S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...
|
Spokojený občan děkuje
Děkuji Havlovi, že přinesl svobodu, demokracii a kapitalismus.
mocným v plundrování republiky, vstupu do NATO a EU. Masaryka a desetitisíců padlých podílejících se na vzniku svobodného samostatného státu, dneska, nejen vládnoucí horda, ještě z hrdostí vyzdvihuje
jako Havlův přínos pro stát. státního a národního majetku cizákům. (ČKD, Škoda, Pilsner Urqell,
Bižuterie, ČeskéSklo, Tatra, Zbrojní průmysl, Mattoni, Porcelán atd.)
trhů a odbytišť našich výrobků, (Asie, Afrika, Jižní Amerika, Rusko atd.)
možnosti rozkrádání toho co ještě ve státě zbylo. teple na pracáku, kde se poskytuje štědrá“ sociální“ pomoc i těm, kteří nikdy
nepracovali, nepracují a pracovat nebudou.
platu.
průměrného celostátního platu. doporučování vysílání naší armády, po boku agresora, do Kosova, Iráku,
Afganistánu.
která se po celý život o něj starala v jeho deliriích, a už se pelešil s jinou. Děkuji Havlovi, že s láskavou pomocí židů M. Allbright, H. Kissingera, Z. Brzezinského, R. Klímovou, M. Žantovského, A. Vondru zrušil nejvyspělejší stát
východního bloku a umožnil vytvořit z něj dvě kolónie. Pravda a láska zvítězí nad lží a nenávistí! Proto, že já nezapomenu!
... rúbe sa už v našom lese.
Norbert M. Beňuška
KULTÚRA, 7.11.2007, Roč. X., Č.: 18, S: 2-3,
Na napísanie týchto slov ma vyprovokoval môj známy, ktorému syn po generačnej výmene názorov povedal: „ Na vás starých treba vymyslieť nejaký sprej, aby ste neotravovali"
Už takmer pred sto rokmi Giovanni Papini napísal: „Človek nemôže vyžiť bez chleba, zdravia a nádeje." Spoločnosť, ktorá sa ho pokúša o toto zbaviť, je zlá, necitlivá, nehumánna a kope si vlastný hrob a mala by sa o tom aspoň dozvedieť.
Moderná demokratická spoločnosť veľmi citlivo, až demonštratívne reaguje na porušovanie práv žien, rôznych menšín, zvierat,
ale vekovú diskrimináciu trpí s prekvapujúcou ľahostajnosťou.
Sme niekedy a možno i často otravní, nervózni, netrpezliví, podráždení, nadmieru kritickí a nespokojní. Možno je to i preto, že všetko v tej aktívnej fáze života má svoju postupnosť, pozvoľný vývoj - osvedčené etapy: detstvo, školská príprava, stáže, pracovný, profesionálny postup trvajúci desiatky rokov a penzistom sa stanete zo dňa na deň! Včera významný majster, primár, riaditeľ, ktorý nevie čo skôr a dnes občan na dôchodku bez diára a vplyvu s príjmom na úrovni sociálneho minima. Je to šok a s tým sa s pribúdajúcimi rokmi organizmus čoraz ťažšie vyrovnáva.
Pohode penzistu nepridáva ani to, ak v masmédiách počuje a číta: „Čo tí starí chcú, veď celý život nerobili nič, len budovali socializmus". Nuž nikto si čas ani miesto svojho zrodu nevyberá, ale kvôli pravde treba priznať, že zatiaľ každá vláda plátala diery v štátnom rozpočte iba rozpredajom toho „socialistického" majetku od fabrík, bánk, energetiky až po školské a divadelné budovy.
Generácia dôchodcov s nepochopením sleduje toto znárodnenie naopak a nevie, či proces honosne nazývaný privatizácia, keď štátny majetok vybudovaný občanmi mení majiteľa, je humánnejší!
S prekvapením a väčšinou bez obdivu sledujú na televíznych obrazovkách tých úspešných, mladých a bohatých, ktorí uverili, že vďačia výhradne svojim výnimočným schopnostiam a pracovitosti za svoj majetok, bohatstvo a blahobyt.
Nezávidia! ! Už dávno pochopili, že v istej fáze života, ktorá určite neminie ani tieto „celebrity", nie sú dôležité vily pri mori, jachty, poľovnícke trofeje a luxusné limuzíny. A nepomôžu ani miliardové kontá.
Je dosť pravdepodobné, že týmito vetami som potvrdil podozrenie, že naša generácia pokladá obdobie budovania socializmu za lepšie. Áno, bolo nám určite lepšie ako dnes, veď sme boli mladí, pekní, zaľúbení, zdraví a plní nádeje, že už po tom všetkom môže byť len lepšie! Ale ako nás postupne opúšťala mladícka radosť zo života a odchádzali ilúzie, začínali sme prijímať označenie „stratená generácia" - nič originálne, taká bola i tá po prvej aj druhej svetovej vojne!
Pripomeniem ťažké povojnové roky, plné nedostatkov - chýbali základné potraviny, neboli byty ani životné istoty. Importovaný „vítězný únor" zbavil starých rodičov i našich rodičov znárodnením všetkého, o čo sa rokmi ťažkou prácou pričinili, násilná kolektivizácia vzala národu prevažne roľníckeho charakteru chuť nielen do práce, ale aj do života a záujem o pôdu, kruté päťdesiate roky plné represií, neistoty, ponižovania naveky poznačili i našu generáciu, najmä v procese kádrovania na školách.
