Prechádzka po socializme | KGB - KLUB GERIATRICKÉHO BRATSVA

Miroslav Vester st.

PRECHÁDZKA PO SOCIALIZME

(pre mojich potomkov)

Moja generácia prežila 11 režimov, prevratov a odlišných spôsobov vlády. Sú to : prvá ČSR (1917-1939), Slovenský štát (1939-1944),Slovenské národné povstanie (1944),nemecká okupácia (1944-1945),demokratické Československo (1945-1948), vláda KSČ (1948-1968), československá jar (1968),obdobie tzv .normalizácie (1969-1989), demokratická ČSFR (1989-1993), samostatné Slovensko a vláda Mečiara (1993-1998), demokratické koaličné vlády Dzurindu (od 1998). Najdlhšie bolo obdobie vlády KSČ (s výnimkou r.1968) – trvalo 41 rokov. Toto obdobie najviac poznačilo našu spoločnosť v zlom zmysle. Dejiny možno najlepšie hodnotiť po 50. rokoch, keď už nežijú súčastníci. Ja sa nebudem zaoberať sledom historických udalostí, na to sú iní. Sústredím sa na popis atmosféry, reálií a životných podmienok. Bude reč aj o spôsoboch vládnutia a ovládania každého človeka. Naprosto dokonalý a komplexný systém diktatúry proletariátu totálne zlyhal a rozpadol sa (ako v tom Švejkovom vtipe o pražskej hajzlbabe, ktorá mala kľúčiky od všetkých verejných záchodkov a predsa sa posrala). Na takéto hodnotenie mám oprávnenie , pretože som v mladosti marxizmu-leninizmu veril a prednášal ho v rámci systému straníckeho vzdelávania (až po večernú univerzitu), bol som v okresných funkciách, angažoval sa v reformnom hnutí, ktoré zvnútra strany chcelo zmeniť pomery, spolupracoval som s vtedajšími intelektuálnymi osobnosťami reformného hnutia, za angažovanosť v udalostiach roku 1968 som bol zo strany v roku 1971 vylúčený (dokonca trikrát: na úrovni OVKSS, KVKSS i ÚVKSS), prišiel o prácu, živoril ako radový pracovník pod dozorom ŠTB a bol zaradený na čiernu listinu ÚVKSČ predstaviteľov pravicového oportunizmu, nepriateľov socializmu, robotníckej triedy a Sovietskeho zväzu. Mal som na ŠTB vedený osobný spis, telefonické linky boli odpočúvané a bol som zaradený aj do zoznamu nepriateľov štátu, ktorí v krízovej situácii mali byť eliminovaní (akcia Norbert).

Boj o moc (1945 – 1948)

