Vlastiveda z archívu | KGB - KLUB GERIATRICKÉHO BRATSVA

Ako sme objavili vzácne dielo

Neslabnúca zvedavosť priviedla našu diskusiu koncom júna 2007 aj do oblasti občianskej etiky. Vynorila sa otázka, aký je vlastne charakter Slovákov.

Báčik Miver si obratom spomenul, že pri „rozpúšťaní“ rodinnej knižnice, daroval 3. diel Slovenskej vlastivedy do knižného fondu Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici, a že kniha by mohla obsahovať aspoň čiastkovú odpoveď.

Báčik exhavo sa podujal na požičanie knihy a jej preskúmanie. Vznikla prvá základná informácia pre Báčikov o obsahu knihy.

Tretí zväzok

***

CHARAKTER NÁRODA

(Vedecký pohľad na Slovákov)

Výber z tretieho zväzku Slovenskej vlastivedy, z piatej kapitoly (Kultúra hmotná), a úryvok zo state – Hospodárske vplyvy na charakter národa.

Každá analýza hmotnej kultúry národa alebo určitej spoločenskej složky musí vychádzať z otázky: nakoľko pôsobí hospodárstvo, tvorenie majetkov a ich rozdeľovanie medzi blízkych a cudzích, na charakter jednotlivcov a spoločenských skupín, a naopak, ako pôsobí charakter národa alebo stavu na národné hospodárstvo. Netreba obšírne vysvetľovať známe veci. Nepochybne prichádza človek na svet s určitými sklonmi rázu skupinových vlastností, ale možno povedať, že sa rodí s pudom po individuálnom majetku. Najzúrivejšie sa bijú deti o svoje hračky a vynasnažujú sa získať, eventuálne tvoriť akési hodnoty, ktoré reprezentujú ich majetok. Každý človek je predovšetkým individualista, je tvorivý a túži po súkromnom majetku. Navonok vyjadruje tieto svoje pudy rôznym spôsobom. Ale s hľadiska totalitného možno povedať, že jednotlivé stavy a triedy ľudské, napr. roľníci, remeselníci, kupci atď., majú určité vlastnosti podľa krajov, techniky, vzdelania, módy síce rozdielne, ale vcelku podobné. Tieto spoločné i rozdielne vlastnosti sú ovplyvňované historickým vývojom, okolím i pôsobením krvi a rasy.

Hovoríme o roľníckom, kupeckom, robotníckom, remeselníckom, fabrikantskom charaktere. Vyjadrujeme tým vedome alebo nevedome, že určité povolanie stvorilo človeka s určitými typickými vlastnosťami roľníckymi atď. Tieto charakterové vlastnosti, vyvierajúce z hospodárskej činnosti, prechádzajú s jednotlivca na celý národ, ak patričné zamestnanie reprezentuje celok alebo prevažnú väčšinu ľudí. Hovoríme o roľníckom národe slovenskom, o národe kupeckom a námorníckom v Anglicku. S akým náradím pracuješ, taký si. V sociologii sa užívajú termíny homo oeconomicus, homo agrarius a pod., alebo homo bellicosus, homo poeticus atď.

***

Pozemková reforma. S hľadiska národohospodárskeho, sociologického a sociopsychologického je prevedenie pozemkovej reformy azda najvážnejšou udalosťou v dejinách Slovenska. Trúfam si povedať, že bez nej by si Slovensko azda ani nebolo získalo takzvanú samostatnosť a dejiny posledných piatich rokov by sa boly vyvinovaly inak.

Myšlienku vyvlastnenia veľkostatkárskej pôdy cestou pozemkovej reformy prijali konzervatívni roľníci s nedôverou, zemedelskí bíreši a robotníci so strachom. Roľníci v tom videli nebezpečný zásah do vlastníckeho práva, hoci každý z nich, a najmä zámožnejší sedliaci v tajnosti svojej duše túžili po rozmnožení svojho majetku. Odporcovia pozemkovej reformy vyhlasovali ju za krádež a revolúciu. Ale pozemková reforma získala skoro na popularite, len čo sa ľud presvedčil, že bohatým veľkostatkárom a šľachticom bude ponechané toľko majetku, aby sa mohli slušne vyživiť a dokonca svoje majetky aj veľkostatkársky obrábať, taktiež, že dostanú za zabranú pôdu značnú peňažnú sumu. Sociopsychologicky je zaujímavé, že ľud inštiktívne vycítil v tomto zaiste revolučnom zásahu do vlastníckeho práva nebezpečenstvo pre súkromnoprávne hospodárenie. V tomto ohľade je sedliak veľmi citlivý. Ale aj naopak spomenutý G a l p i n o v „Landinstikt“, túžba rozmnožovať otcovský majetok, alebo získať nový, zapôsobil na roľníkov a súkromnomajetkové, ako aj etické obavy ustupovaly do pozadia, čím viac sa rozdeľovanie veľkostatkárskych parciel a zbytkových majetkov konkrétne manifestovalo. Zákony síce presne určovaly, kto má nárok na pôdu, koľko má kto pri akých podmienkach dostať, ale v skutočnosti sa uplatňovaly pri parcelácii rôzne spoločenské, politické a osobné vplyvy, protekcie, agitácie, dokonca i korupčné zásahy, ktoré dlhé roky otravovaly verejný život na Slovensku. Prevádzaním pozemkovej reformy vyšlo všeličo najavo na poli verejnej mienky, sociopsychologických a sociologických, etických javov, čo sme predtým nepoznali, alebo poznali len povrchne, alebo z príčin ľahko pochopiteľných zamlčovali.

Jednako možno smelo povedať, že pozemkovou reformou sa vykonalo nekonečne viacej dobrého ako zlého. So stránky hospodárskej sa dostalo asi 200.000 malým roľníkom po 2 – 3 jutrách pôdy a Slovensko sa zbavilo svojho najväčšieho sociálneho zaťaženia: neslovenských šľachticov a veľkostatkárov. Vyše 600 zbytkových statkov bolo rozdelených väčšinou zaslúžilým slovenským zemedelcom alebo národovcom. Politické a osobné veleity, ktoré z rozdeľovania vyplynuly, sú dnes plne zlikvidované. Možno povedať, že plánovité prevedenie pozemkovej reformy išlo dvojakým smerom: drobným prídelom a zachovaním, resp. založením mierneho počtu vzorných veľkostatkov pomohlo sa primerane malému a strednému roľníctvu a vyriešila sa aj otázka výživy veľkých miest a vedecky-racionálneho hospodárenia agrárneho. Podarilo sa priaznivo vyriešiť aj robotnícky problém prepustených bírešov a veľkostatkárskych zamestnancov, a čo je ešte vážnejšie, vyšlo najavo, že obavy učených národohospodárov, že parceláciou poklesne rastlinná a živočíšna produkcia na Slovensku, boly zbytočné. Tým, že máme dnes asi 600 dobre obhospodárovaných, nie príliš veľkých veľkostatkov, ďalej že cukrovarom bolo ponechané asi 14.000 ha repnej pôdy, ďalej že drobní hospodári pod vplyvom zemedelských škôl, Pôdohospodárskej komory i slušného spolužitia statkárov a roľníkov sa usilujú intenzívne a racionálne hospodáriť i na svojich malých gruntoch, sa uskutočnilo, po čom dobrí zemedelskí politici oddávna túžili. Tým nie je, pravda, pozemková reforma úplne vyriešená.

Hladu roľníkov po pôde bolo pomerom primerane vyhovené, počet samostatných zemedelcov bol rozmnožený a stav roľnícky posilnený, hektárové výnosy pôdy neklesly, ba naopak, stále stúpajú. Čo chýba malému roľníkovi na strojoch a umelých hnojivách, to nahradzuje usilovnou ručnou prácou. Osobitne treba poznamenať, že parceláciou stúpla živočíšna produkcia. Ani cukrovary, škrobárne, liehovary a iný zemedelský priemysel neutrpel škodu. Dr. B o h á č dokázal, že pozemková reforma priaznivo zaúčinkovala na národnú populáciu. ( B o h á č : Sčítání obyvatelstva s hlediska zemědělského. Sbírka přednášek České národohosp. společnosti, Praha.)

V spojení s parceláciou veľkostatkov možno spomenúť aj otázku kolonizačnú. Zaujímavé je, že v starom Uhorsku bol vydaný už r. 1894 kolonizačný zákon, ktorý vyvolal svojho času nemalý rozruch a pochvalu v odbornom svete. Zákonom sa malo zamedziť čiastočne vysťahovalectvo: odpomôcť biede roľníkov, ktorí pre nedostatok zemedelskej pôdy hynuli navidomoči. Ale za 10 rokov neskolonizovali pre neprekonateľný odpor šľachty ani len 5.000 ha pôdy. Naproti tomu založila čsl. štátna správa už v prvých rokoch republiky 25 obcí s 2.023 kolonizačnými osadlosťami vo výmere 24.613 ha ornej pôdy.

Výsledky pozemkovej reformy z posledných rokov nie sú mi známe. Ale vcelku možno povedať, že pozemková reforma bola už r. 1936 zhruba prevedená.

Poznámka: Odpisy textov sú autentické, preto nech nikoho nemýlia odchýlky od dnešného pravopisu a gramatiky. Názov úryvku bol zvolený primerane k jeho obsahu. Výber zostavil 7.9.2007 -exhavo

III DIEL SLOVENSKEJ VLASTIVEDY

do ktorého prispel

univ. Prof. Dr. Anton Štefánek

vyšiel v Bratislave v novembri 1945 nákladom

Slovenskej akadémie vied a umení.

