S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

Pohnevaní švagrovia...

Vojtech Hégli

                                                              Rozhnevaní švagrovia

November býval vždy zložitý mesiac v roku. Blížili sa Vianoce. V tých časoch to neboli sviatky narodenia Pána, ale iba sviatky pokoja a mieru. Tak sa hovorievalo. Ale aby takými mohli byť, sme práve v tomto mesiaci podstúpili toľko zhonu a nepokoja, že tie sviatky by vari ani nestáli za to, keby sme ich neboli vnímali, napriek politickej vrchnosti tak, ako ich vnímali naši rodičia, či prarodičia v minulosti. Iba v ich skromnosti z minulosti sme nechceli ostať, a tak sme sa starali, aby bolo na tie sviatky čo najviac koruniek. To aby bolo za čo kúpiť pod stromček trochu viac než skromný darček, a pre každého člena rodiny.

Predvianočné šturmovanie
My chlapi, sme vymýšľali ako nadrobiť nejakú šichtu v bani. Aj štvrťka za skracovanie reťazového dopravníka THD stačila. Využili sme každú možnosť ísť v nedeľu do šichty. Keď sa dalo aj hneď na dve. Každý sa snažil, aby sa do „užšieho výberu“ dostal a tak mohol prispieť do rodiny korunkou naviac. Takto sa potom k tomu pokoju a mieru na Vianoce dostavila aj hojnosť prestretého stola, bohatosť darčekov od Ježiška. A nechýbala, samozrejme, spokojnosť nás rodičov, že tohto roku sme to znova dokázali. Pre vidinu tohoto chvíľkového blaha sme boli schopní jeden druhého v tej bani ani nevidieť. Každý sa hnal iba za svojim cieľom. Pre nás „radových“ bol ten cieľ jednoznačný - Vianoce. Pre tých „vyberaných“ tu bol ešte jeden cieľ na dôvažok. Splnenie ročného plánu ťažby uhlia, či vyrazených bežných metrov chodieb. To bola úloha tých „vyberaných“, zodpovedných Strane za splnenie úloh. Boli nimi predáci, revírnici a ostatní členovia štátostrany. Aj oni mali také starosti s Vianocami ako my, ale oni mali o túto starosť naviac. Mnohokrát sa nedarilo, aj keď sme sa veľmi snažili. Každý bol nervózny. Kričali sme po sebe, urážali sme sa. Boli sme nadlho poznačení týmito zvadami. Aj vzájomné vzťahy v mnohých rodinách, v užšom či v širšom poňatí rodiny ako takej, trpeli za naše takmer bezhlavé snaženie sa v útrobách matičky Zeme. Vznikali trpké, trápne, ale aj humorné situácie.

Jedna taká sa odohrala vari v polovici novembra. Bolo to na jednej stene, kde predákoval švagor Pavel a ja som robil stenového elektrikára. Naháňal sa plán. Bolo treba „urobiť všetko preto, aby...“ (fuj, aký hnusný slovný zvrat - nikdy som ho nemal rád), teda, aby sa plán „dotiahol“ na takú úro-veň, aby v decembri už nemohli byť pochybnosti o jeho roč-nom splnení. Robilo sa proti zvyklostiam. Vôbec sa nerešpektovali zákazy a nariadenia „vrchnosti“. Ja, ako elektrikár, som také nariadenie po jednej veľkej premontáži od mechanika dostal a bol som odhodlaný ho splniť. Mal som sa totiž starať o to, aby sa náhodou nespálil motor na nedávno predĺženom reťazovom dopravníku THD. Mohlo sa tak stať, ak by sa naň nasypalo viac ako je schopný odtiahnúť. Keby sa ten motor spálil, mali by sme čierny bod my, údržbári a nie stenári, bezcitne váľajúci neprimerané množstvá fóroty (uhlia) na úbohý dopravník.

Spor pre pracovné povinnosti s rozčúleným predákom, navyše švagrom .
Pri stenovom pohone som sledoval zaťaženie „zberného dopravníka“. Pri badateľnom spomalovaní som dal príkaz odstaviť stenový dopravník a tak mu trochu uľaviť. No stenový už bol tiež vrchovato po odstrele nasypaný a keď postál, nebolo ho možné dať do pohybu. A bol oheň  na  streche! Švagor, ktorý skôr doletel ako prišiel odkiaľsi z obratnej stenového dopravníka, spusil krik. Nikdy som taký u neho nepočul. Ja som iba skromne, ale, priznám, že aj tak trochu rád, povedal - zhadzovať. To ako zo stenového dopravníka  Švagor zúril . Keby bol mal niečo v rukách, isto by to letelo do „stariny“(vyrúbaný priestor sloja). Iba z neho vyletelo slovo, ktoré označovalo istý veľmi intímny ženský otvor, ktorý sme inak všetci muži v tom zrelom veku mali radi. Z jeho reakcie na daný stav mi bolo jasné, že v kancelárii dostal 

úlohu „urobiť všetko preto, aby...“. A moje uvážlivé regulovanie muselo ísť bokom. Že aj ja som dostal v tej svojej kancelárii príkaz urobiť „všetko preto, aby...“, to v tej chvíli nemohlo platiť, lebo to jeho „všetko preto, aby...“ bolo nad tým mojim nadradené. Lebo on bol foršíber (predák) a ja iba elektrikár. Došlo k ostrej slovnej výmene, aká medzi slušnými ľuďmi zvykne obstáť iba tam dole - pod zemou. Obaja sme chceli mať pravdu, ale tá v tej chvíli bola len jediná, a tvorila realitu - bolo treba zhadzovať zo stenového dopravníka. A to čím skôr, lebo „zberný dopravník“ už mal svoj normálny chod a pýtal svoje. Zha-dzovalo sa. Chlapi šomrali. Hádzali do stariny forotu (narúbané uhlie). Robili zbytočnosť, lebo ju potom znova museli hádzať na dopravník. Ale šomrali aj preto, že som mal ja - elektrikár!- pravdu.  No a toto stačilo na to, že sme sa ani cez tie sviatky pokoja a mieru spolu nezhovárali. Cho-dili sme na stene povedľa seba, ani slova sme na seba nepreriekli. A keď predsa len čosi bolo treba pre dobro práce povedať, tak sme sa oslovovali funkciami. Ja na švagra Predák, on na švagra Elektrikár. Až raz, dobre neskôr, vyše sto kilový Paľo z Mýtnej, vo funkcii „kováč na stene“, nás dal dokopy tvrdými chlapskými slovami. Ani ich radšej nespomeniem...

Koniec dobrý - všetko dobré.
Teraz, po odstupe času, sa nad touto príhodou so švagrom iba pousmejeme. Ale zvážnieme, keď si pomyslíme, čo by sa stalo, keby obďaleč stál a túto príhodu sledoval náš najväčší foršíber - náš dobrý starky. Asi by nám po jednej „vyťal“, aj keď to nikdy nebolo jeho zvykom, a bolo by po -„urobiť všetko preto, aby...“.