V máji 1945 bola republika oslobodená od fašistov vojskami Červenej armády. Po farskej republike – Slovenskom štáte, mesiacoch odboja, prenasledovania ľudí, masových popráv (Kremnička a popravy v každom meste), vypálení celých dedín (Kľak, Ostrý Grúň a iné), transportovaní mužov do koncentračných táborov, likvidácii 90.000 slovenských Židov v Osvienčime a iných táboroch smrti a s tým spojeným strachom a hrôzou nastalo obdobie všeobecnej eufórie, optimizmu a nadšenia pre obnovenie života. Ruskí vojačikovia boli predmetom lásky a obdivu obyvateľstva, napriek tomu, že došlo k početným znásilneniam a všetci boli celkom pobláznení náramkovými hodinkami, ktoré „zbierali“ ako najatí. Na našom území bojovali druhoradé jednotky hojne vybavené nízkymi vozíkmi a húževnatými koníkmi. Vojaci nadväzovali priateľstvá a veľmi dobre sa u nás cítili (na čo spomínajú veteráni dodnes).Nemožno zabudnúť ani na rumunských vojakov, ktorí niesli veľké bremeno vojny u nás. Červená armáda hneď odovzdávala moc novej československej vláde a národným výborom. Napriek tomu, na jar 1945 ČA zatkla okolo sedem tisíc slov. občanov na východnom Slovensku a odvážala ich na práce do Ruska. Po niekoľkých rokoch sa 1/5 z nich vrátila zdravotne veľmi poškodená. ČA cieľavedome pripravovala budúce zmeny. V NV a iných orgánoch bolo dosadených neprimerane veľa komunistov. Súhlas s takýmto postupom dostala sov. vláda na jaltskej konferencii, na ktorej sa delili záujmové oblasti. Do pôsobnosti ZSSR patrilo Nemecko po Odru a Nisu (budúca NDR), ČSR, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko a Juhoslávia (ktorá sa však oslobodila vlastnými silami a zachovala si svoju nezávislosť pod vedením maršala Tita). KSČ získala pozície v armáde, bezpečnosti a v oboch vládach. Na Slovensku sa delila o moc s Demokratickou stranou, v Čechách so sociálnymi demokratmi, národnými socialistami a lidovcami. ČA s veľkými oslavami mohla opustiť naše územie (na rozdiel od Maďarska, Rumunska atp.). Pred odchodom najlepší sovietski architekti navrhli mnoho pamätníkov osloboditeľov, ktoré ČA s pomocou zajatcov aj postavila (Zvolen, Banská Bystrica atp.). Prítomnosť Rusov viedla k obnoveniu slovanskej vzájomnosti. Slávnymi sa stali vojenské umelecké súbory, najmä Alexandrovov súbor ČA, ktoré navštevovali všetky mestá. Vynikajúci program predvádzali preplneným štadiónom a amfiteátrom. V kinách bežali ruské filmy. V školách, na všetkych stupňoch sa začala učiť ruština. Profesormi sa stali ruskí emigranti z dôb občianskej vojny (1917-1921), ktorí žili v ČSR, ak ich orgány NKVD nezatkli a neodviezli do Ruska. Školský rok 1944/45 trval iba dva mesiace. Učilo sa iba v máji a júni, vysvedčenie bolo ako za celý rok. Mládež mala ohromný výber možností. Začali pracovať náboženské združenia DEM (dorast evanjelickej mládeže ), SEM (združenie evanjelickej mládeže), SKM (spolok katolíckej mládeže), kde sa trochu modlilo a počúvali náboženské prednášky, ale hlavne hodne hral ping-pong, volejbal, konali kultúrne programy, spoločenské hry a hodne tancovalo pri gramofóne. Veľmi rozšírené boli čitateľské kluby Jaroslava Foglara pri časopise Vpřed s prílohou Rýchle šípy. Podobali sa skautu. Členovia lovili bobríkov odvahy(napr. o polnoci prejsť cez cintorín), mlčania (24 hod. mlčať), prvej pomoci( zdravotníctvo), zručnosti, športu atp. Naplno fungoval aj nekatolícky skaut, Sokol organizoval cvičenie na náradí a gymnastiku . Na sokolských ihriskách sa hrali volejbalové zápasy a pestovala atletika. Začal byť v móde tanec boogie-woogie, do nekonečna sa púšťali platne big-bandu Glena Millera, opakovane sa chodilo do kina na film Zasnežená romanca s krasokorčuliarkou Sonjou Henie, kde Millerova kapela hrala. Prvý raz sa žaslo nad hudbou G.Gershwina. Mládež sa naučila rehotať nad filmami s Laurelom a Hardym. Bežali westernové filmy. Nakladateľstvá o prekot vydávali preklady amerických a anglických autorov. Zásobovanie sa zlepšilo, ale predsa ešte stále platil lístkový systém (každý občan dostal na mesiac plachty papiera s vytlačenými poukážkami na mlieko, maslo, múku, cukor, mäso, údeniny, textil, mydlo, topánky (dlho po vojne sa nosili dreváky) atp. V limitovanom množstve. Pri nákupe si obchodník odstrihol patričné kupóny, nalepil ich na papier a vyúčtoval dodávateľovi. Kupóny boli na malé množstvá –litre, desať dkg, pol kilá atp.). Významné prilepšenie boli dodávky UNRRA. Išlo o americkú organizáciu, ktorá darovala oslobodeným štátom prebytky americkej armády v Európe (lokomotívy, vagóny, autá, obilie, naftu a potraviny). Za potraviny a spotrebný tovar obchod vyberal peniaze (predával) a výnos išiel tiež na obnovu hospodárstva. Najmä potraviny boli hitom. Sušeného mlieka bolo toľko, že dva roky museli všetci žiaci v školách cez veľkú prestávku vypiť po ¼ l mlieka. Maslo sa predávalo v kilogramových plechovkách. Malo príchuť búrskych orieškov a bolo hodne slané. Najviac leteli denné dávky (ration) pre vojakov. Lepenkové povoskované kartóny obsahovali rôzne kombinácie jedál, napr. plechovky paštiky , lunch meat, ovocného kompótu, tvarohového koláča, otvárač na konzervy, lyžička, papierový obrúsok, kocky kvalitnej, mletej, lisovanej čiernej kávy, plechovka džúsu. Tieto potraviny sa predávali mimo potravinových lístkov. Okrem toho bolo dostať všetko na čiernom trhu, ale za veľmi vysoké ceny a bez lístkov. Americká armáda nesmela oslobodiť podľa jaltských dohôd záujmové oblasti a teda ani ČSR. Z týchto príčin nesmeli doviezť pre SNP ťažké zbrane, hoci bombardéry doleteli z Talianska na Tri duby niekoľko krát cez SNP a londýnska čsl. vláda pripravila v talianskych vojenských skladoch USA potrebné. Obdobne nemohla pomôcť ani varšavskému povstaniu, pretože ho organizoval prozápadný odboj. ČA sa zastavila na Visle v predmestí Varšavy (rieka široká ako Hron) a vyčkala kým Nemci zrovnajú Varšavu zo zemou a až potom ju „oslobodila“ (americké letectvo pre podporu potrebovalo letiská za východným frontom na tankovanie benzínu pre spiatočný let).Trpkú príchuť pre povstalcov mala skutočnosť, že ČA, spolu s čsl. armádnym zborom gen. Svobodu dobyla za veľkých strát Duklu počas povstania, postup zastavila a nevyužila možnosť dostať sa do Maďarska a k Viedni skokom. Volila okľuku cez Rumunsko.(Už za povstania sa tradoval výrok partizánskeho náčelníka štábu Asmolovova „vy sa neoslobodíte ,my vás oslobodíme“). Rovnako sa Američania museli zastaviť v Plzni a nesmeli oslobodiť povstaleckú Prahu. Nakoniec ju oslobodila tzv. Vlasovova armáda zostavená Nemcami z ruských zajatcov. Na definitívne oslobodenie sa muselo čakať na presun ruských tankov od Drážďan. Pomoc akcie UNRRA bola predobrazom Marshalovho plánu z roku 1947. Americká vláda investovala obrovské prostriedky na obnovu hospodárstva Európy. Východné štátu museli ponuku odmietnuť. Stalin to osobne zakázal predsedovi čsl. vlády, komunistovi Gottwaldovi.