Vytlačil Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Turčianskom Sv. Martine.

* * *

Univ. Prof. Dr. Anton Štefánek

Základy sociografie Slovenska

OBSAH

Úvod

I. Teoretické základy sociologie a sociografie

- Poznámky o štatistike

- Monografický výskum v Rumunsku

- Sociografický postup pri výskume Slovenska

II. Sociologický rozbor spoločnosti

- Charakter vonkova

- Sociologia inteligencie

- Sociologia byrokracie

- Aktualizované národovectvo

III. Demografia

- Sobášnosť

- Pôrodnosť na Slovensku (chorobnosť a úmrtnosť)

- Vysťahovalectvo

- Patografia

IV. Kultúra duchovná

- Vývoj školský a ľudovýchovný na Slovensku

- Sociografia literatúry

- Slovenská bibliografia

V. Kultúra hmotná

- Hospodárske vplyvy na charakter národa

- Sociologia a sociografia družstevníctva

- Povolanie obyvateľstva a menlivosť povolania

- Stredný stav

VI. Národnostné menšiny na Slovensku

- Kultúrne pomery národnostných menšín

VII. Česi na Slovensku

- Dôležitým a početným činiteľom boli Česi pri železniciach

VIII. Robotnícka otázka na Slovensku

IX. Doslov

Zoznam literatúry

Prílohy

* * *

Zaujímavé kapitoly sme si sprístupnili cez zoznam ich podtitulov a cez odpisy niektorých statí, ak nejako súviseli s charakteristikou Slovákov. Vznikol tak súbor úryvkov, ktoré svedčili o vzácnosti celého knižného diela. Preto sme si poskytli aj základnú informáciu o ostatných zväzkoch a o ich dostupnosti.

* * *

Slovenská vlastiveda

Slovenská vlastiveda je súbor 5 zväzkov kníh, ktoré vychádzali nasledovne:

1. diel: Geológia a výskyty nerastných surovín Slovenska

(Bratislava, SAVU 1943.)

2. diel: Duchovná kultúra slovenského ľudu

(Bratislava, SAVU 1943.)

3. diel: Základy sociografie Slovenska

(Bratislava, SAVU 1944.)

4. diel: Dejiny Slovákov a Slovenska

(Bratislava, SAVU 1946.)

5. diel: Dejiny slovenskej literatúry

(Bratislava, SAVU 1949.)

Knihy sú dostupné v rámci podmienok medziknižničnej výpožičnej služby:

Slovenská národná knižnica www.snk.sk pod signatúrou SC 3133/1 D1 až D5

Štátna vedecká knižnica B. Bystrica www.svkbb.sk pod signatúrou B 31984 – 1 až 3, S 82302 (4. diel), B 31984-5 (5. diel).

* * *

Je pravdepodobné, že sa rovnakým spôsobom zoznámime aj s iným zväzkom a možno i so všetkými. Niektoré úryvky postupne zverejníme na tejto webstránke. Prípadným záujemcom môžeme poslať cez e-mail aj ďalšie informáie z 3. dielu Slovenskej vlastivedy.

spracoval 7.9.2007- exhavo

VI. Národnostné menšiny na Slovensku

Kultúrne pomery národnostných menšín na Slovensku. Veľmoc rakúsko-uhorská zanikla preto, lebo nevedela riešiť národnostný problém svojich národov a plemien. Nemci, Maďari, slovanské a románske národy, spojené dynastiou Habsburgovcov, rímskokatolíckou cirkvou a mocnou šľachtou v jeden monarchistický celok, nevedely sa dohodnúť na spoluvláde a susedskom spolužití, pretože ani jeden z nich nemal moci a schopnosti presadiť svoju vôľu nadvlády nad ostatnými národmi, prípadne nájsť spôsoby a prostriedky kladného spolužitia na základe moderných zásad politických a hospodárskych a vzájomnej rovnoprávnosti zvlášť kultúrnej, t. j. školskej, hospodárskej a samosprávnej v rámci nacionálnych zákonov a jazykovej.

Nie je mojou úlohou podrobne rozoberať príčinnú podstatu postupného odumierania Rakúsko-uhorskej monarchie, ale nevecné a nespravodlivé by bolo klásť vinu za rozklad ríše jedine jednotlivým štátnikom, nemohúcnosti, zlovôli alebo neschopnosti dynastie udržať pospolu rôznorodé kmene a územia. Hlavné príčiny rozkladu musíme hľadať v sociologickej zákonitosti individualistického liberalizmu, v túžbe prebúdzajúcich sa národov po nacionálnej slobode a v postupnom rozvoji jednotlivých tried národne, kultúrne, hospodársky podmanených a vykorisťovaných kapitalizmom a šľachtou. Stará, na stredovekom názore na svet založená dynastická a monarchistická myšlienka nebola dosť silná, aby odolala moderným prúdom nacionalistickým a demokratickým. Nové sily sa tisly do popredia a tieto sily nebolo možno sústrediť v starej monarchii v jednotnú štátnu myšlienku.

Tak sa stalo, že rozkladom veľkej budovy, ktorú vystavaly celé generácie habsburských politikov, zanikla i dynastia, viditeľný symbol a nositeľ rakúsko-uhorskej štátnej myšlienky. S hľadiska sociologického možno povedať v krátkosti toto: rakúska ríša vznikla na základe stredovekého princípu patrimoniálneho a vyrástla do takých rozmerov, že oslabením a zánikom tohto princípu nebolo možné pohromade držať i teritóriá a národy, ktoré boly pospolu, ale národnostne, hospodársky, politicky nesplynuly a nesrástly. Nemecko, Francúzsko a iné štáty boly s tejto stránky šťastnejšie. Dynastie zanikly, ale ich štátotvorné a národotvorné sily nijako nezoslably.

S historického a štátno-politického hľadiska bolo by, pravda, možné hľadať príčinu rozkladu i v politickej neschopnosti a v úzkoprsom egoizme mnohých monarchov, ktorí od založenia rakúskej ríše roku 1526 nešikovne a príliš autokraticky, netrpezlivo budovali centralistický štát, neberúc pritom ohľad na národné tradície, právne záväzky a tiež patrimoniálne dŕžavy stavov (šľachty), náboženské a občianske právo jednotlivých národov a zemí. Nemožno však zazlievať Habsburgovcom, že od prvopočiatku sa vynasnažovali stvoriť jednotný štát a silnú centrálnu vládu vo Viedni. Ale prostriedky a spôsoby, akými to robily, neboli šťastné.. Španielsky duch narážal stále na odpor národov v Čechách i v Uhorsku a neboly to len záujmy hmotné a politické, ktoré hnaly českú a maďarskú šľachtu, ba dokonca i rakúsku v jednotlivých zemiach alpských k revolúciám proti Viedni, boly to i záujmy náboženské (protestantizmus), jazykové a plemenné. Krvavými exekúciami roku 1621 na Staromestskom námestí v Prahe, pozdejšie Karaffovými dragonádami a nesčíselnými inými krvavými obeťami víťazil postupne habsburský španielsky duch. Podobné zjavy vidíme konečne i vo Francúzsku, Rusku a inde. Lenže koncentračná práca Habsburgovcov bola príliš extenzívna, povrchná a polovičatá. B i b l vyčíta, že Habsburgovci sa vyčerpali v dynasticko-rodinnej politike, zanedbali svoju misiu na Balkáne voči Turkom a púšťali sa do nebezpečných experimentov španielskeho dedičného bojovania, nikdy nič poriadne štátnopoliticky nedomysleli a dôsledne nevykonali. G r i l l p a r z e r hovorí o cisárskych „... halbe Taten und halbe Wegen ...“ Hovorí sa síce, že Habsburgovci chránili Európu pred tureckým barbarstvom. Je to však len polovičatá pravda. (Viktor Bibl: Der Zerfall Osterreichs (Kaiser Franz und sein Erbe). Wien 1922, 16.)

Nebezpečenstvo rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie bolo veľké už pri nástupe Márie Terézie na trón. Ale tejto geniálnej žene sa podarilo zachrániť ríšu, hoci anexia Sliezska Fridrichom Veľkým už naznačila, že Slezáci nesympatizujú s Habsburgovcami a nebránia sa proti pruskej vláde dostatočne. Jednako treba uznať, že Mária Terézia vedela si získať sympatie nielen šľachty nemeckej, maďarskej a českej, ale i ľudu svojimi reformami urbariálnymi, školskými atď. Jej syn Jozef II. skazil svojou vznetlivou germanizačnou politikou všetko. Svoje heslo „Il faut faire les grandes choses d ´un coup“ uskutočňoval s takou vervou, že po desaťročnom vladárení musel skoro všetko odvolať, i to, čo bolo v jeho činoch dobrého. Vypukla francúzska revolúcia a na trón habsburský sa dostal jeden z najneschopnejších vladárov, tzv. „dobrotivý“ cisár František. On a jeho nasledovníci sa nenaučili z francúzskej revolúcie ničomu. Meravo sa držali autokracie a známeho „divide et impera“, nešťastného „Stabilitätsystému“, zásad čiste macchiavellistických a nekonečne konzervatívnych. Nie nadarmo bol František Jozef nazvaný posledným cisárom habsburským. Prevzal všetky vlastnosti svojho deda Františka. Žil meravým, od sveta svojich národov izolovaným životom, dané slovo zriedkakedy dodržal. Pokladal sa za poloboha mimo zákonov ľudských. I to, čo musel dať, dal neskoro a bol vždy náchylný zasa vziať. Jeho ideálom bola vláda prísne konzervatívna. Neodhodlal sa na dualizmus z roku 1867 po zrelej úvahe a statočne. Veril v konečné víťazstvo vlastného spojenia ríše v jeden centralistický celok, dúfal, že sa tým vyhne demokratickému systému, parlamentárnej myšlienke, trializmu arcivojvodu Ferdinanda a juhoslovanskej otázke. A tak si postupne odcudzil okrem Viedenčanov a alpských zemí vlastne všetky národy rakúsko-uhorské. Dualizmus so svojimi trojakými parlamentmi, trojakými vládami, trojakou armádou, podľa Bibla „hastig und hochfertig, schnell zusammengesetzt“ sa neosvedčil. Beustovi šlo len o to – veci nerozumel – rýchlo urobiť poriadok, aby sa mohol pomstiť Bismarckovi, ktorý ho prepustil zo služby.

