náš ropný kombinát nemá o produkt záujem dovtedy, kým sa nebude dopravovať čerpaním cez niektorý produktovod (Adria ?), alebo člnmi po Dunaji.

Prečo má Lago de Maracaibo ropu ľahkú a Faja de Orinoco ropu bitumenickú vysvetľujú špecialisti tým, že Lago de Maracaibo, ako pôvodná delta rieky Orinoco, bola výdatnejšie a dlhší čas „zásobovaná“ organickou (živočíšnou) hmotou než druhotne vzniknutý pás a teda podzemná karbonizácia (zuhoľnatenie bez prístupu kyslíka), ktorá je základom vzniku ropy, prebiehala v oboch lokalitách rozdielne.

Z Maracaibo vedie „panamericana“ ponad ústie jazera visutým mostom „Rafael Urdanetta“ konštruovaným tak, aby ho mohli podplávať aj námorné lode cez mestá Barquisimeto, Valencia, Maracay do venezuelskej metropoly Caracas vybudovanej v horskom prostredí na odvrátenej strane severného pobrežia. Spomínané mestá sú významnými centrami priemyslu, kultúry a školstva a priamo korešpondujú s dôležitým prístavom Puerto Cabello.

Krásy a pamiatky Caracasu sa nedajú opísať v takejto stručnej forme. Tým, že neleží priamo na pobreží má príjemnejšie klimatické podmienky, ale inak trpí tak isto ako Mexico-City, iba že je menšie. Aj sem prúdi množstvo obyvateľov z iných končín federácie v nádeji získať prácu a tým legálnu obživu, ale väčšina ich končí na periférii mesta i spoločnosti. Odhliadnuc od kriminality a ostatných zlých súvislostí sú caracaské „štvrte biedy“ situované do strmých úbočí (na rozdiel od mexických viac plochých terénov) a v období prudkých dažďov nezriedka dochádza k podmytiu obydlí (postavených prevažne bez základov, prilepených skoro ako lastovičie hniezda) a prívaly vody všetko „spláchnu“ do údolia čím sa k prírodnej katastrofe pridruží ešte aj ľudská.

Z Caracasu, v ktorom „panamerikana“ splynie so sedemprúdovými diaľnicami potom skromnejšie pokračuje ďalej na východ do dvojmesta Barcelona/Puerto la Cruz

Caracas

Je to ďalší významný zámorský pristav Venezuely, ale aj východzí bod trajektového spojenia na známy rekreačný ostrov Margarita. (Je zaujímavé akú veľkú obľubu v hispánskych krajinách má meno Margarita: vo Venezuele je to krásny ostrov a v Mexiku sa tak volá vynikajúci koktailový drink, ktorý sa popíja medzi dúškami tequily; vravia, že povzbudzuje chuť a spomaľuje rýchle účinky alkoholu v tequile).

Z Puerto la Cruz vedie cesta ďalej na východ popri severných plážach do miest Cumaná, Carúpano až na východný cíp do Guíria. Odtiaľ iba na skok cez more leží ostrov Trinidad z ktorého sa okrem rumu a „Angostura Bitter“ (vynikajúcej chuťovej prísady do mnohých koktailov) exportuje aj známy trinidadský prírodný asfalt (možná súvislosť ako pokračovanie Faja de Orinoco?), ktorý sa netopí ani pod horúcim tropickým slnkom na rozdiel od asfaltov zo Slovnaftu.

Z mesta Barcelona naša cesta „panamerikana“ zahýba na juh a cez mestá Anaco a Tigre až do Ciudad Bolívar, kde prekročí Orinoco, vstúpiac do mesta po slávnom a v nedávnej minulosti jedinom visutom moste na tejto rieke. Most dostal meno podľa úžiny na ktorej stojí: Angostura. Spomínaná trinidadská Angostura Bitter má pôvod v Angosture na Orinoku; jej receptúra bola zostavená v Ciudad Bolívar z miestnych liečivých rastlín ako prostriedok proti horúčke a žaludocno-črevným ťažkostiam, ale v období občianskych a oslobodzovacích bojov sa vlastník receptúry aj výroba presťahovali na ostrov Trinidad

Ciudad Bolivar nesie meno národného hrdinu, uctievaného a oslavovaného napodiv svorne vo všetkých štátoch, ktoré vznikli po rozpade pôvodného „bolivarovského“ územia a tak sa s jeho sochou, alebo aspoň bustou stretnete nielen v mestách, ale aj v najmenších dedinkách. Mesto je sídlom vlády štátu Bolívar, ktorý je rozľahlý až po hranice s Brazíliou a na jeho teritóriu sa nachádzajú všetky krásy a bohatstvá zóny Gran Sabana o ktorej sa zmienim pozdejšie.

Panamerikana ďalej pokračuje perfektným diaľničným úsekom do mesta Ciudad Guayana (pozor na výslovnosť Guayana -guajana- oproti Guyana -gujana- !), ktoré vzniklo spojením dvoch sídiel San Felix a Puerto Ordaz a má vyše milióna obyvateľov.