Nadšenie z oslobodenia a citové vzťahy k ruským vojačkom využila KSČ na budovanie mocenských pozícií. Okrem armády, bezpečnosti (povereníkom vnútra bol komunista Husák) a štátneho aparátu rozmiestňovala svojich ľudí všade. Na základe Benešových dekrétov (kým nebolo zvolené Národné zhromaždenie vydával prezident zákony, ako svoje dekréty) boli znárodnené všetky výrobné podniky s viac ako 50 zamestnancami, premenené na národné podniky a do ich čela postavení národní správcovia. Všetky poľnohospodárske majetky nad 50 ha pôdy boli skonfiškované a rozdelené medzi malých roľníkov. Prideľovacie dekréty na bežiacom páse vydávalo ministerstvo poľnohospodárstva a povereníctvo poľnohospodárstva spravované komunistami.( Pravda vtedy nik roľníkom neprezradil, že darovanú pôdu o 5 rokov budú musieť bezplatne odovzdať do zakladaných JRD.). Hneď založili aj zväz poľnohospodárov, ktorý posielal svoje davy na rôzne demonštrácie a stávky podľa pokynov KSS. Komunisti celkom ovládli aj záujmovú organizáciu odbojárov. Bývalí partizáni často demonštrovali proti nekomunistom a hrozili, že znova uchopia zbrane. Obdobne získali aj Zväz mládeže. Tu sa revolučnosť prejavila aj účasťou mládežníkov na stavbách Trati mládeže (Banská Štiavnica – Hronská Dúbrava) , Trate Družby ( Košice – Čop ) a Priehrady mládeže (Púchov). Na mesačných brigádach ( v rokoch 1948-1953) tam pracovali cez prázdniny stredoškoláci a vysokoškoláci organizovaní v prac. čatách a brigádach (zložené z chlapcov i dievčat). Okrem práce boli hodiny fyzkultúry (telovýchovy), kultúry a politiky. Vojenská organizácia brigád bola prevzatá od juhoslávskych mládežníckych brigád (hlavne trať Šamac-Sarajevo). V päťdesiatich rokoch boli velitelia týchto brigád súdení ako „agenti krvavého psa Tita“. Mládež žila svojim životom a sama si ho organizovala. Okrem stravy a ubytovania (baráky s poschodovými pričňami pre 10 – 15 osôb), každý účastník dostal zväzácku modrú košeľu, baretku a účastnícky odznak. Za vynikajúce výsledky v táborových súťažiach a práci, jedinci dostali pred nastúpenou brigádou odznak úderníka. Hodne sa tam pochodovalo, spievalo a diskutovalo. V tomto polovojenskom prostredí sa formovalo množstvo budúcich komunistických funkcionárov, intelektuálov, kultúrnych a hospodárskych činiteľov. Brigády boli povinné.

Prvé a posledné demokratické voľby po oslobodení sa konali v roku 1946, kde zúčastnené strany predložili svoje kandidátky. Na Slovensku vyhrala Demokratická strana (DS), ktorej základy vznikli počas SNP a na jej čele bol Dr. Jozef Lettrich. Pretože tam boli hlavne odbojári a evanjelici urobila dohodu s prestaviteľmi katolíckych kruhov, ktorí potom DS podporili. V Čechách zvíťazili komunisti. Vzhľadom na počet obyvateľov boli aj víťazmi v celej ČSR a zostavovali pražskú vládu na čele s predsedom KSČ Gottwaldom. Jej zloženie boli matematicky vyvážené v súlade s volebnými výsledkami, ale fakticky spolu s tzv. nezávislými ministrami mali prevahu komunisti. V tejto vláde boli aj Slováci. Pretože v SNR (Slovenskej národnej rade) a Zbore povereníkov mali prevahu demokrati začal boj o moc na Slovensku. Pražská komunistická vláda škrtla celý rad kompetencií slovenským orgánom, ktoré získali na základe SNP a Košického vládneho programu a zúžila možnosti vládnutia. Celý rad agend prevzala do Prahy. Pod vedením komunistického povereníka vnútra Husáka začal boj o moc aj inak. Podpredseda pražskej vlády a DS Ursíny bol obvinený z protištátnej činnosti. Nastali „obvinenia“ ďalších funkcionárov DS na Slovensku. Nastúpili masy roľníkov, odbojárov a robotníkov do ulíc a vynútili si demisie a zmenu zloženia SNR a SP v prospech komunistov. Hovorí sa, že Husák v októbri 1947 vyskúšal budúci Február v Bratislave. Overila sa aj funkčnosť bezpečnostných zložiek. Pomohla aj Národná fronta, organizácia zložená z predstaviteľov všetkých strán, spoločenských a záujmových organizácií. Pri súčte hlasov za KSS, roľníkov, odbojárov a odborárov atp. tam mali väčšinu komunisti, takže celkom legálne vytvorili sieť akčných výborov členských organizácií, ktoré pod zámienkou boja proti reakčných silám urobili čistky v svojich organizáciách. Osvedčili sa odbory, kde všetky vedúce miesta mali komunisti a ktoré vystupovali ako ozbrojená päsť robotníckej triedy. Pod ich krytím začala totiž KSČ budovať ilegálne vojenské jednotky v podnikoch – Ľudové milície.