Rozumní politici, učenci a spisovatelia rakúski predvídali rozklad už v dobe tereziánskej a najmä roku 1848. Výroky H o r n m a y e r o v e , G r i l l p a r z r o v e , F r e y t a g o v e , P a l a c k é h o , T a f f e h o atď o pomalom odumieraní Rakúska sú známe. Dejiny potvrdzujú, že sa nedokázal v autokraticky organizovanom štáte ani systém centralistický, ani dualizmus. Tento posledný experiment bol vôbec najnešťastnejší a najnespravodlivejší, vydal Slovanov, Talianov, Rumunov na politickú a národnú smrť a musel rozhnevať všetkých proti všetkým. Nehlboká múdrosť cisára Františka „Rozdeľuj a panuj!“ zabila všetku prácu a dobrú snahu úprimných Rakúšanov. Habsburgovci sa nezmohli ani počas svetovej vojny na dobrú, všetkými národmi žiadanú federalizáciu monarchie. Napokon vtedy už bolo neskoro.

Rozklad starej monarchie a vznik nových piatich štátov neriešil politické, hospodárske a nacionálne problémy strednej Europy. Proces prerodu sa iba začal a potrvá ešte dlhšiu dobu, kým sa národy štátotvorne konsolidujú, kým sa národné menšiny vžijú do novej situácie tak, aby nevznikaly iredentizmy, a čo je vážnejšie, aby nehatily nový poriadok.

Geograficko-etnografické skutočnosti v strednej Europe nedovoľovaly, aby jednotlivé národy mohly vytvoriť ucelené národné štáty. Z následníckych štátov rakúsko-uhorských staly sa len Maďarsko a Rakúsko viacmenej národnými štátmi. Avšak i tie maly značný počet inorodcov. V Maďarsku žilo podľa úradnej štatistiky 10,7 %, v Rakúsku 5% inorodcov.

Len vzájomnou výmenou cudzorodého obyvateľstva podľa spôsobu turecko-gréckeho, eventuálne násilným presídlením vojenským možno menšinovú otázku riešiť definitívne. Ale i to by bolo možné len čiastočne. Stotisícové a miliónové výmeny a exportácie je prakticky ťažko uskutočniť. Preto treba počítať s faktom úžasnej promiskuity sídlisk a v novšej dobe i so vzájomnou migráciou cudzincov. Niet preto nikde na svete, s výnimkou azda niektorých málo obývaných ostrovov a primitívnych štátov afrických a ázijských zemí, ktoré by boly obývané povedzme aspoň v 99% domorodým a jednojazyčným národom. Preto každý štát má svoju národnostnú otázku. Podľa počtu, politickej, kultúrnej a hospodárskej vyspelosti väčšinového, resp. menšinového obyvateľstva vyzerá ich spokojnosť a spolužitie menšín, resp. nacinálno-kultúrna odolnosť oproti prirodzenej alebo násilnej asimilácii.

Je prirodzené, že veľké teritoriálne masy uzavretých, hospodársky nezávislých a silných menšín, národne uvedomelých, odolávajú asimilačnému náporu viac a úspešnejšie ako malé enklávy v mori cudzom, nehovoriac o málopočetných, navzájom nesúvislých menšinách po mestách a obciach. Nešťastie bývalého Rakúska-Uhorska spočívalo práve na nemožnej politike národnostnej. Čím viac sa stupňoval asimilačný tlak so strany vládnucich národov, tým viac rástol odpor utláčaných, až konečne vyvrcholil vo všeobecnom odpore proti štátu, dynastii, proti Maďarom. Rozklad monarchie, resp. Uhorska nebolo možné zastaviť z dvoch príčin: dynastia sa nevedela zavčasu odhodlať na reorganizáciu ríše na základe federatívnom, resp. kultúrne samosprávnom pre všetky národné denominácie rakúsko-uhorské. Maďari sa zasa príliš spoliehali na svoju asimilačnú silu voči Slovákom, Rumunom a Juhoslovanom. Úspechy maďarskej politiky voči Viedni a oproti národnostiam boly od roku 1867 príliš veľké. Nevedeli sa preto vedúci štátnici a vládnuca buržoázia maďarská zavčasu preorientovať. Na plano vyznievaly výstražné hlasy Dr. R e n n e r a , Aurela P o p o v i c z a , slovenských, rumunských, ba i mnohých maďarských intelektuálov ( M o c s á r y , J á s z i ).

Treba uznať, že po prvej svetovej vojne sa mnohí politici usilovali riešiť menšinové problémy národnostné úprimnou toleranciou a takým zákonmi kultúrnymi a hlavne školskými, ktoré by v budúcnosti zabránily násilnému a protiprávnemu utláčaniu menšinových národností. Ochrana menšín a úcta k národným a kultúrnym majetkom inorodcov staly sa hlavným bodom mierových smlúv. S dobrým svedomím môžeme tvrdiť, že na Slovensku sme sa voči Maďarom ani Nemcom vedome neprehrešili ani za Československa, ani v novom štáte. Zriedkavé prechmaty podriadených úradov boly zavše korigované, často až príliš radikálne. Ochrániť sa hriechov a nedostatkov bývalej monarchie je základnou normou i našej politiky. Avšak nie všade sa pridŕžali politici zásad národnostnej tolerancie. Maďarsko zotrvalo a zotrváva v starých tradíciách umelého a násilného odnárodňovania Slovákov. Dejiny a hlavne novoveké skúsenosti svedčia o tom, že veľké a kompaktne žijúce, kultúrne vyspelé a hospodársky samostačné menšiny násilne nemožno odnárodňovať. Malé enklávy znásilňovať nestojí za vec. Ak sú nie životaschopné, vtopia sa do tela väčšinového národa prirodzene a nenásilnou asimiláciou.

Politici sa radi odvolávajú na písané a platné zákony. Sociolog sa podobnými normami nedá mýliť. Národnostný zákon čl. XLIV. z r. 1868 nebol v podstate zlý, ale ani v starom Uhorsku, a nakoľko viem, ani po roku 1918 ho nerešpektovali a slúžil iba vznetlivým maďarským nacionalistom ako blýskavé mimikri voči zahraničným kritikom.

Nejde teda o formálne stanovenie zákonov na ochranu menšín, ale o ducha skutočnej symbiózy, o toleranciu a vzájomné rešpektovanie, ak nemám užiť výraz lásky medzi národmi a hlavne medzi národom štátnym, vedúcim a menšinami, ktoré shodou okolností a železnou zákonitosťou geografických, hospodárskych a politických skutočností nemôžu tvoriť samostatné štáty, ani sa pripojiť ku svojim súkmeňovcom v susedstve.

Základné normy menšinového práva, vyvierajúce z praktickej filozofie a z medzinárodného práva, v mierových smluvách vyznačené, majú toto znenie (citujem podľa A u e r h a n a ): Štát sa zaväzuje, že poskytne všetkým obyvateľom úplnú ochranu ich života, bez rozdielu ich pôvodu, štátnej príslušnosti, rasy alebo náboženstva. O jazykovom, tlačovom a spolčovacom práve hovorí sa ďalej takto: Nebude uložené nijaké obmedzenie štátnym občanom, nakoľko ide o užívanie akéhokoľvek jazyka v styku súkromnom i obchodnom, vo veciach, týkajúcich sa náboženstva, tlače alebo verejných prejavov akéhokoľvek druhu, alebo verejných shromaždení.

Podobne sa vyslovujú mierové smluvy aj o menšinových právach, pravda, v obmedzenej forme o užívaní menšinových jazykov pri súdoch, úradoch, školách, t. j. všade tam, kde sa stýka občan s úradmi a kde požíva štátny jazyk výsadných práv, vyvierajúcich z funkcie štátneho jazyka, z historického a platného práva väčšinového národa.

