S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

Doktor...

Volali sme ho „Doktor.“

Esej

Po vyučení som hneď fáral na smeny. Považoval som to za privilégium, pretože moji spolužiaci ešte museli nejaký čas fárať do prvej smeny a boli prideľovaní k starším elektrikárom. Trochu som im závidel, fárali totiž iba do prvej smeny a mne prichodilo fárať za slnečných dní aj poobede a v noci. Ale zase bolo veľkou výhodou, že som bol samostatný. Rozhodoval som sám o tom, čo budem robiť ak nie je porucha, a zase keď porucha bola, rozhodoval som sám o tom, aký postup si pri jej odstraňovaní zvolím. Mohol som byť spokojný, lebo aj predák, aj štajger boli spokojní so mnou. Aj v očiach baníkov som sa stal uznávaným elektrikárom.  Na znak uznania ma oslovovali „bratino.“ Tí, čo ma menej poznali zase „majster“. Iba jeden človek, ktorý sa mi stal „neskôr dobrým priateľom, mi vravieval „šéfe“. Bol to postarší pán malej postavy. Jeho „pracovné zaradenie bolo – „gombičkár“. Tak sa hovorievalo človeku, ktorý mal dohliadať na správny chod dopravníkov, reagovať na dohovorené signály a zastaviť dopravník, ak hrozilo nejaké nebezpečie pracovníkom okolo dopravníka. Bol spoľahlivý. Ani raz som nepobadal, že by sa mu privreli oči čo len na malú chvíľu. A to aj vtedy, ak bola nočná šichta, kedy aj tí najzdatnejší klipkali očami, keď chvíľu museli ukrytí posedieť pri odpaľovaní náloží.

Veľmi som si ho obľúbil, a ako som neskôr zistil, sympatie boli obojstranné. Niečím ma ten človek priťahoval. Divil som sa tomu, že ho oslovovali „doktor“. Neskôr som si privykol, hlavne v nočných šichtách, sedávať vedľa neho a spoločne sledovať čo sa okolo dopravníka deje. Sem tam sme prehodili slovo o všeličom. Až raz sme zabŕdli do literatúry. Zistil som, že je to vzdelaný človek. Začal som sa vyzvedúvať ako sa dostal do bane, čo robieval pred tým. Zo začiatku bol priveľmi opatrný. Nevedel akého som politického "zafarbenia". Časom prišiel na to, že mi môže dôverovať. Lebo už nemal zábrany hovoriť so mnou o čomkoľvek.

Raz sa mi dostala do rúk kniha "Životopisy rímskych cisárov“. Povedal som mu o nej. Očividne ožil, ako nikdy pred tým. Hovorili sme o jednotlivých cisároch. On dopĺňal moje poznatky získané z knihy a začal som sa dopytovať, odkiaľ vie to, čo nie je v knižke spomenuté. Povedal mi, že on sa to dočítal v jednej knižnici, ktorá v tom období, keď ju čítal, nemohla byť prístupná každému smrteľníkovi. Zbadal na mne, že povedal viac ako treba. Lebo hneď som sa žartom opýtal, že kde len mohla byť taká knižnica, ktorá by mohla byť nedostupná obyčajnému smrteľníkovi.

Kláštorné tajomstvo

Rozhovoril sa. Ubezpečil ma, že vtedy, keď o rímskych cisároch čítal, ešte obyčajní smrtelníci o to záujem nemali. Súhlasil som, že tak mohlo byť, ale som hneď dodal, že aj v minulosti, kto mal záujem, sa do knižníc dostal. Áno – povedal - ale do tej našej nie. A tak prezradil, že ako mladík vstúpil do nejakého Rádu. Nezapamätal som si do akého, ale stal sa mníchom, ktorí sa riadili s dosť prísnym režimom. Akúkoľvek požívatinu mohli konzumovať iba pri spoločnom stole. Aj vodu mohli piť iba tam.

Ako mi povedal, patril medzi tých mníchov, ktorí boli poverovaní úlohami aj mimo kláštor. On mal za úlohu zásobovať proviantom kuchyňu. Či už kúpou v obchode, alebo získaním od veriacich, ktorých zvykom bolo sem - tam niečo mníchom podarovať. A vo vnútri kláštora zase mal za úlohu "obriadiť" celu (alebo izbu?) opáta. Toto boli úlohy, ktoré mimo modlitieb, deno-denne vykonával.

