S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

Spomienky na Liptov a palacinky...

Vojtech Hégli

Spomienky na Liptov a najchutnejšie palacinky môjho života.

Pubertou triafané ušaté chlapča dorastalo do veku, kedy si ho rodičia všímajú pozornejšie, ako tie svoje deti, čo sú o trochu mladšie. Tak moja mama pobadala, že som útlejší ako moji rovesníci a začala si robiť starosti. Častejšie som sa stával predmetom rozhovorov mojich rodičov so svojimi priateľmi, susedmi, i s bližšou rodinou. Bolo im doporučené, aby ma vzali Jalovskej babe (starenke - liečiteľke z Jalovca), tá že poradí ako so mnou ďalej. Poradila. Že mám jesť to, čo mi chutí. No a mne najviac chutil chlieb, natretý akousi žltou  hmotou vraveli, že masťo  nahrubo posypanou cukrom. Doporučila tiež, že by mi nezaškodila zmena vzduchu. Zakrátko padlo rozhodnutie, že prvýkrát opustím svoju „rodnú viesku“ a pôjdem za zdravím do hôr...

Zaviezli ma cez prázdniny na Liptov tete Kinke.
Žila so svojim manželom polesným v horách nad Partizánskou Lupčou. Obyvatelia toto miesto nazývali miestnym názvom Slatvinskô. Prekrásny kraj. Hneď sa mi zaľubila lúčka medzi horami s dvomi domami na nej. Jeden murovaný novší, to bol tetin, a vedľa neho postaršia drevenica. Pôsobila na mňa akousi tajomnou silou rozprávkového príbytku. Teta mi povedala, že tam býva o čosi mladší chlapec, že to bude dobrý kamarát, ktorý ma povodí po horách a ukáže mi ich tajomstvá. To prvé popoludnie som preblúdil okolo domu a pri neďalekom potoku. Žblnkotala v ňom dosť dravá voda. Vydávala pre mňa ešte nepočuté zvuky. Sem tam som pozrel na dreveničku, aj do jej dvora. Ale do večera z nej nikto nevyšiel.

Ráno ma zobudil zvuk spiežovcov, voňajúci vzduch a hlasité vyvolávanie na neposlušné ovečky a dobytok. Do otvoreného okna z modručkej oblohy nakúkalo slniečko. Skoré, lúčnym  kvietim voňajúce slnečné ráno uspokojilo ušaté chlapča a zbavilo ho starostí s ktorými usínal  čo bude robiť, ak rodičia odídu domov. Pohľad z okna ma zbavil všetkého strachu z nasledujúcich dní. Videl som malé stádo kráv a ovečiek, vychádzajúce z dvora malej drevenice a okolo stáda pobehujúceho malého chlapíka. Vykrikoval na neposlušné stádo, plieskal dlhým bičom, a prehadzujúc svoje krátke nôžky pod malým telom, presúval sa z jednej strany na druhú okolo rozbehaného stáda. Raz bol pred stádom, zaraz ho doháňal a taška s celodennou poživňou, prehodená cez krk, sa mu hompáľala, že raz ju kolenom vysotil pred seba, nato zase pätami vykopol skoro až ku krku. Ondriškom ho volali. Bol malého, trpasličieho vzrastu a veku pokročilého. Slúžil u horára za poživeň a za strechu nad hlavou. Vraj už dlhé roky. Spával s do-bytkom v maštali. Ráno ho vyháňal na pašu a večer sa unavený s ním vracal, aby potom vospolok usínali a čakali na nové ráno. Či pršalo, alebo svietilo slniečko, sa tento výjav opakoval a ja som ho vnímal ako neodmysliteľnú súčasť každého rána. Iba neskôr, ked som sa dozvedel podrobnosti o Ondriškovom živote, sa tento obraz stal pre mňa čudný a nepochopiteľný. Bol v rozpore s tým o čom ma dennodenne v škole presviedčali. O spoločnosti seberovných, o vláde pracujúcich a pod. Pri spomienke na podmienky v akých žil malý Ondriško vraj vyše šesťkrížikovým vekom, som pochopil, že do našich krásnych a hlbokých hôr v tom čase ešte ruka „spravodlivosti“ Vítazného Februára nedočiahla...