Čl. 8. a 9. mierových smlúv ustanovuje toto: so štátnymi občanmi, patriacimi k menšinovým národnostiam náboženským alebo jazykovým, bude sa podľa práva a v skutočnosti pri rovnakých zárukách nakladať tak ako s ostatnými občanmi štátnymi. Zvlášť budú mať právo, aby zakladali a spravovali vlastným nákladom ústavy ľudomilné, náboženské a sociálne, školy a iné ústavy výchovné s právom, aby tam voľne používali svoj jazyk a vykonávali tam svoje náboženstvo. Nakoľko ide o verejné vyučovanie, vláda poskytne v mestách a okresoch, v ktorých je osadený značný zlomok občanov iného jazyka než štátneho, primeranú príležitosť, zaisťujúcu, aby deťom týchto občanov sa dostalo vyučovania v ich vlastnej reči. No toto ustanovenie nebude brániť, aby sa urobilo povinným vyučovanie štátnej reči.

Z týchto ustanovení je vlastne závažný len úmysel neutláčať menšiny a dať im všetko, čo je ľudsky a štátno-politicky možné. S čisto juridického stanoviska nezaručuje sa menšinám, najmä v odbore školskom, príliš mnoho. A mnohé štáty nerešpektujú ani to, čo je v mierových smluvách presne vyslovené. Bývalá ústava čs. a naše školské a jazykové zákony sa držaly prísne mierových smlúv a idú dnes v mnohom smere ešte ďalej: nežiada sa ani povinné vyučovanie štátneho jazyka na ľudových školách.

Čo sa týka jednotlivých odborov jazykového práva, ústava dávala menšinám plné právo používať svoj jazyk v živote súkromnom, v tlači, cirkvách, shromaždeniach, spolkoch a nakoľko sa to právo obmedzuje, vyplýva toto obmedzenie z organického charakteru, potrieb celého štátu, a nie z výnimočných zákonov, namierených proti jednotlivým menšinám a v prospech určitého národného jazyka. Všeobecná jazyková rovnoprávnosť je obmedzená v úradnom styku len na území, kde menšiny žijú diasporicky a nedosahujú ani 20% z celkového počtu obyvateľov. Toto obmedzenie bolo prakticky citeľné vlastne len v hlavnom meste, Bratislave a Košiciach, kde maďarská menšina nevykazovala patričné percento obyvateľov. Ale v celku bolo takto obmedzených podľa výpočtov Dr. S o b o t u (Dr. E. Sobota: Jazykové právo v európskych štátoch.) zo 745.000 Maďarov len asi 50.000. Všade, kde bývajú národnosti kompaktne, tešia sa v plnej miere rovnoprávnosti so štátnym jazykom pri súdoch, úradoch, školách atď. Toto právo sa vzťahuje aj na všetky inštancie ústrednej správy štátnej. Akokoľvek nemožno zamlčať, že štátny jazyk požíva isté privilégiá v úradnej službe, treba uznať, že jazyky, osoby i kolektívne celky iných národov sú v plnej miere rešpektované a zákonom chránené, pestované a uznané. Vidieť to nielen v práve, ale aj v parlamente, v župách, okresných, obecných zastupiteľských, ďalej vo všetkých sboroch, kde sú menšiny zastúpené na základe pomerného zastúpenia. Na terajšom území slovenskom tešia sa národnostné menšiny ešte väčším právam, čo i zástupcovia nemeckej skupiny ochotne uznávajú a Maďari tiež uznať musia.

Zvlášť dôležitým faktorom minorít sú v kultúrnom živote školy, cirkvi, vedecké a umelecké ústavy. Nebude od veci poukázať na to, v akom stave bolo a je menšinové školstvo a zvlášť maďarské školstvo na Slovensku, koľko maďarských škôl sme mali pred 10 rokmi a koľko ich máme teraz, akej sú kvality a kto na nich účinkuje. Tu by som hneď anticipoval, že organizácia národných škôl, t. j. ľudových a meštianskych, je stále ešte založená na starých uhorských zákonoch, ktoré sú doplnené niektorými novšími zákonmi čsl. a slovenskými, z ktorých je závažným tzv. Š r o b á r o v malý školský zákon, ktorý zaviedol zvýšenie školopovinnosti so 6 rokov na 8 rokov, t. j. od 6. do 14. roku veku. Ďalej treba pripomenúť, že Slovensko bolo už za maďarskej vlády školstvom, najmä štátnym, pomerne lepšie obslúžené, než čisto maďarské kraje mimoslovenské. Podľa výpočtov K a d a n c o v ý ch (P. Kadanec: Prehľad organizácie školstva na Slovensku a jeho vecné potreby. Sborník „Za tú našu slovenčinu“. Bratislava, 1931, 435.) pripadla r. 1918/19 na 807,3 obyvateľov jedna národná škola ľudová a meštianska, na územie uhorské mimo Slovenska jedna škola na 1.342 obyvateľov a z toho na oblasť tzv. pravého brehu Dunaja na 1.018 obyvateľov. Ide teda o otázku, či nová správa sa podobne stará o rýchly vývoj školstva na Slovensku.

Nebudem dokazovať, aké boly tendencie vládnucej politiky školskej u bývalých maďarských ministrov. Chcem len naznačiť, že budovanie a zdokonaľovanie slovenského, nemeckého i maďarského školstva ide rýchlym tempom vpred a že o nejakej zaostalosti oproti maďarskej ére nemôže byť ani reči. Sama skutočnosť, že zvýšená školopovinnosť nenarazila na odpor, ďalej že počet nezaškolených detí, ktorý činil roku 1913/15 (vojnové roky nepočítam) okolo 50.000 na slovenskom území z roku 1918, klesol už pred 10 rokmi na 3.000 – 4.000, hovorí jasne. Len v 15 rokoch po r. 1918 bolo zriadené nových štátnych škôl vyše 600, novostavieb do roku 1931 bolo prevedených v hodnote 100 miliónov korún. K tomu treba pripočítať ešte 285 prístavieb a rozličných adaptácií. V rovnakom čase štát postavil 24 meštianok, 7 prestaval a adaptoval, 266 ľudových škôl a 63 adaptoval. Cirkevných a obecných škôl bolo postavených 234 a adaptovaných, resp. zväčšených 215. Slovensko tak získalo dovedna 329 nových škôl štátnych, 449 neštátnych a 31 meštianok, dovedna 809 moderne zariadených a vybudovaných škôl národných.

Rozmach školstva a kultúrnych ustanovení pokračoval aj v neskorších rokoch rapídne a dosiahol v posledných rokoch priam rekordné výsledky. Od roku 1939 do roku 1943 vydalo Ministerstvo školstva a národnej osvety skoro 50 miliónov korún na budovanie novostavieb, resp. prístavieb. Vydalo, resp. preliminovalo 65 miliónov korún na výstavbu a prestavbu 188 nových ľudových a meštianskych škôl. Na tomto dobrodení maly účasť i menšinové národnosti. Nemožno tvrdiť ani len to, že by mali Maďari a Nemci v pomere k počtu obyvateľstva menej škôl, resp. tried a učiteľov ako Slováci. Samozrejme, nedostatkov je ešte všade dosť, ale v slovenských krajoch je ich viacej, ako bolo v bohatých krajinách juhoslovenských.

Nasledujúca tabuľka osvetlí situáciu menšinového školstva v nedávnej minulosti.

Z tejto tabuľky vidieť, že na poli ľudového a stredného školstva boli Maďari a Nemci temer saturovaní. Pomerne pripadá 1 škola slovenská na 760 Slovákov, 1 škola maďarská na 815 Maďarov, ale v porovnaní tried odpadá i tento nepomer. 1 trieda slovenská pripadá na 308 Slovákov, 1 trieda maďarská na 348 Maďarov. Školstvo meštianske, ktoré je žiakom tiež povinné všade, kde meštianka je, nie je ešte dobudované a treba mnoho doháňať. Zákon o obvodových (újazdných) meštianskych školách síce mnohé nedostatky odstránil, jednako veci len poslúži, ak sa tento druh školy užšie pričlení ku stredným a odborným školám. V strednom školstve sme dosiahli, tak sa zdá, maximum, čo pravda neznamená, že by sa nemalo i naďalej budovať. No nával je taký veľký, že sotva bude možné udržať frekvenciu na tej výške, ktorú má dnes. Keď uvážime, že roku 1913/14 bol počet žiakov na všetkých stredných školách na Slovensku 14.195, ale roku 1931/32 už 23.614, roku 1939/40 na zmenšenom území 23.737, tak vidieť, že sme na tomto poli saturovaní.

Čo sa týka odborného školstva, treba uviesť na prvom mieste obchodné školy. Maďarskú obchodnú akadémiu, potom dvojročnú obchodnú školu a kupeckú pokračovaciu školu mali sme v Bratislave, podobne i takého druhu nemecké školy. Roku 1930/31 vidíme na maďarských ústavoch značný pokles žiactva, a naopak, na nemeckých silný vzrast. Dôvodom toho bolo prihlasovanie sa Židov za Nemcov. V Košiciach bola vyššia škola strojnícka a rôzne kurzy s maďarskou vyučovacou rečou, navštívené 179 žiakmi. V krásnom vývoji sú odborné školy pre ženské povolania. Prvú nemeckú školu tohto druhu máme v Kežmarku. Maďari mali ďalej 28 škôl učňovských a pokračovacích maďarských a Nemci 22 škôl toho druhu. Na 5 odborných školách bolo roku 1930/31 385 žiakov, na 7 všeobecných učňovských školách 1.152, dovedna 2.803 maďarských žiakov, na nemeckých školách toho druhu bolo 996 žiakov.

