Vinníci bez viny...
Vojtech Hégli, Handlová
Vinníci bez viny
Spmienky na posledný zájazd divadelného súboru.
Ostrovského Vinníci bez viny bola veľmi zaujímavá inscenácia. Obsadená bola takmer celá vtedajšia špička divadelného súboru domu kultúry. Už samotný návrh scény Vladka Suchánka z ND naznačoval, že to bude inscenácia vysokých kvalít. Celá príprava na túto inscenáciu začala v čase, kedy „bežala“ inscenácia Tulské tajomstvo. Konzultácie režiséra Martina Prášeka s Vladkom Suchánkom priniesli vyjasnenie do všetkých postupov pri zrode inscenácie. Keď nadišiel čas, išiel som s našim autobusom na Horný koniec k Hlavnej šachte. Tam som odpílil a do autobusu s mojimi chlapcami naložil 8 briezok. Tieto mali podľa návrhu scénografa tvoriť pozadie v najdramatickejšej časti hry, kedy herečka „na voľnej nohe“ objaví svojho dávno odloženého a strateného syna.
Prípravy na poslednú reprízu v Lipníku.
Bola to veľmi vďačná hra a radi sme s ňou brázdili Sloven-sko, ba i Čechy (Česká Lípa). Nemám spočítané, koľko repríz bolo. Viem však, že keď sa na jeseň roku 1980 už chystala nová inscenácia (Voskovcova a Werichova Ťažká Barbora), vedúca záujmovej umeleckej činnosti a hlavá predstaviteľka drámy Ostrovského v jednej osobe, naliehala na súbor, aby ešte po malých „stálych štáciách“ (okolité obce a zo vzdialenejších Žarnovica) vystúpil s touto inscenáciou. Bolo nám to proti vôli, lebo sa blížili Vianoce a hlavne ženy mali s prípravami na ne starostí povyše hlavy. Šomrali sme, no nič sa nedalo robiť. „Šnúra“ predstavení sa musela konať. A tak sa stalo, že technika, ktorá nemala vo zvyku protestovať, šomrala v Žarnovici v noci z piatka na sobotu najviac, lebo vo veľkej fujavici nakladala scénu a viezla ju do Lipníka, neďaleko Handlovej, kde ju tej noci zložila na javisko. Scéna tam mala prečkať sobotňajšiu svadbu a v nedeľu doobeda ju mala stavať, aby večer o 17,30 hod. mohla „vypuknúť“ posledná repríza. Posledná preto, že by už iná nemohla byť, lebo všetky briezky boli zrezané na také malé kúsky, že boli vhodné skôr do kozuba než na ďalšie javisko. Javisko totiž bolo malé ako kocka cukru, preto som musel pristúpiť k tomuto drastickému kroku a scénu prispôsobiť tak, aby sa herci naňahňaní na seba nepozhadzovali z javiska. Predstavenie sme spustili presne. Nebolo na čo čakať, lebo v sále sedelo už dlhšiu dobu pár babičiek s vnúčatami (to aby nezavadzali svojim mamám pri pečení) a viac nik neprichádzal. Nuž čo, zaplatené predstavenie bolo a tak nám iné neostávalo ako s rutinou pre takéto predstavenia príslušnou sa pustiť do „roboty“. Zvukár a osvetlovač sedeli pred javiskom, ostatní ktorí nemali práve na javisku prácu, boli za javiskom v klubovni. Z tej klubovne sa nedalo ísť inak ako cez javisko. Dámam, ktorým sa chcelo vykonať istú potrebu, museli „stískať“ nohami. V televízii práve prebiehajúce majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní im mohli byť ukradnuté. Napriek tomu, že takýto prenos zo Západu za tých čias poskytoval veľmi vyhľadávané okienko pre pohľad na občanov, žijúcich v prehnívajúcom kapitalizme. Chodili hore – dole po klubovni a mysleli vari iba na to, že sa čoskoro dostanú na scénu a že svoj odchod z nej využijú odchodom cez sálu na miesto, kde sa táto dobrá vlastnosť ľudí vyko-náva celkom bežne. Babkám by takýto odchod možno pripadal ako zaujímavý prístup režiséra k predlohe. Deťom by to bolo fuk. Nám chlapom stiesnené priestory klubovne a nemožnosť z nej uniknúť neprekážali. V prípade nutnosti sme si vystrčili von na balkóne klubovne - pardón, vystrčili sme sa na balkón a vykonali sme čo bolo nevyhnutné. V takýchto podmienkach sme viedli inscenáciu do jej koneč-ného koncového konca. Navždy!