Raz sa mu pri ceste za proviantom stretli oči s mladou osobou ženského pohlavia. Vraj sa mu vtedy srdiečko rozbúchalo tak, že si myslel, že mu vyskočí z hrude. Aj na nej vraj pobadal, že jej nie je ľahostajný. Nemohli sa verejne pristaviť a podebatovať. To im bolo zakazované. Aspoň do času, kým nezložia sľub vernosti Rádu. Toto stretnutie mu vŕtalo v hlave a začal pochybovať o tom, či ten sľub vernosti Rádu dá. Skôr sa mu zdalo, že krajšie by ho bolo dať tej krásavici, ktorú stretol. A stretával akosi častejšie pri svojich vychádzkach za povinnosťami. Hrialo ho pri srdci, keď úsmev jeho srdcu blízkej osoby bol vždy širší a oči iskrivejšie. A aj ten krok bol vždy pomalší a pomalší, len aby to stretnutie za pohybu bolo čo najdlhšie. Trápilo ho to, že to dievča má nádej iba dovtedy, kým nedôjde deň, keď sa bude musieť on rozhodnúť. Keď ten deň prišiel, už bol rozhodnutý. Jedna príhoda v kláštore ho doviedla k rozhorčeniu, sklamaniu, dokonca mal pocit v tom okamihu, keď na to prišiel, že došlo k zrade princípov Rádu, ktorému chcel venovať svoj život.

Nález ktorý otriasol rozhodnutím stať sa mníchom,

 "Upratoval som, ako každý deň, izbu opáta. A keďže sa „zjesenievalo,“ dni boli kratšie a „chladnejšie. Považoval som vhodné mať pripravené kachle tak, aby som mohol prikúriť kedykoľvek, ak mi to opát prikáže. Otvoril som dvierka a moje prekvapenie bolo také veľké, že mi ruky zdreveneli. Vo vnútri kachiel boli uložené fľašky alkoholu. Nahnevalo ma, že naoko chodil opát s nami k spoločnému stolu a mimo neho porušoval jeden z princípov Rádu. Hnev na opáta a láska k vysnívanej dievčine mi dali silu na to, aby som raz navždy prijal rozhodnutie, že už nikdy nespojím svoje budúce konanie s náboženstvom." Opustil kláštor a šiel za svojou milou, s ktorou krátko nato uzavrel manželstvo. Bývali v Íreku pri Nitre (neskôr Jarok). Založili si domácnosť a hospodárili na kúsku pôdy, aby sa mohli uživiť. Deti nikdy nemali, lebo ich mať nemohli.

Z dažďa pod odkvap.

Ďalším výrazným zlomom v jeho skromnom živote bol rok 1948. Vstúpil do KSČ. Stotožnil sa    s ideálmi, ktoré, ako ukázala budúcnosť, boli rovnako klamlivé, ako tie z kláštora. Uveril, že najspravodlivejšie je, keď sa rozdávala pôda tým, ktorí na nej pracujú. Sám vymeriaval a kolíkmi vyznačoval sedliakom pridelené role na ktorých mali hospodáriť. Za veľmi krátky čas došlo ku kolektivizácii v poľnohospodárstve.  V jeho živote druhé sklamanie, ktoré ho primälo k odchodu do Handlovských baní. Nikdy neprezradil, či to bolo jeho vlastné rozhodnutie, alebo to bol stranícky trest. Z pohľadu na praktiky tej doby asi vystúpil zo strany a hneď požiadal o premiestnenie do baní. To bol jediný možný ústup z pozície člena strany bez ďalšieho ohrozenia jeho existencie. Isté však bolo, že členom strany už nebol.

Prečo som venoval toľko priestoru jednému cudziemu človeku, ktorého som v živote stretol? Poprvé asi preto, že v máloktorom človeku sa môžu za jedného života stretnúť dve také odlišné ideológie ako sú klerikalizmus a komunizmus.  A to sa mi na ňom páčilo, že z každej si vzal ponaučenie, žil z tých ponaučení a viedol svoj život v normách, ktoré pomáhali prežiť aj to najhoršie. Po druhé, tento človek ma považoval za svojho syna.

Ústup od protichodných ideológií k nesplnenému očakávaniu so smutným koncom

Po mojom odchode do iného úseku v podzemí Bane Handlová, sme sa vídavali poredšie, až nakoniec po mojom odchode do čiastočnej invalidity, sme sa už videli iba vtedy, keď sa moja cesta do práce skrížila s jeho cestou do sázkovej kancelárie, v ktorej vyše štyridsať rokov podával týždeň čo týždeň niekoľko tiketov svojej športky a živil tak svoju nádej, že raz bude bohatý...Nikdy sa mu nepodarilo získať vyššiu výhru. Ale keď ste ho stretli a opýtali ste sa ho ako dopadol minulý týždeň, presne analyzoval dôvod svojej chyby a iba tým, ktorým dôveroval, prezradil svoju stratégiu pre týždeň budúci.

Pre mňa tento človek na to, aby bol bohatý, už nemusel vyhrať v športke. On bol bohatý životnými skúsenosťami, ale hlavne bohatý duchom. Jedného dňa ho odviezli ako vdovca do zariadenia pre osamelých ľudí, kde dožil svoj život. O jeho skone nepovažovali kompetentní činitelia oznámiť, verejnosti v ktorej žil,ani to, že spomedzi nich.

Do zabudnutia odišiel dobrý človek – známy ako „doktor.“

Vojtech Hégli

Máj 2012