Z toho malého obrazu, ktorý by bolo možné dokresliť ruskými školami, vidieť, že národnostná politika Slovákov sa od základu líši od národnostnej politiky bývalého uhorského štátu. Keď uvážime, že r. 1918 bolo na Slovensku 3.641 ľudových škôl, z nich len 140 slovenských, 7 nemeckých, 186 slovensko-maďarských, resp. maďarsko-slovenských, 3 maďarsko-ruské, ďalej, že nebolo ani jednej slovenskej, či nemeckej „polgárky“ (meštianskej školy), gymnázia, odbornej školy, tak vidieť rozdiel v každom smere. K tomu treba dodať, že na národných školách maďarských, resp. nemeckých a ruských vyučovali učitelia príslušnej národnosti a na maďarských stredných školách len asi 40 Slovákov, ostatných 99 boli Maďari. Dodať by sme ešte mohli, že sme mali v Komárne i štátny ústav pre vzdelávanie hluchonemých s maďarskou vyučovacou rečou, kde vyučovali 10 učitelia v 8 triedach 85 žiakov.

***

Vysťahovalectvo

(str. 241 – 258)

Historický náčrtok (str. 241 – 242)

Podunajské krajiny a najmä Uhorsko boly od starodávna klasickými oblasťami sťahovania národov. Veľká rôznorodosť obyvateľstva nedá sa vysvetliť len malou asimilačnou silou slovanských, resp. ugrofínskych kmeňov, ktoré v historických dobách ovládaly tieto územia. Tak sa zdá, že fyziografické pomery, rôznorodosť so stránky horopisnej a vodopisnej lákaly národy a jednotlivé rodiny hľadať lepšie a úrodnejšie krajiny hlavne z týchto príčin: silné množenie, nedostatok živobytia a túžba i nevyhnutnosť vyhľadávať nové bydliská, vojenské výboje atď. Už dávno pred uhorským objavením Ameriky sťahovali sa Slováci na Dolnú zem, na Balkán, do Rakúska. Po satmárskom mieri r. 1710 nastalo hromadné sťahovanie sa do podunajských nížin, ktoré trvalo bezmála 100 rokov a neprestalo v menších rozmeroch ani pozdejšie. Fluktuácia Slovákov medzi Viedňou, rakúskou a uhorskou čiastkou Moravskej doliny nadobudla v XIX storočí také rozmery, že len cieľavedomej školskej a národnej politike nemeckej a tiež nacionálnej neuvedomelosti a slabosti našich krajanov možno pripísať, že Slováci nevedeli udržať svoje starodávne pozície v okresoch Marcheg, Mistelbach, Zistersdorf v Dolnom Rakúsku. Ešte za mojich mladých rokov boly temer všetky obce na pravom brehu Moravy od Břeclavi až po Congr (Angern) viac-menej slovenské. Z týchto moravskoslovenských obcí sme zachovali donedávna len Valčicko. Strezenice (Drösing), Prílep (Waltersdorf), Krúty (Dürnkrut), Cahnov (Hohenau), Ranšpurk (Rabensburg) a i. sme navždy stratili. Podobne sa ponemčili temer všetci Slováci – kolonisti v okrese Marchegskom. Koľko je dnes z tých 50.000 Slovákov, čo som napočítal na základe rakúskej štatistiky roku 1900 vo Viedni, národne zachovalých, ťažko povedať. Podobne sa stratia naše kolónie na Dolnej zemi, v bývalých Uhrách, v Chorvátsku, Slavónii, Bulharsku, i čo do počtu i čo do agrikultúrnej akosti vynikajúce. Najviac trpia v terajšom Maďarsku, ale aj v Srbsku, Rumunsku sú vystavené prirodzenému vplyvu asimilácie, ako všetky cudzozemské enklávy, obkolesené inonárodným elementom. Podľa štatistiky bývalej Juhoslávie jeblízko 70.000 Slovákov v Báčke, Banáte a v Chorvátsku-Slavónii, podľa maďarskej štatistiky z r. 1910 bolo Slovákov na maďarskom území po roku 1919 ešte 163.000, podľa sčítania z roku 1920 už len 141.882. V Rumunsku napočítali posledne asi 34.000 slovenských duší. Slovenský náučný slovník odhaduje počet Slovákov, žijúcich v zahraničí, na jeden a pol milióna duší. Najviac vysťahovalcov-Slovákov máme nateraz v Amerike, a to v USA. Podľa výpočtov amerického sčítania ľudu z roku 1920 je v USA 619.866 Slovákov. Značnejší počet Slovákov je v Kanade, Argentíne, Brazílii, v európskych štátoch, najmä vo Francúzsku, Rakúsku, Poľsku, Nemecku a inde.

Ako vidieť, Slováci boli nútení už v dávnej minulosti, najviac však koncom XIX. Storočia, hľadať si živobytie mimo Slovenska. Pôvodne malo toto sťahovanie ráz vnútrozemský, v Rakúsko-Uhorskej ríši. Koncom 70. a potom v 80. rokoch nastalo sťahovanie do Ameriky. Príznačné je, že vysťahovalecký prúd sa začal tam, kde je najviac latifundií veľkostatkárskych, t. j. v Zemplíne a Šariši, potom nasleduje Spiš. Podobný príznak vidíme, pravda, neskoršie v čisto maďarských oblastiach dolnozemských, v Banáte, Bihari, Čongráde atď. Bohaté a úrodné krajiny nemôžu vyživiť obyvateľstvo väčšinou bezzemné. Veľkostatky mu nedávajú dostatočného zárobku a zneužívajú „bírešov“ a poľnohospodárskych robotníkov v takej miere, že túžba po lepšom bytí a väčšej slobode premáha prirodzenú príchylnosť prostého vidiečana k rodnej obci. Čím viac sa osvedčuje Amerika a dáva emigrantom lepšie mzdy a viacej občianskej slobody, tým viacej priťahuje i takých, ktorí by z materiálnych dôvodov nemuseli utekať do novej vlasti.

Zaujímavá je aj iná okolnosť, pre nás veľmi poučná. Ešte bezprostredne pred vojnou, v rokoch 1910-14, činí počet vysťahovalcov zo Zemplína, Šariša, Užhorodu, Abaúj-Turne 10-18, ba až 20 promile, kým emigrácia z centrálnych a západných žúp, kde predsa hospodársky blahobyt nebol medzi robotníctvom a malým roľníctvom lepší, činí priemer 2-6, najviac 8 promile. Podľa môjho zdania treba hľadať príčinu tohto zjavu i v tom, že slovenský východ bol v minulosti odrezaný od vlastného Slovenska kultúrne i hospodársky, že východniari nemali príležitosť bezprostredne propagovať slávu amerického Kanaánu medzi svojimi západnými krajanmi. Najväčší, azda nedobrovoľní, propagátori emigrácie do USA boli bez sporu reemigranti, ktorí sa zakupovali doma za americké peniaze, a tým pôsobili na svojich susedov neodolateľnou silou napodobňovania. O tom niet sporu, že Slováci získali v cudzine mnoho peňazí a tým už pred prevratom korigovali v značnej miere nemožné pozemkové reformy v starom Uhorsku.

Vysťahovalecký ruch v rokoch 1890-1910 (str. 242 – 245)

Opravdivou horúčkou vysťahovaleckou bolo Slovensko zachvátené v r. 1890-1910. Na dedinách sa o ničom tak „odborne“ a s láskou nehovorí, ako o Amerike, eldoráde chudobných, pracovitých ľudí. Deti načúvajú so zatajeným dychom rozprávanie Amerikánov a zemepis USA poznajú lepšie ako slovenský. Prišlí zbohatlíci ukazujú svoju inteligenciu, radi sa chvália, nosia americké šatstvo, stavajú si domy podľa novej módy, kupujú si stroje do hospodárstva, ale za istý čas sa opäť prispôsobia okoliu v odeve a iným spôsobom staronovejvlasti. Na východe sa zachovaly prvky americkej kultúry najviac. Dokonca i drobty anglickej reči sú tam vo veľkej vážnosti. Ľud je sebavedomejší ako v tých krajoch, kde izolovanosť vonkovskej kultúry nebola toľko narušená. Štatistika vysťahovalectva viedla sa v Československu podľa vydaných pasov, čo je, pravda, nedostatočným sčítacím prostriedkom pre kontrolu skutočného počtu vysťahovalcov, avšak ani staré, predvojnové štatistiky neboly bezchybné. Americké prístavné úrady, podobne jednotlivé lodné spoločnosti a maďarský štatistický úrad nepostupovaly jednotne a zisťovanie dát najmä národností bolo nepresné. Zámorské vysťahovalectvo podľa údajov prístavných úradov v päťročných priemeroch v rokoch:

za rok: za 5 rokov:

1886 – 1890 25.723 dovedna 128.615 vysťahovalcov

1891 – 1895 25.006 „ 125.030 „

1896 – 1900 32.056 „ 160.280 „

1901 – 1905 110.187 „ 550.935 „

1906 – 1910 137.138 „ 685.690 „

Celkový počet vysťahovalcov z Uhorska od roku 1886 až po 1910 je 1,650.550 osôb.