Popoludnie druhého dňa bolo už veselšie. Objavil sa Dušan. Chlapec, ktorého mi sľubovala teta Kinka. Bol naozaj mladší, ale vyznal sa. Neváhal som s ním vbehnúť i hlbšie do lesa, poroz-hliadnúť sa po širšom okolí. Objavil som mnoho, dovtedy mne neznámych vecí...

Moje hormony sa prebúdzajú.
Vychádzali sme z hory, keď som si všimol na poľnej ceste kočík s dvojčatami tety Kinky  Katkou a Helenkou. Tlačilo ho pred sebou neveľké dievča asi môjho veku. Nikto mi o nej predtým nepovedal ani slovo. Iba som tušil, že je z tej, pre mňa tajomnej drevenice. Bolo to vzrušujúce stretnutie. Obaja sme sa zapýrili. Asi každý z inej príčiny. Mojich štrnásť rokov mi ešte nedovolovalo pevne upriamiť zrak na toto dievča, a jej podobných pár rôčikov zase ako dievčaťu prikazovalo klopiť zrak až pod tú zem hlbokú...

Podvečer, ked už dvojčatá usínali vo svojej postielke, nás teta Kinka všetkých troch poslala na neďaleký salaš po ovčí syr. Bača nás už čakal s teplou žinčicou a s kúskami syra na drevenom tanieriku. Vtedy som netušil, že to všetko bolo už s bačom dohovorené. Po prvýkrát som pil žincicu a jedol ovčí syr. S nedôverou som hľadel do črpáka, naplneného bielozelenkavou tekutinou a opatrne som si z neho usŕkal. „Len pi, hrdzavý“- oslovil ma bača. „Od tohoto budeš zdravý a silný“.To oslovenie ma trochu zarazilo. Nikto mi tak dovtedy nepovedal. Ale keď sa nikto nezasmial, nahovoril som si, že to na Liptove asi hovoria každému, kto má vlasy ako ja (ak na Liptove vôbec také vlasy niekto má...). Keď sme každý svoju dávku žinčice vypili, pribalil bača do handry bochníček bieleho ovčieho syra, a utrúsil poznámku: „Handru zajtra prines!“ Tým bolo dané, že zajtra budem musieť znova vypiť za črpák žinčice. Nič som nenamietal, iba hlavou prikývol. Predstava, že znova pôjdem s Dušanom a Magduškou (tak jej všetci hovorili a ja som sa rád pridal), vyvolávala vo mne hrejivý pocit, aký som dovtedy nepoznal...

Žinčica skrúcala moje vnútro, ale ja som nedal na sebe znať, že mám tažkosti istého druhu. Hrdinsky som vyčkal času až domov. Ujo Fero vedel, že moja dlhšia neprítomnosť v dome je spôsobená práve žincicou. Ale keď som sa vrátil do príbytku, na stole rozvoniaval nakrájaný ovčí syr, trochu posolený a s červenou paprikou posypaný. Svietila pri ňom petrolejka. Odvtedy každý večer pri hrude syra ujo Fero rozdával žolíkové karty trojici spokojných ľudí. Tak sme trávili všetky letné večery, kedže inej „kultúry“ v horách vtedy nebolo.