Treba dodať, že medzičasom bol tento úsek diaľnice prepojený ďalším mostom ponad Orinoko (Puente Mixto), ktorý umožnil výrazne skrátiť cestu od Puero Ordaz k severnému pobrežiu. Odľahčil dopravu cez most Angostura a spojil priemyselnú zónu na južnej strane rieky so severnou zónou využívanou na plantážne pestovania dreva (borovicového - na výrobu nábytku, aglomerovaných dosiek, papiera a celulózy) a zónou ťažby zemného plynu v teritóriu severovýchodnej Venezuely.

Pestovanie borovíc na piesočnej pôde je racionalizované pre rúbanie po 20.rokoch rastu. Je vytvorených 20 veľkých „rotujúcich“ zón z ktorých jedna sa v priebehu roka vyťaží a súčasne na vyťaženej ploche vysadí dopestovanými mladými sadenicami. Do systému patrí zber semien, aj škôlkárstvo vrátane logistiky vyťaženého dreva; možnože tomu dal vzor zakladateľ horského lesníctva a Dobročského pralesa náš Jozef Dekrét Matejovie.

V Ciudad Guayana sa nachádza priemyselný protipól zóne Maracaibo, pozostávajúci z výroby železa a ocele (asi 4 milióny t/r), dvoch fabrík na výrobu hliníka z bauxitu a s tým súvisiacej výroby grafitu na elektródy a mnohé iné. Podmienky pre výrobu sú tu skvelé. Asi 150 km južne sú povrchové bane na železnú rudu (Ciudad Piar, Cerro Bolivar, Cerro San Isidro) spojené nákladnou železnicou priamo na spracovanie v Siderurgica del Orinoco. Ruda je čistá, má vysokú kovnatosť. Západnejšie na riekach Aro a Caura sú ložiská kvalitného bauxitu. Surovinu odtiaľ dopravujú člnmi po Orinoku do Puerto Ordaz. Okrem mohutných tokov vody a lacnej pracovnej sily je v blízkom okolí na rieke Caroní základná údolná priehrada Guri ( múr je vysoký vyše 100 m! a dobudovávajú sa nižšie stupne), ktorá je energetickým srdcom priemyslového komplexu v Ciudad Guayana. Zemný plyn, ako ďalšia forma energie, sa sem dopravuje potrubím z oblasti ťažby v okolí miest Maturin, Temblador, Tucupita; tie dve posledné ležia už na okraji orinockej delty. Zvláštnosťou železiarní je, že čistota rudy umožňuje vynechať vysokopecný spôsob výroby surového železa a nahradiť ho redukciou oxidov priamo na hubové železo z ktorého sa v kyslíkových konvertoroch vyrobí oceľ. Hubové železo sa aj exportuje, najmä do Japonska, kde slúži ako „zrieďovadlo“ v tavbách z rekuperácie železného šrotu, ktorý, napriek triedeniu, je vždy znečistený inými legovacími prvkami (chróm, nikel, molybdén, meď), čo sa nedajú z tavby odstrániť.

Prímestské vodopády, ale aj pereje na rieke Caroní: Cachamay a Yovizna. Sú to nádherné – mohutné prúdy vody padajúce cez kamene najmä v období dažďov, keď je priehrada Guri plná. Osobitnosťou je voda v rieke Caroni; je síce číra, ale nahnedlá od rozpustených humínových látok čo markantne vidieť od miesta jej vtoku do Orinoka a tak tečú popri sebe biely prúd Orinoka a tmavý prúd Caroni na dlhom úseku až kým sa vody nepremiešajú. Inak v tomto úseku má Orinoko hĺbku asi 30 m, čo umožňuje splavnenie aj ťažkými zámorskými loďami bez ohľadu na to že v období sucho/dažde hladina stúpa až 9 metrov. Pereje Yovizna získali meno od vytrvalej jemnej vodnej triešte (lloviznar = drobno mrholiť), ktorá sa v perejách tvorí; inak na jej brehu je zriadený park na úrovni botanickej záhrady. Našinec môže mestu Guayana tieto prírodné krásy iba úprimne závidieť, pretože na niečo podobné by u nás bol potrebný celý tok rieky Dunaj (aspoň že na hrádzi v Čunove je postavená „divá voda“ pre kajakárov!).

Musím pribrzdiť, aby z listu nebola lekcia zo zemepisu alebo technológie, to spomínané sú iba spomienky a osobné zážitky evokované témou „panamericana“.

Zlato, zlato, zlato.

Cesta pokračuje na juh cez mestá Upata, El Callao, El Dorado až do Brazílie. V Upata je pozoruhodné poľnohospodárske zázemie, produkcia mlieka, mäsa, ktorá zásobuje svojho ťažko priemyselného suseda, ale aj tie nasledujúce menšie mestá ktoré sú významné bohatými ložiskami zlata prechádzajúcimi až na územie Surinamu. Priemyselná ťažba je hlbinná (na rozdiel od ryžovania na hornom toku riek Caroni a Paragua) a ruda sa spracováva kyanidovaním. Samozrejme, že sú aj obavy zo zamorovania vôd, lenže ak sa pri kyanidovaní dodrží technológia nepatrné zvyšky kyanidov sa ľahko rozložia pôsobením UV zložky slnečného žiarenia.