Maďarská štatistika opravuje tieto dáta pre obdobie 1901 až 1910, udávajúc značne nižšie čísla, ktoré sa vzťahujú nie na vysťahovalcov vôbec, lež iba na uhorských štátnych občanov. (porov. Tabuľku č. 1)

Už z týchto všeobecných dát vidieť, aké rozmery dosiahol v Uhorsku vysťahovalecký ruch v posledných 15 rokoch pred vojnou do roku 1914. Začiatkom nového storočia začína sa valiť lavína, ktorá dosahuje roku 1902 počet 91.762 a nasledujúceho roku už 119.944, roku 1905 už 170.430 a o dva roky pozdejšie dokonca 209.169. Zo začiatku sa sťahovali väčšinou príslušníci hynúcich remesiel, potom robotníci a nakoniec hromadne maloroľníci. Roku 1905 prevyšoval počet vysťahovalcov približne o 40.000 duší počet živonarodených celého Uhorska. Teda nie nadprodukcia pôrodná bola takto korigovaná, ale Uhorsko dodávalo Amerike materiál zo svojej podstaty obyvateľstva (viď priemer živonarodených):

za rok za päťročie spolu

1901 – 1905 84.848 424.240

1906 – 1910 124.953 624.765

Príčiny hromadnej emigrácie treba hľadať v neutešených hospodárskych pomeroch, najmä na vonkove, a vo vysokej natalite nemaďarských národov. Od roku 1848 sa v prospech maloroľníkov temer nič nevykonalo. Nielen slovenské, rumunské, rusínske kraje, ale i maďarská Dolná zem je zanedbaná, a preto utekajú Maďari práve tak za more ako Slováci a iné národnosti. Zúfalé hlasy počuť odvšadiaľ. (Viď S z e b e r é n y i Lajos: A parasztok helyzete Magyarországon. Békéscsaba 1907, str. 63.) Veľkostatkárska a čisto feudálna politika, akokoľvek v posledných rokoch minulého storočia a začiatkom nového storočia odetá do pekného rúcha liberalizmu a národného idealizmu, znemožňovala plánovite každú veľkorysú pozemkovú reformu , každú inú akciu, ktorá by mohla pomôcť chudobe, stále sa množiacej.

Je síce pravda, že maďarská vláda sa snažila stvoriť uhorský samostačný priemysel, ale ten nestačil a nemal zdravé základy, nemohol konkurovať s priemyslom rakúskym a zahraničným. Zaujímavé je, že až roku 1887 bol vydaný prvý zákon o podpore priemyslu, vtedy, keď sa začala emigrácia. Čím viacej sa obyvateľstvo množilo a utekalo do Ameriky, tým väčšie je úsilie o osamostatnenie uhorského priemyslu. Šľachta silne podporovala priemyselný ruch, aby zachránila svoje statky pred rozdrobovaním a vyvlastnením. Taktiež je pravda, že usilovné a sporivé roľníctvo nadobúdalo pomocou parcelačných bánk nové pozemky od zadĺžených statkárov, pravdaže, za vysoké ceny. Toto umelé vyvlastňovanie sa dialo tiež pomocou amerických peňazí, ale nie v dostatočnom počte, nakoľko bolo možno kupovať len menšie objekty od šľachticov hospodársky slabých. Fideikomisy vôbec neboly na predaj, podobne veľkostatky cirkevné a iné viazané. Rozdelenie pôdy v starom Uhorsku bolo príslovečné. Celú tretinu vlastnili veľkostatkári, t. j. tisícjutráši, ktorých počet udávajú pramene rôzne (Pozn.: S z e n d e Pál tvrdí vo svojej knihe A nagybirtokok jövöje, Budapest 1911, str. 8, že 1945 statkárov, majúcich vyše 1.000 jutár, vlastní 31,19 % všetkej pôdy. S z e b e r é n y i píše (str. 89), že v 70. rokoch 231 veľkostatkárov malo 4,411.814 kat. jutár. Uhorsko sa vyznamenáva ešte i takou špecialitou, že 2 mil. kat. jutár je v rukách cudzincov, ktorí vyvážajú čistý zisk asi 20 mil. ročne do zahraničia.) Držím sa úradných dát, ktoré udávajú podľa popisu z roku 1895 rozvrstvenie majetkov takto:

Jutár: 0 - 1 1 - 5 5 - 10 10 – 20 20 – 50 50 – 100 100 – 200 200 – 500 500 - 1000

Počet hospod.: 562.949 716.769 458.535 385.381 205.181 36.032 10.275 6.448 3.144

vyše 1000 jutár 3.768 hospodárstiev.

Podľa maďarskej terminologie začína sa veľkostatkár iba pri 1.000 jutrách, stredný statok medzi 100 – 1.000 jutrami a majitelia 5 – 100 jutár sú maloroľníci. I podľa tohto názvoslovia činí počet statkárov veľkých rozmerov len 23.635, proti 2,364.847 malých a najmenších hospodárov. Inými slovami povedané, tamtí držia v majetku vyše 4,000.000 hektárov ornej pôdy, kým títo malí obrábali vo vlastnej réžii len 7,500.000 hektárov. K tomu treba ešte dodať, že lesy a pastviny boly 70%, resp. 90% v rukách šľachty.

Na samom Slovensku boly pomery ešte horšie ako v čisto maďarských krajoch. Podľa výpočtu v Magyar st. k. XXIV na Slovensku jesto 543.134 majiteľov pôdy, z ktorých je 530.966 maloroľníkov alebo podľa bežných názorov stredných pôdohospodárov do 50 jutár, 12.168 je veľkostatkárov, alebo aspoň zámožných statkárov. Tamtí majú v držbe 3,835.699 jutár zeme, títo 5,018.699 jutár. Keď uvážime ďalej, že z celého obyvateľstva na Slovensku v zemedelstve činného bolo zemedelských robotníkov a čeľadníkov 34,5 % a 281.773 majiteľov pôdy do 5 jutár, môžeme si utvoriť obraz roľníctva, jeho nedostatkov, biedy a príčin, prečo naši roľníci utekali do Ameriky a do celého sveta. (Viď knihu S u r á n y i Géza - V á r a d i Aladár: Maďarská minulosť a prítomnosť, Bratislava 1928, str. 181.).

Zákony proti vysťahovalectvu (str. 245 – 246)

Vyššie uvedené skutočnosti boly maďarským politikom dostatočne známe, ale ľudská sebeckosť a tradičný názor na sedliaka a robotníka nedovoľovaly radikálne zasiahnuť do národohospodárskej politiky v prospech bezzemkov. Bohatstvo, to bola cnosť v starom Uhorsku a chudoba, naopak, akási mravná vada. Maďarská šľachta sa húževnato pridržiavala stredovekých názorov a nevedela sa prispôsobiť modernému svetu ani teraz, ked ju svetová vojna mohla poučiť. Preto sa maďarská politická verejnosť začala brániť hrozivej emigrácii a odlevu poľnohospodárskeho robotníctva prísnymi zákonmi protivysťahovaleckými. Nielen to. Maďarskí páni využili svojich zákonodarných sborov a administratívnych fór v prospech nepriameho zdanenia vysťahovalcov tým, že nielen IV. Zák. čl. z r. 1903 (T i s z o v zákon) a II. zák. čl. z r. 1909 ( A n d r á s s y h o zákon) obmedzili vysťahovalectvo mladistvých, ďalej takých, čo boli bez prostriedkov, bez pasov, ale uzavreli roku 1903 s Cunardovou spoločnosťou smluvu, aby tak podporili Riecky prístav a vybrali od každého vysťahovalca osobitný poplatok na vysťahovalecký fond. Nastal medzinárodný tarifový boj proti Cunard Line a tu maďarská vláda opäť využila situáciu tým spôsobom, že zmiernila svoju protekcionálnu politiku za 10 korún za každého vysťahovalca, ktorú sumu musely platiť všetky lodné spoločnosti, majúce svoje kancelárie v Uhorsku.

Nové zákony a úradné zásahy spôsobily, že emigrácia klesla roku 1908 na 49.365 osôb, ale hneď nasledujúceho roku dosiahla vyše 100.000. Trvalý pokles nastal, až keď Amerika sama začala obmedzovať prílev cudzincov do amerických štátov.

Z podrobných štatistických rozborov rokov predvojnových vychádza najavo, že už pred rokom 1900 sa sťahujú najviacej Slováci, ktorí trpia hmotnú biedu.

Od roku 1903 prevyšujú už Maďari Slovákov o mnoho jednotlivcov, niektoré roky o celých 100%. Z tabuľky č. 3 vidieť, že roku 1900 činí počet slovenských emigrantov 14.169, Maďarov 3.102, o tri roky pozdejšie držia si Slováci a Maďari vážky (17.024 a 17.660), v nasledujúcich rokoch až do svetovej vojny oscilujú okrem roku 1908 a 1911 Maďari medzi 20.000 až 57.000, Slováci medzi 10.000 až 30.000 ročne. Najväčšie číslo vykazuje vysťahovalectvo z Uhorska v rokoch 1905-7, keď ročný odlev činí priemerne až 150.000 ľudí. Napotom klesol o niečo, ale od roku 1908 po 1914 činí stále vyše 80.000. Ako som už naznačil, tieto výpočty sú značne nižšie než údaje prístavných kancelárií. (Viď tabuľku č. 1.)