Neuralgickým bodom dejín sa stal proces s prezidentom Tisom v roku 1946. Malý telom a asi aj duchom, farárček z malých Bánoviec nad Bebravou sa stal šéfom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, po smrti zakladateľa, ružomberského kňaza Andreja Hlinku, možno aj preto, že v mocenskom boji mal najmenej nepriateľov. Pod tlakom Hitlera vyhlásil Slovenský štát, stal sa jeho prezidentom, v službách Hitlerovi vydal najtvrdšie protižidovské zákony a súhlasil s vývozom Židov. Tieto kroky robil s podporou predstaviteľov katolíckej cirkvi na Slovensku, ale proti námietkam, zákazom a protestom Vatikánu Pokračoval v tom aj vtedy, keď dvaja slovenskí Židia ušli z Osvienčimu a priniesli doklady o masovom vyvražďovaní a spaľovaní mŕtvol. Priemyslová “technológia“ spočívala v nahnaní stoviek osôb do spoločných spŕch, kde namiesto vody spadli kocky jedovatého plynu, ktorý teplom tiel sa vyparil a usmrtil všetkých. Komandá väzňov mŕtvoly spaľovali v peciach, alebo len tak vonku v jamách. V múzeu sú dnes státisíce zubných kefiek, zubných protéz, okuliarov atp. zabavených pred „sprchovaním“. Vlasy sa používali v Nemecku na vypchávanie matracov. Tiso na návrh Nemcov pozval nemecké vojská proti partizánom a SNP na Slovensko, vyznamenal nemeckých vojakov po dobytí Banskej Bystrice a na znak vďaky tam slúžil ďakovnú omšu. Po oslobodení sa dostali pred mimoriadne súdy všetci zradcovia a vrahovia z radov Nemcov aj Slovákov (najmä z jednotiek Hlinkovej gardy a Pohotovostných oddielov HG, ktorí vraždili po potlačení povstania). Hitlerovi bol Tiso verný do poslednej minútky vojny a skrýval sa v bavorskom katolíckom kláštore. Tak ako ostatní, bol postavený pred Národný súd a odsúdený na smrť. Iný rozsudok sa ani nedal predpokladať ak jeho predseda vlády Béla Tuka, niekoľko veliteľov jeho Hlinkovej gardy za protipartizánské útoky a masové vraždy a niekoľkí vysokí dôstojníci za zradu SNP dostali povraz. Na rozdiel od ostatných neprejavil ľútosť ani pri premietaní filmov z koncentračných táborov. Chcel zomrieť ako národný hrdina ! Napriek tomu bola dohoda, že prezident Beneš mu udelí milosť, ak o ňu požiada a podporí ho vláda SR a pražská vláda. Pri hlasovaní v predsedníctve SNR Husák narušil prevahu hlasov DS tým, že poslanca Poláka pretiahol na stranu KSS a výsledok bol nerozhodný. Potom iné nezostávalo ani pražskej vláde a Beneš amnestiu zamietol. Tisa popravili. Inak Národný súd súdil celkom 82 osôb. Podobne ako Medzinárodný súd v Norimberku bol súdom retribučným (súdil činy vykonané v minulosti nie podľa vtedy platných zákonov, ale podľa zákonov platných v dobe procesu).

Február 1948, tzv.pražský puč sa uskutočnil tak, že neboli porušené zákony, ani Ústava. Komunisti vyvolali krízu prepustením vysokých dôstojníkov bezpečnosti komunistickým ministrom vnútra. Demokrati protestovali a na znak nesúhlasu podali títo ministri demisiu (DS, lidovci, národní socialisti) v nádeji, že prezident Beneš demisiu neprijme a poverí zostavením vlády niektorého z demokratov. Zabudli, že Beneš mal predtým tri mrtvičky a bol veľmi oslabený. Komunisti na neho vyvíjali nátlak, aby demisie prijal a Gottwald doplnil vládu svojim ľuďmi. Začali demonštrácie odborárov, roľníkov, odbojárov, výstražný generálny štrajk, vznikali jednotky LM, petície a vyhrážky občianskou vojnou. Beneš podľahol a nová vláda K. Gottwalda sa ujala moci. Víťazstvo sa náležite oslávilo. Západ sa zobudil a začal organizovať odpor. Stalin „spustil“ železnú oponu a hranice medzi Východom a Západom sa stali nepriechodné. Začala studená vojna. Gotwaldovi zostal mindrák z toho, že Stalin ho nepochválil, ale nakričal na neho, že nevyužil situáciu a nepozval sovietske vojská, ktoré čakali na hraniciach. Táto kritika v iných prípadoch znamenala trest smrti. Zlé jazyka tvrdia, že Klémo od tej doby začal viac piť a do Moskvy sa bál cestovať bez manželky, o ktorej si myslel, že ho ochrání pred trestom.

V roku 1948 sa konal posledný všesokolský slet na ktorom boli protesty proti zmene a demonštrácia návratu Beneša do úradu (bol prezidentom, ale pre chorobu bol v záhrade a nie na Hrade – v Sezimovom Ústí, kde zakrátko zomrel). Prezidentom sa stal Klement Gottwald a víťazstvo spečatili prvé totalitné voľby, ktoré sa opakovali až do roku 1989. Nový systém volieb spočíval v tom, že bola jednotná, jediná kandidátka zahrnujúca kandidátov Národnej fronty (KSČ a iných). Volič mohol vhodiť túto jedinú kandidátku, alebo ju škrtnúť. Pre tento prípad však chýbali plenty a ak boli, každý, kto išiel za ne mal krátko po voľbách ťažkosti v práci. Nezúčastniť sa volieb bol tiež problém. Boli pripravené agitačné dvojice, ktoré prišli do bytu voličovi pripomenúť, aby nezabudol voliť. Kto neprišiel mal tiež problémy. Okrem toho volebné komisie súťažili o najvyššiu účasť svojich voličov. Takže 89% voličov v roku 1948 svoj hlas dalo kandidátke NF. V ďalších voľbách to bolo ešte lepšie – 95-98 % voličov.( Jedna z fínt bola, že každé voľby mali iné podmienky pre neplatný hlas – raz musel byť lístok preškrtnutý krížom od kraja do kraja, inokedy kolmo stredom atp. Inak lístok bol platný. Toto však vedeli iba členovia volebných komisií pre sčítanie hlasov).