Dramatické riešenie energetickej krízy.
Ja som vedel už pred tým, že v obci je transformátor malého výkonu, preto som so sebou vzal iba 5 kW výkonu v osvetlení, napriek tomu, že kvalitné osvetlenie scény potrebovalo ďaleko viac. Aj predstavenie bolo načasované tak, aby aspoň časť predstavenia prebehla pred vždy očakávanou špičkou v spotrebe elektriny. Teda pred 19 hodinou. Zo začiatku všetko išlo bez problémov. Až keď som zbadal v klubovni, že obrazovka televízora sa občas dostáva do rozmerov pohľadnice, vedel som že je zle. Vyšiel som na javisko a zistil som, že hudba, ktorá mala z magnetofónu „podfarbovať“ prebiehajúcu dramatickú situáciu na javisku, znela akosi neprírodzene. Samozrejme ! Pokles napätia spôsobilo zníženie otáčok magnetofónu a tým aj zníženie kvality reprodukova-nej hudby. Bolo mi do plaču i do smiechu. Vedel som, že ak ešte jedna pečúca občianka Lipníka „pripne“ svoju rúru na sieť – je koniec ! Takto prebiehalo predstavenie až do chvíle, kedy naša vedúca ZUČ-ky ako predstaviteľka hlavnej postavy – spomínanej herečky na vlastnej nohe – stála na fórbíne so svojim dlhým monológom. V sále tých pár babičiek s napätím a slzami v očiach sledovalo nešťastnú herečku – matku, ako spomína na svoje „odložené“ dieťa. Vtom zavŕzgali sálové dvere a vstúpil krívajúci, palicou podopierajúci sa dedko. Na tvárach stareniek, ktoré ho sledovali sa objavil úžas a rovnako strach z toho čo sa asi stalo, lebo ho poznali ako strážnika z neďalekého družstva. Klopkajúca palica dedka vnášala do dramatickej situácie neprirodzený zvuk, ale naša herečka sa nedala vyviesť z miery. Až potom, keď dedko pristúpil pred javisko a paličkou poklepal po hrane javiska, v sále okrem slov hlavnej predstaviteľky, bolo počuť i tieto slová dedka: „Hej, pani! predseda vám odkazuje, aby ste prestali hrať, lebo nemôžeme dojiť“!
Samozrejme, pokles napätia zapnutím našich reflektorov natoľko znížil napätie v sieti, že prestalo fungovať i dojacie náčinie v maštaliach družstva. Vystúpenie dedka zmenilo monológ na krátky dialóg, ktorý vyvolal výbuch smiechu za scénou, kde sme čakali na svoj vstup na javisko.
Na tento výjav sme často spomínali,
keď nám akési predstavenie termínovo nevyhovovalo a prihodili sme poznámku: „Len aby sme nedopadli ako v Lipníku“! V ten predvianočný večer sme boli tak trošku škodoradostní, že sa dedko tak dramaticky „zakomponoval“ do našej inscenácie, z ktorej naša zučkárka chcela urobiť dôstojné ukončenie jednej, ináč veľmi kvalitnej inscenácie. Po čase, keď sme túto udalosť pri rôznych príležitostiach spomínali, znelo z našich úst iba nežné :
„Bola to prekrásna hra“....
