aktualizované: 12.07.2024 12:54:47
S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...
|
Marta Polláková
VČELY A KÝBLIKY
Tento príbeh sa odohral v jednej neveľkej, ba skôr celkom malej, záhrade, aké obyčajne bývajú v mestských štvrtiach pri rodinných domoch, lebo v mestách na také veci, ako je záhrada, niet veľa miesta. Záhrada za domom, vyzerala ako tablička čokolády, z ktorej si už niekto uchmatol poriadny kus, lebo sa z jednej tretiny zužovala tak, že na konci bola zaostrená ako ceruzka.
„Čo už len môže byť také zaujímavé na takom okýptenom kuse zeme ?“ – ale napodiv tu toho bolo naozaj dosť na obdivovanie. Samozrejme na kompostovej jame, ktorá tvorila naozajstný koniec záhrady, aby bola z pochopiteľných dôvodov čo najďalej od domu, toho na obdivovanie naozaj nebolo veľa. Stávalo sa však každoročne, že aj toto miesto priťahovalo pozornosť najmladších návštevníkov záhrady. Keď sa v neskorej jeseni začali zrána na unavených listoch bylín a kríkov objavovať strieborné hviezdičky inoväte, zo všetkých strán bolo počuť tiché fučanie a prskanie.  To sa schádzala rodina domáceho pána ježka, aby si po dobre vykonanej práci v okolí, vyhrabali svoje pelechy na zimný spánok práve v tej kompostovej jame. Jama bola betónová. Nebolo práve jednoduché vykŕmeným ježkom sa do nej dostať. Stačilo oprieť o múrik starú dosku a premávka na tomto moste mohla začať. Tým mladším, neskúseným sa síce sem-tam stalo, že neudržali rovnováhu, ale obyčajne na druhý pokus úspešne pristáli v perine z pohrabaného lístia. Kým spadli prvé vločky snehu na posledný opadnutý list, všetko stíchlo.Ďalším zaujímavým miestom v tesnej blízkosti kompostu bola neveľká králikáreň. Tu tiež bývalo veselo po celý rok. Najmä keď sa na jar objavili po kútoch chuchvalce našklbanej srsti, a v nej sa hmýrilo početné potomstvo strakatých a starostlivých mám s veľkými ušami.
Najzaujímavejším objektom ale bol včelín. Letáče mal pootvárané dokorán od skorej jari až do neskorej jesene,
 či už svietilo slnko, alebo klopkal na ne dážď. Kríky ríbezlí a nízke koruny jabloní nedovoľovali, aby si obyvateľky, z bezpečnostných dovodov pre ostatných užívateľov záhrady, predlžovali štartovacie dráhy. A tak sa stávalo, že včely pri návrate z lúk a polí, obťažkané peľom a nektárom, riskovali nejedno tvrdšie pristátie na doštičku letáča. Pozorovať toto vysoké pracovné nasadenie týchto malých tvorov bolo obľúbenou činnosťou nejedného užívateľa záhrady, či už bol malý alebo veľký. Lavičku opierajúcu sa o plot, skoro celý deň zohrievali slnečné lúče preto bola málokedy prázdna. Nesedávali na nej iba najväčší strachopúdi, čo sa báli žihadiel, ich obavy však boli zbytočné, lebo včely na také kúsky nemali obyčajne čas. Dedko, ktorý bol ozajstným kráľom tohto územia, sedával na lavičke iba večer, lebo cez deň, keď bola väčšina včelieho osadenstva v teréne, robil v týchto zaujímavých ubytovniach údržbára, chyžnú, upratovača, ale hlavne hospodára, aby ani kvapka medu, materskej kašičky, alebo liečivého tmelu nevyšli na zmar. Táto spolupráca bola vždy na vynikajúcej úrovni a všetko vždy prebiehalo v pokojnom ovzduší vzájomného porozumenia. reto napríklad aj taká bežná pomôcka každého včelára, akou je dymák, v rohu pod oknom pomaly zapadal prachom.
Dedko dokázal o týchto svojich kamarátkach včielkach kúzelne rozprávať.Vedeli to nielen jeho vnúčence, ale aj niektorí kolegovia, kým ešte chodil aj do práce. Nie všetci mali vedomosti o tejto záľube a tak sa stávalo dosť často, že tomu jeho čarovnému fantazírovaniu veľakrát aj uverili.
 Pamätám sa, ako sme raz, počas veľmi bohatej znášky, sedeli na spomínanej lavičke. Včely sa náhlili domov také obťažkané, že doslova na letáče padali. Stačilo iba trochu prižmúriť oči a hrče peľu na nožičkách robotníc sa premenili na malinké vedierka – kýbliky naplnené po okraj. Dedkova fantázia spôsobila, že chodiac ráno v práci od jedného kolegovi k druhému, sa vytrvale snažil zistiť, kto by vedel o nejakom obchode, kde by také malé kýbliky dali kúpiť. Všetko „prasklo“, keď vyšlo najavo, aké malinké tie kýbliky musia byť, aby boli vhodné pre dedkove usilovné včely. Smutný koniec tejto idyly nastal, keď sa po čase prihnala do okolia epidémia včelieho moru. Dedko prišiel o všetky svoje kamarátky. Veľmi ťažko znášal, keď musel zlikvidovať všetko do posledného kúsočka vosku. Tu musím spomenúť aj vážnejšiu vec. Dedkove včely neboli len taký obyčajný druh nejakého hobby. Nikto sme ani netušili, že včelie spolupracovníčky svojou apiterapiou a výrobkami vlastne držia nášho dedka pri živote.
Za krátky čas sme sa presvedčili o tom, aké spoľahlivé lekárky náš dedko stratil.
Bez nich nebolo viac na svete lekára, ktorý by mu bol pomohol. Odišiel. –––
|