Z tabuľky č. 2 vysvitá, že prúd slovenského vysťahovalectva smeruje v rokoch predvojnových, ako som už naznačil, väčšinou do Ameriky (97-99 %). Z celouhorského počtu činí kontingent až do roku 1902 vyše 50 %, napotom klesá na 30 % a roku 1914 až na 19,5 %. Národnostné rozvrstvenie vidieť z tabuliek č. 3 a 4. K tomu treba poznamenať, že celkový počet Slovákov a Rusínov nie je úmerný celkovému počtu. Počet našich krajanov je väčší. Z tabuľky č. 6 vysvitá, že počet reemigrantov predvojnových činí asi 20-30 %. Tieto dáta sú veľmi medzerovité, jednako vyjadrujú skôr nižšie čísla ako vyššie, hoci mnohí vysťahovalci niekoľko ráz navštívili Ameriku a opäť sa vrátili.

Sťahovalectvo za ČSR (str. 246 – 248)

Štatistický rozbor československého vysťahovalectva povojnového v rokoch 1922-1932 na tabuľkách č. 8 a 9 prezradzuje najsamprv, že v prvých rokoch bývalej republiky, potom v období 1928-30 vysťahovalectvo značne stúpa, nedosahuje však ani zďaleka čísla predvojnové, hoci čsl. úrady nekladú nijaké prekážky emigrácii. Vôľa a popularita vysťahovalectva bola za vojny násilne tlmená a prejavila sa hneď, len čo bola daná sloboda pohybu všetkým na základe nových zákonov. Zárobková prosperita bola v Amerike najmä v prvých rokoch povojnových značná. Veľký počet reemigrantov (roku 1922 až 5.220), zväčša zámožných, ktorí nezabudli ani pri jednej príležitosti ukazovať svoje majetky a obchodovať so svojimi dolármi a pritom príkre kritizovať naše neurovnané pomery, vylákal mnohých za more. Pritom treba poznamenať i to, že veľká časť týchto zbohatlých Amerikánov sa skoro vrátila do novej vlasti a tým značne zvýšila vysťahovalecké kontingenty roku 1922-3. Prúd vysťahovalecký do roku 1928 značne poklesol. Do akej miery pozemková reforma a lepšia hospodárska konjunktúra zapôsobila v tomto smere, číselne ťažko vyjadriť, ale jedno je isté, že totiž americké predpisy o kontingentácii prisťahovalcov hatily emigračný prúd. USA priznaly Československu ročný kontingent 3.073 osôb. Slováci i Karpatorusi sa čoskoro uberajú do Kanady, do Argentíny, prvé lastovičky zalietajú už aj do Austrálie. V posledných rokoch pred druhou svetovou vojnou tlmí vysťahovalectvo silná hospodárska kríza, ktorá tam vypukla a spôsobila americkým Slovákom nesmierne škody. Hospodárska kríza zamedzila našim ľuďom prístup do Rakúska, Nemecka, Francúzska vôbec, preto sa zastavilo vysťahovalectvo zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi skoro úplne. (Slovensko r. 1931 4.753, r. 1932 2.364; Podkarpatská Rus 380, resp. 184 osôb). Neslobodno zabudnúť ani na skutočnosť, že zemedelsko-hospodárska kríza zaľahla i na Kanadu, kam sa sťahovalo od roku 1923 ročne 2.000-6.000 našich a ktorá sa preto tiež uzaviera. Podobne ani pomery v Argentíne, kde sú tiež priaznivé podmienky zemedelskej kolonizácie, neprajú väčšiemu vysťahovaleckému rozmachu. Roku 1927 sa ta vysťahovalo 4.426 osôb, medzi nimi bezmála 1.000 remeselníkov, robotníkov. Podnikaví a biedou štvaní Slováci hľadajú šťastie i v Mexiku, Uruguay a i., ale nateraz niekde sa uchytiť je ťažko.

Po prevrate nastalo značné prúdenie našich vysťahovalcov do európskych zemí, hlavne do Francúzska, kde pracovali na všeobecnú spokojnosť na vonkove v zemedelstve i ako remeselníci a robotníci pri budovaní obcí, zničených svetovou vojnou. Roku 1924 vysťahovalo sa z Československa 12.525 osôb. Od roku 1922 do roku 1930 bolo vydané do Francúzska pasov 57.777, do Nemecka 22.563, Rakúska 11.941, Maďarska 9.162, Belgicka 8.628, Juhoslávie 4.991, SSSR 4.801, Rumunska 3.503, Poľska 2.062.

Celkom nový zjav možno pozorovať na Slovensku po prevrate v emigrácii do historických zemí. Okrem značného počtu sezónnych robotníkov na poľnohospodárske práce sťahuje sa do Čiech, na Moravu a do Sliezska i mnoho robotníkov, remeselníkov, slúžok, úradníkov, z ktorých mnohí tam zakotvia na dlhšiu dobu alebo na stály pobyt. Vnútorné sťahovanie má svoj význam nielen hospodársky, ale aj kultúrny, nacionálny, asimilačný. Zasluhuje preto zvláštnu pozornosť odborníkov, pracujúcich v demografii a sociologii, nehovoriac ani o politikoch. Roku 1930 bolo napočítané v Čechách 31.000 príslušníkov zo Slovenska, na moravsko-sliezskom území asi 15.000, dovedna v Protektoráte 46.000. Na prvom mieste treba spomenúť sťahovanie sa robotníctva do Čiech a na Moravu.

Prílev sezónneho, hlavne zemedelského robotníctva do Čiech, na Moravu a do Sliezska nebol v prvom desaťročí trvania ČSR regulovaný. Jednako stále stúpal a dosiahol v druhom desaťročí značné rozmery. Najvyšší stupeň dosiahol roku 1939, v čase najväčšej politickej krízy. Podľa výpočtov Štát. štat. úradu pracovalo sezónnych zemedelských robotníkov v Čechách, na Morave a v Sliezsku:

roku 1929 1930 1931 1932 1933 1934 1935 1936 1937

18.584 20.027 15.995 13.130 11.484 10.164 9.529 10.303 12.553

Nepodarilo sa mi zistiť príčiny značnej fluktuácie čísiel. Podistým spočíva táto fluktuácia v organizácii a hospodárskej konjuktúre v jednotlivých rokoch. Najviac participuje v tomto druhu sťahovalectva obyvateľstvo stolice Trenčianskej a Nitrianskej, v krajoch s relatívne vysokou hustotou maloroľníkov a robotníkov.

Sťahovanie sa Čechov na Slovensko (str. 248-249)

Naproti tomu možno zistiť značný prílev českých úradníkov, priemyselníkov, bankových úradníkov, učiteľov, profesorov, robotníkov najmä v prvých rokoch Čs. republiky na Slovensko. Z nich bolo robotníkov a roľníkov malé percento. Boli to ľudia napospol vyššieho vzdelania a úradníckeho postavenia, ktorí zaplnili v dobách úplného nedostatku slovenských síl miesta maďarských úradníkov. Po našich mestách, najmä v Bratislave a v Košiciach, osadilo sa veľmi mnoho českých podnikateľov a obchodníkov, bankových, družstevných úradníkov, ktorí viedli konkurenčný boj s domácim živlom židovským, maďarským a nemeckým.

Štatistika o vnútornom sťahovaní prinesie nám veľmi zaujímavé dáta. Čo sa týka národnostného rozdelenia vysťahovalcov, poskytujú nám štatistické číslice pozoruhodný dôkaz, že menšinové národnosti, Maďari a Nemci, ďalej Židia, sťahujú sa do zahraničia v omnoho menšom pomere než Česi a Slováci. V minulosti to bolo naopak. Menšiny hľadali šťastie mimo Uhorska v omnoho väčšej miere než Maďari. Podobné pomery boly v Čechách. Slováci, Rumuni, Rusíni, Srbi, ba i Nemci sa tak dobre cítili v Uhorsku, že hromadne opúšťali svoju vlasť. Pozdejšie chytila vlna i maďarskú chudobu, ale v pomerných číslach predsa málo významne. Podobné zjavy vidíme v Poľsku, bývalej Juhoslávii, Rumunsku. Menšiny sa sťahujú viac ako vrstvy panujúceho národa. V Československu to bolo naopak. Z historických zemí sa viac sťahujú Česi ako Nemci (rok 1927 je výnimkou), nemecký podiel zvlášť na Morave a v Sliezsku je značne menší než český. Nateraz je pohyb maďarský a nemecký na Slovensku podivuhodne malý a nedá sa k slovenskému ani prirovnať (tab. č. 9). I tu rozhoduje nízka pôrodnosť a lepšie hospodárske pomery, ktoré sa nezhoršily u nás v takej miere, že by znemožňovaly Nemcom a Maďarom pobyt na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.

Vnútorné sťahovalectvo (str.249)

Vnútorné sťahovalectvo na Slovensku zasluhovalo by si tiež podrobnejší rozbor so strany hospodárskej, komunikačnej, urbanizačnej a nie na poslednom mieste i kultúrnej a národno-politickej.

Spomeniem z metodologických dôvodov len niekoľko príkladov. Podľa sčítania ľudu z r. 1930 narodilo sa v bývalej republike v obci pobytu: v Čechách, na Morave a Sliezsku asi polovica obyvateľstva, na Slovensku 66,6 %, na Podkarpatskej Rusi 76,45% obyvateľstva. Obyvateľstvo mesta Bratislavy je len z 34,67 % autochtonné, t. j. 47.853 ľudí je domorodcov, 90.155 sa narodilo mimo miesta pobytu.