Teória socializmu

Po hrôzach vojny (40 mil. obetí) si mnohí kládli otázku o zmysle dejín ľudstva a zaujímali sa o to, čo určuje dejiny , čo je ich hnacia sila. Filozofické spisy na túto tému po vojne neboli. Výnimku tvorili spisy T.G.Masaryka. Ten sa skôr zaoberal otázkami etiky morálky, sebevraždy, riešením českej otázky atp. Iba v jednom spise podrobil kritike marxizmus, kde mu vyčíta, že uprednostňuje masu pred jednotlivcom, zdôrazňuje vývoj ľudstva cestou krvavej revolúcie a popiera význam duchovna, viery, náboženstva. Hladný čitateľ sa uspokojil čítaním marxistickej literatúry, ktorá videla všetko jednoduché, priamočiare a pochopiteľné. Marxizmus-leninizmus má tri časti : marxistickú filozofiu, politickú ekonómiu a vedecký komunizmus. Filozofia vychádza z Heglovej dialektiky a Feuerbachovho materializmu, politická ekonómia zo spisov Adama Smitha, utopických socialistov atp. Najmenej prepracovaný je vedecký komunizmus, ktorý vlastne iba blahorečí uskutočňované praktické opatrenia sovietskej vlády a oblieka ich do pseudovedeckého šatu. Marxistická filozofia (dialektický a historický materializmus) zdôrazňuje, že vývoj prebieha na základe boja protikladov, ľudstvo sa delí na triedy, ktoré vedú triedny boj a revolučnou cestou nastoľujú nové etapy dejín ľudstva. Kapitalizmus nastolila v tej dobe revolučná buržoázia, socializmus nastolí robotnícka trieda. V záujme triedneho boja je všetko dovolené. Socializmus je zriadenie, kde všetky výrobne prostriedky sú v spoločnom vlastníctve a ľudia sú odmeňovaní podľa zásluhy. Komunizmus bude zriadenie, kde všetky výrobné prostriedky sú tiež v spoločnom vlastníctve, ale ľudia sú odmeňovaní podľa potreby. Pri formulovaní teórie hodnoty a nadhodnoty vychádzal Marx a Engels zo štúdia anglickej ekonomiky z čias okolo r. 1840. Medzičasom sa všetko zmenilo a zlepšilo postavenie robotníctva, ale na to už marxizmus-leninizmus neprihliada. Marxove úvahy sa pokúsil doplniť Lenin o najnovšie poznatky spred I. svetovej vojny. Čerpal ale z analýz ekonomiky najzaostalejšieho štátu Európy –cárskeho Ruska. Vôbec táto teória predpokladala, že proletárska revolúcia zvíťazí a socializmus sa začne budovať v najvyspelejších štátoch Európy, čo sa kládlo ako podmienka úspechu svetovej revolúcie. Lenin doplnil ekonómiu o najvyššie štádium kapitalizmus, o imperializmus, v ktorom vládnu monopoly zbedačujúce proletariát až za krajnú medzu. Kritériom pravdivosti každej teórie je prax. V praxi sa socializmus budovaný podľa tejto teórie v 80. rokoch minulého storočia totálne rozpadol, došlo k hlbokému ekonomickému prepadu, rozpadu ZSSR a jeho systému satelitov. Umreli aj všetky nádeje na svetovú revolúciu a zostali iba veľké dlhy Ruska voči bývalým satelitom a rozvojových krajín (Líbya, Egypt, Irak, Sýria, Kuba atp.) voči štátom sovietskeho bloku. Zaznávaný a vysmievaný kapitalizmus preukázal svoju životaschopnosť a dynamiku, dokázal čeliť všetkým svetovým výzvam. A naviac do popredia vystúpilo uplatňovanie ľudských práv, o ktorých niet v marxizme-leninizme ani zmienky (s výnimkou uplatňovania tých práv, ktoré pomáhajú proletariátu na ceste k revolúcii).