Mestečko El Callao je charakteristické mnohými obchodíkmi so zlatom a zlatými šperkami. Prevažne všetky majú silné ochranné mreže čo oddeľujú majiteľa a tovar od zákazníkov aj divákov. Šperky sú jednoduchšej „konštrukcie“ a niekedy aj menej „cizelované“, ale všetky bez výnimky 18 karátové. Dá sa kúpiť aj „rýdze“ zlato najčastejšie vo forme „cochanos“ čo sú kúsky kovu v prírodnej forme tak ako boli zo zeme vyryžované (ale robia sa aj analogické odliatky), alebo je zlato vo forme zrniek, šupiniek či prášku. Samozrejme v meste je aj pobočka banky, ktorá vykupuje zlato v ľubovoľnej forme, teda aj ortuťový amalgám, ktorý priamo v laboratóriu regeneruje a ortuť vracia predávajúcemu.

Ryžovanie a amalgámovanie je kliatbou čo sprevádza dobývanie zlata, nielen pre zamorovanie vôd únikmi ortuti ale tým, že nesmierne devastuje prírodu odlesňovaním a to najmä v oblasti Gran Sabana. Tento problém Európania menej chápu, pretože sú zvyklí na to, že obnažená pôda sa pomerne rýchlo zatrávni a náletom semien vyrastú kríky aj stromy. Žiaľ v trópoch to nie je tak; rastliny tu majú dvoch hlavných nepriateľov: žeravé pražiace slnko alebo nemilosrdné prívaly dažďovej vody. Inak povedané to čo nespáli slnko to vyplavia dažde. A pretože rastlinky nerastú z noci na deň toto je tá príčina prečo sa v trópoch tak ťažko „znovuzalesňuje“, odhliadnuc od toho, že dažde eróziou odplavujú všetok úrodnejší humus a zostáva iba jalové podložie. Preto je proces rekultivácie taký pomalý a obtiažny. No a k tým dvom sa často pridá tretí faktor, oheň nebezpečný najmä v období sucha (či už založený ľuďmi, alebo z blesku, alebo z efektu zväčšovacieho skla vyvolaného slnkom na zahodenej fľaši či sklenej črepine) a takéto ťažké podmienky sa ešte znásobujú celkovými deštrukčnými aktivitami ľudí.

Tak sme sa po „panamerikane“ dostali až na Gran Sabana do jej krás počínajúc stolovými horami

a vodopádmi končiac. Z hlavnej cesty sú odbočky ku všetkým turisticky významným „atrakciám“; ja spomeniem ako príklad jaspisový potok, ktorého prúd preteká po platniach zo žltého, oranžového až červeného jaspisu, ktoré dávajú fantastickú farebnú kombináciu riečisku a rôzne vysokým kaskádam, najmä ak obdivovateľ vystihne správny čas, teda polohu slnka nad hlavou, ktoré lomom svetla vo vode a hrou svetla a tieňov z okolitých stromov náležíte umocnia celý dojem z kompozície farebného obrazu.

O stolových horách tvrdia geológovia, že sú pozostatkami Pangey po oddelení kontinentu Južnej Ameriky od Afriky. A pretože sú ťažko prístupné zachovali sa na ich povrchoch také formy a druhy živočíchov a rastlín, ktoré už na ich úpätiach neexistujú.

Gran Sabana susedí s pohorím Pakaraima v ktorom sa nachádza najvyšší vrch Roraima, charakteristický tým, že je tu trojný bod stretnutia hraníc Venezuely, Brazílie a Guyany. Peší výstup na Roraimu je možný; vyžaduje vysokohorskú turistickú vystroj a jedlo (a to tvorí najväčší objem a hmotnosť batohov), pretože celá túra aj s priblížením trvá si 3 dni.

Najvyšší vodopád na svete

Z „panamerikány“ však po ceste nie je prístup do západnej časti ktorej dominuje zóna Canaima, ktorá je vyhľadávanou turistickou atrakciou nielen pre vodopády na rieke Caroni, ale pre už spomínaný najvyšší vodopád na svete (vyše 1000 m spád) Salto Angel, ktorý je napájaný vodami z náhorných plošín stolovej hory.

(mimochodom z vrcholu boli aj úspešné pokusy zoskokov na riadených padákoch – skokanov na vrchol dopravili vrtuľníkom). Vodopád nesie meno po americkom pilotovi, ktorý túto prírodnú krásu a zvláštnosť objavil a zverejnil, na rozdiel od miestnych indiánskych kmeňov, ktoré vodopád a horu považovali za sídlo božstva a preto ich utajovali. Do prekrásneho turistického strediska a výlety na Canaima sa lieta denne menšími dopravnými lietadlami z letísk v Ciudad Bolivar, alebo z Ciudad Guayana, ale na prehliadku je možné prenajať aj malé 2-3 miestne lietadla vrátane pilota.

A tak teda končím tento symbolicky výlet po východnej vetve „panamerikány“ a všetkým čitateľom prajem, aby to mohli vidieť a zažiť.

Srdečne pozdravujem Julo Forsthoffer

S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...