Z 1.000 obyvateľov sa narodilo:

Slovensko Podkarp. Rus Čechy Morava a Sliezsko

v obci pobytu 666,00 764,50 478,20 566,20

v susednej obci

okresu 114,80 80,40 145,10 125,30

v inom okrese 139,00 78,40 325,00 233,40

v inej krajine 42,70 43,70 26,00 40,30

v cudzine 37,30 32,90 25,40 34,70

V Bratislave žijúci obyvatelia sa narodili v promile:

na Slovensku 681,7

na Podkarpatskej Rusi 4,8

v cudzine 117,4

v Čechách, na Mor. a Sl. 195,6

Zemepisné rozvrstvenie (str. 249-250)

Zemepisné rozvrstvenie vysťahovalectva sa na Slovensku v poslednom polstoročí nezmenilo. Ako som naznačil, vedie východ. Za maďarskej vlády okrem malých dočasných presunov i v posledných 15 rokoch sa najviac ľudí sťahuje z východných okresov. Z tab. Č. 11vidieť, že sa ročný priemer pohybuje od desiateho do štrnásteho roku od 1,5 do 16,4 promile. Ročný priemer je asi o polovicu menší.

Rozvrh podľa bývalých žúp je takýto:

Priemer v promile v rokoch 1910 – 1914

Tekov 1,5 Zvolen 3,8 Spiš 10,9

Novohrad 1,6 Košice 4,7 Šariš 11,9

Bratislava 2,1 Liptov 6,7 Zemplín 13,0

Hont 2,3 Orava 7,5 Abauj 14,7

Nitra 3,2 Turiec 8,0 Užhorod 16,4

Trenčín 3,4 Gemer 8,2

Podľa priemerov z rokov 1922 – 25 majú okresy V. Svidník, Bardejov, St. Ľubovňa, Brezno, Ružomberok, Lipt. Sv. Mikuláš, Sv. Kríž, N. Baňa, Zl. Moravce, V. Bytča, Myjava, Malacky najvyššie vysťahovalectvo (10 %); Giraltovce, Prešov, Rožňava, Hrádok, Trstená, B. Bystrica, Prievidza, Trenčín, Pov. Bystrica, Nové Meston./V., Trnava, Hlohovec, Poprad, Spiš. St. Ves, Sobrance, Michalovce (7,5 – 10 %), potom nasledujú okresy Modra, Piešťany, Senica, Skalica, Bánovce, Ilava, Čadca, Námestovo, Dol. Kubín, Turč. Sv. Martin, Kežmarok, Levoča, Spiš. N. Ves, Gelnica, Moldava, Vranov, Kapušany, Užhorod (5 – 7,5 %), potom Bratislava, Šaľa, Nitra, Topoľčany, Kremnica, Žilina, Kys. N. Mesto, Zvolen, Štiavnica, Krupina, Lučenec, Modrý Kameň, Feledince, Revúca, Košice, Sečovce, Medzilaborce Humenné, Snina (2,5 – 5 %), Galanta, Nové Zámky, Želiezovce majú len 1 – 2,5 %. Mesto Bratislava a maďarské mestá na Veľkom Žitnom ostrove majú len 0 – 0,5 %. Mapa Dr. B o h á č a z roku 1927 ukazuje už zasa presun do starých žriedel východných a stredoslovenských horských okresov. Vyšný Svidník, Medzilaborce, Kapušany, Humenné, Michalovce, Sobrance, Užhorod vykazujú najvyššie čísla: 10,2 – 14 %. Potom nasledujú okresy, susediace s tymito okresmi na východ i na západ: Bardejov, Giraltovce, Vranov, Sečovce, Snina, Kráľ. Chlumec, St. Ľubovňa; ďalej okresy stredoslovenské, celý Liptov, Brezno, Revúca, Moldava, Veľ. Bytča, Prievidza, Sv. Kríž, Modrý Kameň, Myjava (5 – 10,2 %), Košice, Sp. N. Ves, Kežmarok vyznačujú oblasť medzi 0 – 7,5 %, ako ostatné, najmä západné okresy. Najnižšie vysťahovalectvo mal zasa Žitný ostrov, ďalej Štiavnica, Gelnica, Galanta, Nové Zámky (0,0 – 0,6 %).

Emigrácia do Nemecka (str. 250)

Vysťahovalectvo v posledných 4 rokoch do cudziny, okrem Veľkonemeckej ríše, bolo temer úplne zastavené. Vojna zasahuje i do tejto slobody pohybu človeka. S hľadiska sociologického nemožno preto posudzovať emigráciu v terajšej dobe zpod zorného uhla normálneho pohybu obyvateľstva. Úzka súčinnosť Slovenska s Veľkonemeckou ríšou uplatňuje sa samozrejme vo vysokom počte údajne až 100.000 robotníkov slovenských v nemeckých továrňach a v nemeckom zemedelstve. Sú to robotníci, ktorí viac-menej dobrovoľne vyhľadávajú dobrú príležitosť zárobkovú, ale ktorí sa podistým po vojne vrátia väčšinou domov.

Tabuľka č. 1 až tab. č. 8 (str. 251 – 258)

Univ. Prof. Dr. Anton Jurovský

Slovenská národná povaha

(úryvky)

1. (str. 337 – 338)

V našich časoch záujem vedy o národ nielen že neupadol, ale sa ešte prenikavo zväčšuje. Národ je dnes nielen predmetom štúdia sociologie a sociálnej psychologie, ale aj špeciálnej vedy, zvanej psychologia národov, ktorá, i keď nie je ešte naplno rozvinutá, rovnako zaznamenáva v štúdiu duševného uspôsobenia národov povšimnutia hodné úspechy, ako sa to zračí z výborného úvodu do psychologie národov W. H e l l p a ch a (12). Nezostáva sa, pravdaže, stáť len pri fakte národa, ide sa ďalej a skúmajú sa korene telesného a hlavne duševného uspôsobenia národov, tak ako sú dané v uspôsobení rasovom. Popri psychologii národov vzniká teda v našich časoch i psychologia rás, ktorá v porovnaní s prvou zachádza rozhodne oveľa ďalej. Po začiatkoch náuky o rasách ľudských, ktoré ešte v predošlom storočí urobil vo Francúzsku A. G o b i n e a u (10) a na prelome storočia v Nemecku H. St. Ch a m b e r l a i n (17), začína sa špeciálne vyvíjať aj psychologia rás. Pre informáciu uvádzame aspoň jej najznámejších reprezentantov v Nemecku a ich diela. Sú to L. S ch e m a n n (27), E. v. E i c k s t e d t (5, 6), L. F. C l a u s s (2, 3), H. F. K. G ü n t h e r (11) a P. B r u ch h a g e n (1).

Z uvedeného vidieť, že národ ako psychický jav už pomerne dosť dávno strhuje na seba pozornosť psychologickej i sociologickej vedy. A tento záujem – ako sme už uviedli – dnes neupadá, ba sa ešte dvíha. O tom svedčí nielen množstvo prác na túto tému v posledných 20 rokoch, ale aj ich poznatky a výdobytky, ktoré dnes už ponímanie národa ako psychickej danosti stavajú do celkom iného svetla. Nehovorí sa už o ňom ako o súčiastke absolútneho ducha, ani o nejakej duši národa, iba ak len v prenesenom smysle. Snaha dnešnej psychologie národov sa sústreďuje na to, aby národ vysvetlila ako prirodzený a daný jav. Tak W. H e l l p a ch (12, str. 6) charakterizuje národ týmito znakmi: je to prirodzená danosť (Natursache), je duchovným útvarom (geistige Gestalt) a je výtvorom vôle (Willensschöpfung). Podobne K. Z i m m e r m a n n (42, str. 53) poníma národ ako historicky vyrastenú jednotku, ako krvou, krajom, rečou a dejinným osudom vytvorený organický celok. Alebo B. L e m b k e (22) rozumie pod národom reč, štátnu príslušnosť, bydlisko, krvné príbuzenstvo a postoj vôle. Súhrnne môžeme povedať, že národ ako daný duchovný útvar je určovaný týmito podstatnými znakmi: pokrvná alebo rodová príbuznosť, spoločný životný priestor, reč a kultúra, a konečne spoločný duch, prejavujúci sa v smýšľaní a vo vôli.

Literatúra

1. Bruchhagen, P.: Allgemeine Rassenseelenlehre. Leipzig, 1940.

2. Clauss, L. F.: Rasse und Seele. 8. vyd.. München, 1937.

3. Clauss, L. F.: Rasse und Charakter. 2. vyd. Frankfurth a. M., 1938.

5. v. Eickstedt, E.: Grundlagen der Rassenpsychologie. Stuttgart, 1936.

6. v. Eickstedt, E.: Rassenkunde und Rassengeschichte der Menschheit. 2. vyd. Stuttgart, 1938.

10. Gobineau, A.: Essai sur l`inégalíté des races humaines. Paris, 1853 – 55.

11. Günther, H. F. K.: Rassenkunde des deutschen Volkes. München, 1939.

12. Hellpach, W.: Einführung in die Völkerpsychologie. Stuttgart, 1938.

17. Chamberlain, H. St.: Die Grundlagen des 19. Jahrhunderts. Leipzig, 1899.

22. Lembke, B.: Abwndlungen des Begriffes „Deutsch“. Danzig, 1934.

27. Schemann, L.: Die Rasse in den Geisteswissenschaften. München, 1928.

42. Zimmermann, K.: Deutsche Geschichte als Rassenschicksal. 5. vyd. Leipzig, 1934.

S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...