Krátke bratislavské či pražské ,.jaro" s následnou normalizáciou odčerpalo posledné sily a zvyšky optimizmu. A s plynúcim časom našich najlepších rokov sme prestávali veriť straníckym rečiam o krajšej budúcnosti a novým politikom o odrážaní sa od dna. lebo my sme na dne a naša budúcnosť je krátka na vysoké skoky!
Napriek tomu odmietame časté podceňovanie typu - že neovládame mobil a sme počítačoví analfabeti.
Boli to príslušníci našej generácie, ktorí otvorili cestu do vesmíru a pristáli na Mesiaci. Zelenou revolúciou zdesaťnásobili poľnohospodársku produkciu a výrobu potravín, začali využívať slnečnú, vodnú i atómovú energiu, očkovaním zbavili ľudstvo moru, detskej obrny; vyvinutím širokého spektra antibiotík mnohých smrteľných chorôb a ponúkli možnosť náhrady dôležitých ľudských orgánov: očných rohoviek i opotrebovaných kĺbov. Naša generácia ponúkla televízor do každej domácnosti, mobilný telefón každému, kto chce a počítač tomu, kto na to má.
Dala svetu umelcov ako Šostakovič, Oistrach, Hemingwai, Solženicyn, Pavarotti, Poppová, Dvorský, Beatles. Naša generácia to dosiahla i preto, že už 60 rokov nedovolila založenie svetovej vojny. Čo mala ešte urobiť, aby sa vyhla pohŕdaniu od mladých a úspešných podnikateľov a podceňovaniu od politikov? Naša generácia vytvorila podmienky, aby biblický motív holubice s olivovou ratolesťou, ktorý poskytol Pablo Picasso komunistickej ideológii na mnohé roky ako reklamu mieru, nezostala iba prázdnym symbolom, ale sčasti naplnila boží prísľub z knihy Genezis: „Už nikdy viac neprekľajem zem pre človeka a nevyhubím všetko živé. Kým potrvá zem, nikdy neprestane sejba a žatva, chladno a teplo, leto a zima, deň a noc."
Vďaka významnému pokroku v biologicko-medicinskych vedách v uplynulom storočí došlo vo vyspelých krajinách Európy, ale aj na Slovensku k pozoruhodnému predĺženiu ľudského veku!
To iste mnohých poteší, lenže každý chce dlho žiť, ale nikto nechce byť starý, a tak predĺženie žitia bez zabezpečenia jeho kvality je bezcenná výhra, mačacie zlato.
Ku komplexu kvality života seniorov patri: slušný starobný dôchodok, vyspelá a dostupná lekárska starostlivosť, kúpeľná liečba, penzióny, ak chcete útulné rodinné starobince, ale aj hospice a kluby, prístupná kultúra a lacná doprava.
Drvivá väčšina našich dôchodcov však žije v dileme, či z penzie ušetrí na lieky alebo chlieb, nemôže si dovoliť ani noviny a auto a cestovanie sa znovu pre nich stalo nedosažiteľným luxusom. A tak veľký výdobytok nežnej revolúcie sloboda pohybu, teraz už do jedu, sa stala znovu iba nedostupným snom.
Dnes staroba sa stáva priestupkom, choroba zločinom. Kombinácia fungujúceho ducha so slabosťou tela by nemala byť dôvodom odsunúť človeka na vedľajšiu koľaj. Prečo nevyužiť vložený kapitál vedomostí, skúseností a iného odlišného pohľadu? A nakoniec ani to, že niekto už neprodukuje a menej konzumuje, nemôže byť dôvod, aby vyspelá spoločnosť takého človeka prestala brať na vedomie. Tu by nemali platiť africké zvyky a rituály. A tak u starých ľudí sa hromadí strach, nie ani tak zo smrti, ako zo staroby, rozumej samoty, bezmocnosti, nepotrebnosti a pocitu, že sú niekomu na obtiaž.
V dramatických situáciách vojnových konfliktov som s nepochopením čítal, že živí závideli mŕtvym. Dnes som už počul od seniorov, že závidia tým s Alzheimerom zatieňujúcim vedomie.
Je to tragické zistenie!
Nechcel som blúdiť k takýmto chmúrnym, i keď realistickým úvahám. Viem, že vekom sa záujmy, záľuby ani veľmi nemenia - iba krok sa skracuje, vzdialenosti predlžujú, bremená pripadajú ťažšie a vnútorný svet sa zužuje, lebo máme stále menej príležitostí pri stretnutiach s ľuďmi povedať: Pamätáš? My sme sa neocitli v cudzom, ale inom - novom svete a ak nám nevyhovuje, tak už nemáme možnosť odísť žiť inde ako mladí a tých je podľa prieskumu viac ako polovica.
Dôchodca má viac času na športové aktivity, kultúru, literatúru, záhradkárstvo, cestovanie i keď žiaľ často naráža na svoje i objektívne telesné a finančné limity.
Našťastie väčšina dôchodcov disponuje časom a vôľou maximálne sa venovať svojim vnúčatám, ktorým sa snaží vynahradiť to, čo nemohli dať svojim deťom. Tento vzťah je spoločnosťou často nedoceňovaný, lebo on obohacuje deti aj seniorov a umožňuje zachovať národnú rodinnú kontinuitu a prenášať dobré tradície do moderného prostredia.
Poznámka administrátora wbs k článku -pod čiarou:-
Naša stránka KGB manifestuje predovšetkým pozitívny a nebolestínsky postoj k životu dôchodcov v pokročilom veku. Ale myslím, že z času na čas nie je na škodu pripomenúť najmä mladšej generácii, že nie všetko na čom sme sa v čase našej aktívnej činnosti podieľali bolo zbytočné.
B.V.
|