Keď som si ľahol do postele, spomienky na ten zvláštny deň mi nedali zaspať. Nevedel som pochopiť, prečo mi Magduška nie je taká „odporná“, ako dovtedy každé iné dievča. Skôr opak bol pravdou... Želal som si, aby prvé čo ráno uzriem, bola práve ona. Návrh tety Kinky, aby som zaopatrené dievčatká - dvojičky pokočíkoval na vzduchu, mi dával nádej, že ju takto skôr stretnem. Preto som rád urobil to, za čo by sa mi červeňali uši od hanby pred mojimi kamarátmi doma. Keď mi boli zverené dve pekné deti v širokom kočíku, pustil som sa hore cestou na Železnô, aby som tak mohol prejsť popred tajomnú drevenicu, v ktorej sídlila moja princezná. Nestretol som ju. Bolelo ma to a nevedel som si vysvetliť prečo nevyšla aspoň na dvor. Keď som sa vrátil so spiacou Katkou a Helenkou, teta pobadala smútok, ktorý som nedokázal zastrieť. Iba poznamenala: „Ona má vždy doobeda mnoho povinností“. Tušila, čo môže trápiť dušičku začínajúcou pubertou lomcovaného, pehavého chlapca s odstávajúcimi ušami...

Podvečer bačom ponúknutá žinčica mi chutila omnoho viac, lebo ju s nami znova pila aj Magduška. Keby si bola popýtala ešte jeden črpák žinčice, bol by som  bačovi s radostou takúto prosbu  aj  ja vyslovil.

Jedného večera ujo Fero povedal : „Zajtra pôjdeme s tetou Kinkou k nám na východ. Ty budeš jednu noc sám. Nebudeš sa báť?“ Moja chlapská odpoveď, že nie, ho uspokojila a tak sa stalo, že ráno prvým autom, naloženým drevom, odchádzali k vlaku do Liptovského Mikuláša. Mal som nakázané, že keď budem hladný, aby som išiel do komory a zobral si čo budem chcieť. Výber nebol skromný. Bola tam aj vára, iba ju prihriať a nasýtiť sa. 

Láska ide cez žalúdok

 Na dnes som gazdom ja pomyslel som si. Teda aj ako gazda som rád prijal návrh Magdušky (vtedy som nevedel, že mala na mňa dohliadnúť, napriek tomu, že bola rovnakého veku jako ja), že si urobíme palacinky, že tie ona vie. Ja som bol štastný, že som mohol byť v jej blízkosti a robil som to čo mi kázala. Nanosil som drevo, zakúrili sme, ona urobila cesto. Bolo treba iba rozhodnúť, čím ich budeme plniť. Hotovým tetiným džemom, alebo jahodami, ktoré mám íst nazbierať. Samozrej-me že som „letel“ do blízkej mladiny a zbieral som jahody, ktorých bolo neúrekom. Magduška ich trošku prehriala s cukrom na šporáku a ja som tou zmesou plnil a skrúcal palacinky.
Boli to najchutnejšie palacinky, aké som v živote jedol...!

Odvtedy, ked sme doma, alebo už aj v mojej domácnosti, robili palacinky, zaspomínal som na tie najchutnejšie palacinky môjho života a na to najpríjemnejšie dievča po pás siahajúcimi vrkočami, ktoré ich robilo...

Niektoré sny ostávajú krásne, aj keď sa nikdy nesplnia.
Keď nadišiel deň konca môjho zotavovania sa a môjho odchodu, zdalo sa mi, že je to ten najčiernejší deň môjho života. Slnko svietilo ako po iné dni, ale v mojej duši bolo temno ako v tej najhlbšej kobke. Teta to na mne videla a utešovala ma slovami : „ Na budúce prázdniny prídeš znova.“ Samozreje to pre mňa bola na tú chvíľu slabá útecha. Ale tešil som sa aj tejto ponuke. Neviem aké pocity mala vo svojej duši Magduška. Iba som videl, že ani jej nie je jedno, že odchádzam. Sväto-sväte som sľubil, že sa o rok vrátim. Nevrátil som sa. Myslel som, že sa tak stane o další rok. Nestalo sa. Ja, a určite aj Magduška, sme išli do učenia pre svoje budúce profesie. Životné cesty naše sa rozišli navždy. Neviem, či ešte žije. Neviem aký osud ju sprevádzal životom. Celý život som chcel iba jedno. Znova túto ženu stretnúť, dať jej najavo, že bola ozdobou jedného z najkrajších období môjho života a povedať jej - ďakujem Magduška