Technológia moci

1948 – 1960

Hneď po „februárovom víťazstve prac. ľudu“ začali kampane. Začala ju konferencia o boji proti kozmopolitizmu a uctievaniu Západu. Inteligencia sa mala vzdať obdivu Západu. Kybernetika, genetika (mendelizmus),psychológia, sociológia a i. boli vyhlásené za buržoázne pavedy. Umelci mali tvoriť metódou socialistického realizmu (opisovať reálny života z pohľadu víťazstva socializmu a orientovať sa na pracujúci ľud. Robotník sa stal úderníkom, prekračoval úlohy plánu, vyrástol na funkciu riaditeľa, alebo padol v boji s imperialistickými agentmi : v hudbe vychádzať z folklóru, atp.). Jazz bol vyhlásený za úpadkovú hudbu a najmenej 5 rokov sa nesmel hrať. Začal boj proti svetovému sionizmu spojený s očisťovaním štátu od Židov. Na Slovensku boli hlavnými nepriateľmi buržoázni nacionalisti (Husák a spol.), ktorí chceli vládnuť na úkor robotníckej triedy. Propagoval sa proletársky internacionalizmus (nie láska k všetkým proletárom sveta, ale iba k Sovietskemu zväzu). Začali kampane na heslo SSSR- náš vzor (sov. železnice - náš vzor, sov. pohostinstvo - náš vzor, sov. poľnohospodári - náš vzor. Kampane skončili okolo roku 1960, keď tisíce ľudí navštívilo ZSSR vlakmi družby a uvidelo strašnú biedu a zaostalosť. Súbežne prebiehali čistky. Všetci úradníci boli preverovaní a najmenej 10 % ich bolo preradené do výroby k strojom. Po previerkach bolo vyhodené zo škôl vyše tisíc vysokoškolákov. V „akcii B“ bolo z Bratislavy a väčších miest vysťahované okolo 2000 buržoáznych rodín ( zväčša do zastrčených obcí, do hlinených domov, kde ako prvý v dedine postavili latrinu). Inventár domácností si rozdelili vedúci funkcionári KSS. Došlo k likvidácii postavenia cirkví (napr. zrušenie všetkých rádov a zaradenie rehoľníkov do sústreďovacích táborov). Násilná bola transformácia grécko-katolíckej cirkvi (podriadenej pápežovi) na pravoslávnu (podriadenú moskovskému patriarchovi) spojená so zatknutím takmer všetkých kňazov. Hrdých Rusínov premenovali na Ukrajincov. Premenovanie všetkých obcí, kde bolo slovíčko „svätý“ (Turčiansky Sv. Martin, Liptovský Sv. Mikuláš, Svätý Beňadik, Sv. Kríž atp). zatváranie kňazov všetkých cirkví. Náboženstvo bolo vyhlásené za ópium ľudstva. Štát poštátnil majetok všetkých cirkví, prevzal vyplácanie mesačného platu kňazom, ktorí museli zložiť prísahu vernosti štátu. Okrem vlastnej organizácie „pokrokových“ kňazov „Pacem in terris“ cirkev riadili vlastné cirkevné úrady, ale nad nimi boli tajomníci ONV pre veci cirkevné. Pomocou spolupracovníkov ŠTB hodnotili aktivity kňazov, rozhodovali o ich premiestňovaní, odňatí štátneho súhlasu k výkonu povolania a ich platoch. Veľa spolupracovníkov ŠTB bola aj v radoch kňazov (až po najvyššieho, arcibiskupa Sokola a Hirku).

Previerky v armáde boli spojené s prepúšťaním dôstojníkov. Vojaci západného odboja (letci, obrnená brigáda z Anglie) boli väznení. Celý rad vysokých dôstojníkov bol odsúdený a popravený. Minister nár. obrany Svoboda, veliteľ Čsl. armádneho zboru v ZSSR, pracoval ako účtovník v družstve.

Vyše 5000 učiteľov po previerke bolo preložených, vyhodených 347. Rozsiahle zoznamy zakázanej literatúry viedol k vyraďovaniu kníh z knižníc (okolo 60 000 zväzkov). Prenasledovanie viedlo k monštrprocesom (Proces s protištátnym centrom, kde súdili gen. tajomníka KSČ Slánskeho, rodinného priateľa Gottwalda, ministra zahr. vecí Vl. Clementisa , námestníkov ministrov atp., procesy s buržoáznymi nacionalistami –Husák, Novomeský a spol.) Väčšinou išlo o tresty smrti (popol popravených použili na posýpanie ciest pri poľadovici).Súdení boli v podstate aj všetci partizánsky velitelia ( zo strachu pred ich autoritou). Posledné tresty smrti sa vykonali v roku 1954, keď už zomrel Stalin a všetko už bolo ináč. Došlo aj násilnému presídleniu desaťtisícov Maďarov do českého pohraničia na miesta odkiaľ boli vyhnaní Nemci. (Prvý raz boli Maďari postihnutí na mierovej konferencii v Paríži po prvej svetovej vojne. Československo malo mať hranice na etnickom princípe. Pražská vláda však presadila strategické hranice – po hrebeňoch Šumavy a na čiare Dunaj - Ipeľ. Takto proti svojej vôli sa do ČSR dostalo okolo 300 000 Maďarov). V oboch prípadoch ide o vážny dôvod na hry politických strán tzv maďarskou kartou.

Súbežne prebiehali likvidácia súkromných podnikov a živností. Majitelia boli preradení do výroby a ich podniky začlenené do siete komunálnych podnikov, výrobných družstiev, okresných stavebných podnikov a podnikov komunálnych služieb. V poľnohospodárstve prebiehala kolektivizácia spojená so zakladaním jednotných roľníckych družstiev, kam roľníci museli odovzdať všetku pôdu , dobytok a poľnohospodárske stroje. Začalo to agitáciou s pomocou agitátorov z miest. Ak nepodpísali prihlášku, ťažisko sa prenieslo na prosperujúcich roľníkov, kde v prípade neúspechu sa enormne zvýšil rozpis povinných dodávok štátu až došlo k ich odsúdeniu za neplnenie dodávok. Najtvrdších roľníkov označili za kulakov, rodiny vysťahovali z obce a otcov poslali do táborov nútenej práce. Takto bolo postihnuté 315 „kulackých“ rodín. V PTP -pomocné technické prapory (čierni baróni) slúžilo viac ako 5000 ľudí. Po roku 1948 emigrovalo 104 000 ľudí (po roku 1968 244 000 ľudí). Celkove bolo popravených okolo 50 ľudí , na hranici zastrelené 56, vo väzniciach zomrelo 51. V roku 1968 bolo súdne rehabilitovaných 71 168 nevinne odsúdených ľudí (vrátane všetkých popravených). Najťažšie podmienky boli v jáchymovských táboroch na ťažbu uránovej rudy pre ZSSR bez

náležitej ochrany pred žiarením. V dobe procesov bolo o nich málo informácií (príbuzní mlčali, noviny nepísali, prepustení museli podpísať reverz o mlčanlivosti).Výnimku tvorili veľké procesy s „protištátnym centrom“ Slánskeho, buržoáznymi nacionalistami (Husák), vysokými dôstojníkmi (gen.Pika), prestaviteľmi opozičných strán (Milada Horáková) atp. kde propagandistická mašinéria presvedčovala o ich zradcovstve a pracujúci posielali rezolúcie požadujúce trest smrti. Pravda vyšla najavo po odhalení kultu osobnosti Stalina , politických a súdnych rehabilitáciách a po vydaní knihy Ladislav Mňačku : Oneskorené reportáže v roku 1963.

Začali sa prepisovať dejiny. Stali sa ilustráciou triedneho boja s dôrazom na revolučné hnutia (husiti, sedliacke povstania, z romantického zlodeja Jánošíka sa stal bojovník za práva pracujúcich). Výnimkou bola revolúcia v roku 1848, kedy Slováci zohrali reakčnú úlohu, keďže bojovali po boku rakúskeho cisára proti pokrokovým Maďarom. Z T.G.Masaryka, zakladateľa ČSR sa stal ochranca záujmov vysokej buržoázie a Živnobanky, zo Štefánika, lev parížskych a rímskych šľachtických salónov a z Beneša sluha buržoázie. S novým hodnotením nastúpilo masové odstraňovanie pomníkov (napr. aj veliteľov SNP gen.Viesta a gen.Goliana). Vďaka starostlivosti pracovníkov okresných múzeí a Zberných surovín významnú časť pomníkov bolo možné znova postaviť v roku 1968 a potom po nežnej revolúcii.

Nadštátna integrácia sa prejavilo založením Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) a podpísaním Varšavskej mluvy. Členmi sa stali všetky ľudovodemokratické štáty ZSRR, Poľsko, NDR, ČSR, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsku, Mongolsko a istú dobu aj Albánia. V prvom prípade išlo o koordináciu vzájomného obchodu a rozvoja ekonomík, v druhom prípade o spoločnú armádu všetkých štátov pre prípad 3. svetovej vojny. V oboch organizáciách mali hlavné slovo Sovieti, ktorí tieto organizácie využívali v svoj prospech (=internacionálne potreby členských štátov).

Mocenská pyramída

Na vrchole pyramídy bola KSČ ( na Slovensku KSS) opierajúca sa o ústavný článok o vedúcej úlohe strany. Členov ústredného výboru volil zjazd strany podľa známeho princípu – bola iba jedna kandidátka. Každý navrhnutý bol aj zvolený. Návrh pripravovalo predsedníctvo strany a aparát ÚV. ÚV prejednával základné dokumenty o rozvoji strany a rozvoji spoločnosti. Tam sa schvaľovali aj koncepcie rozvoja odvetví národného hospodárstva, kultúry, vedy atp. Na zasadnutí ÚV sa prednášali dopredu schválené diskusné príspevky. Výnimky spôsobili rozruch prinajmenší ako malá revolúcia. Súdruhovia sa obávali všetkého a tak počas zasadnutí ÚV mala pohotovosť armáda, bezpečnosť aj jednotky Ľudových milícií (najmä tu si chlapi zgustli – 3 dni od rodiny, možnosť hrať karty, rozprávať vtipy, dobre jesť a piť zadarmo).(Jednotky LM sa vytvárali vo väčších podnikoch, kde bolo najmenej 100 členov KSS. Obvykle išlo o čatu vybavenú samopalmi čsl .výroby, puškami, ľahkými guľometmi a ťažkým guľometom. Boli aj jednotky vybavené protitankovými zbraňami a mínometmi .V prípade vojny by jednotky LM mali strážiť podniky, mosty, tunely ,križovatky ap. V okresoch boli aj roty rýchleho nasadenia vybavené dopravnou technikou určené na zásah proti domácemu nepriateľovi demonštrácie, manifestácie.) Druhý dôvod na pohotovosti LM bol pohyb americkej roty, alebo práporu na západnej hranici.

Rozsiahli aparát ÚV riadili tajomníci pre priemysel, poľnohospodárstvo, ideológiu atp. Každé ministerstvo kontroloval príslušný odbor na ÚV. Takže minister dostával pokyny od vlády a súčasne od ÚV. A naopak s každým návrhom bežal najprv na ÚV a potom ho predložil vláde. Na vrchole pyramídy bolo predsedníctvo ÚV na čele s generálnym tajomníkom, boli v ňom tajomníci ÚV, predseda vlády, predseda NZ siloví ministri, kľúčové osobnosti. Do tejto nomenklatúry sa dostali len mnohokrát preverení súdruhovia, ktorí sa osvedčili aj na nižších funkciách. Mnohí z nich boli absolventi moskovských politických vysokých škôl (a teda takmer určite aj agenti NKVD, KGB). Pyramída končila v Moskve, kde na ÚVKSSS bol odbor pre Československo, kde sa vopred prejednávali všetky dôležité materiály pred ich predložením ÚVKSČ. Zlé jazyky tvrdia, že denne lietal z Prahy špeciál s pracovníkmi, ktorí sa išli do Moskvy poradiť. V Moskve sa schvaľovali aj návrhy na ministrov a veľvyslancov ČSR a na veliteľské funkcie v ozbrojených silách. Okrem toho v Prahe pracovali poradcovia na každom ministerstve. Vojenskí poradcovia pracovali od pluku vyššie a pri všetkých kľúčových vojenských skladoch.

Aparát ÚV personálne obsadzoval všetky vedúce funkcie na celoštátnej a celoslovenskej úrovni, či už išlo o štátny aparát, organizácie národnej fronty, spoločenské a záujmové organizácie a všetky vedúce funkcie na úrovni krajov. ÚV viedol aj plány kádrových rezerv, sledoval ich výchovu atp. Obdobné funkcie vykonával aj vo vzťahu k ozbrojeným zložkám. Okrem toho vo všetkých týchto inštitúciách existovali základné organizácie KSS, ktoré zdola kontrolovali činnosť, starali sa o nižšie kádre, zabezpečovali Rok straníckeho školenia, a riadili činnosť straníckych , spoločenských a záujmových organizácií pôsobiacich v inštitúcii. Členov krajského výboru strany volila krajská konferencia KSS rovnakým spôsobom ako u ÚV s tým, že kandidátky schvaľoval sekretariát ÚVKSS a dohliadal na činnosť krajských organizácií. Pôsobnosť KV bola obdobná ako u ÚV, menovanie funkcionárov krajských organizácií a inštitúcií ako aj vedúcich okresných funkcionárov. V kádrovej nomenklatúre boli aj veľké výrobné podniky, výskumné ústavy atp., pokiaľ neboli v nomenklatúre ÚV. Okresná úroveň bola riadená obdobne. (Nie bez oprávnenia nazval juhoslávsky Djilas diktatúru proletariátu ako diktatúru straníckej byrokracie ).Dôležitým pomocníkom bola organizácia Národnej fronty, ktorá bola „dobrovoľným“ združením politických strán, odborových organizácií, záujmových organizácií a spoločností. Všetky tieto organizácie podľa pokynov tajomníkov NF, ktorí ich dostali od ÚV zabezpečovali úlohy „potrebné“ pre spoločnosť. V NF boli aj pozostatky bývalých politických strán, ako lidovci, demokrati (= strana slobody) atp. K zoológii týchto strán patrila zásada nemennosti počtu členov, ktorí boli prijímaní so súhlasom okresného výboru KSS (!!) a nový člen sa mohol uchádzať len po odchode (smrti) predchádzajúceho. Funkcionári týchto strán všade prezentovali politickú slobodu. Do NF patrili odbory, mládežnícke organizácie, filatelisti, záhradkári, umelecké zväzy, Zväz spisovateľov, odbojári, Pacem in terris = organizácia “pokrokových“ katolíckych kňazov, t.j. všetkých, ktorý práve neboli vo väzení atp. Vďaka NF v týchto členských organizáciách boli spravidla všade na čele členovia KSS. Organizácie schôdzovali, prijímali uznesenia, mali konferencie, „slobodne“ volili svoje orgány a mobilizovali pracujúcich svojej sféry na podporu programu KSČ.

Ústredná rada odborov mala svoje základné organizácie v každom výrobnom podniku a úrade. Starala sa o bezpečnosť pri práci, organizovala socialistické súťaženie o prekročenie úloh plán, skrátenie termínov, uplatňovanie pokrokových výrobných metód, najmä sovietskych. Išlo napr o metódu Korabelnikovej = obsluha viac tkáčskych stavov naraz, Štajnmanove búdky = studený odchov teliat v malých búdkach, Malininovej metóda masáže kravských vemien, aby sa zvýšila produkcia mlieka, murovanie (neškolenými murármi ) do Tencerovho rámu atp. Neskôr vytvárali Brigády soc. práce, kde sa nesúťažilo iba vo výrobe, ale aj v návštevnosti divadiel a v spoločenskom živote atp. Najúspešnejší dostávali diplomy a odmeny, titul úderníka, alebo dokonca Hrdinu socialistickej práce a s tým spojený poukaz na kúpu osobného auta. Odbory sa najviac zaslúžili o spravovanie veľkého počtu rekreačných zariadení, v ktorých organizovali odborársku rekreáciu pre pracujúcich na 7 –14 dní zdarma a v lete pionierske tábory pre deti z miest. Miliardový majetok, ktorý odborárom zostal, je zdrojom ich sebavedomia aj dnes. Okrem toho sa organizovali autobusové poznávacie zájazdy po pamätihodnostiach, ale hlavne za nákupom tovarov, ktoré v mieste pobytu neboli. Pre odborárov – nekomunistov sa organizovalo školenie a atraktívny kurz cez noviny – Maturita odborára o veľké ceny. Socialistický zväz mládeže (predtým ČSM) mal tiež svoje miesto v technológii moci. Škôlkári a prváci boli prijímaní za iskričky pionierskej organizácie, staršie deti do 16 rokov ako pionieri, kde dostávali červenú šatku. Napodobovali rodičov a často iba schôdzovali ako „veľkí“. Mali svoje sovietske vzory, napr. Pavlika Morozova, ktorý z lásky k Leninovi zradil rodičov ako kontrarevolucionárov, za čo ich KGB popravila. Zväzáci mali po KSČ hlavné slovo na školách, učilištiach, pri prijímaní na štúdium. Rozvíjali športovú a kultúrnu činnosť. Súťažilo sa v jednoduchých disciplínach o Tyršov odznak zdatnosti a v čítaní predpísanej beletrie pre Fučíkov odznak. Na VŠ sa základná organizácia členila na fakultné, ročníkové a na najmenší útvar – študijné krúžky. V prvých rokoch sa pokladala za veľmi dôležitú sebakritika každého člena. Na schôdzi musel priznať(alebo aj vymyslieť) svoje povahové, pracovné a politické nedostatky a sľúbiť nápravu. Dostal aj konkrétne úlohy k náprave. Kritika často bola zničujúca.

Súčasťou mocenskej pyramídy bola Správa tlačového dozoru na všetkých úrovniach. Cenzori dopredu skontrolovali všetky texty kníh, novín, oznámení, parte pred ich vytlačením. Revidovali aj básne a texty pesničiek. Bez ich razítka sa nesmelo nič publikovať. Napr. Žbirka musel premenovať svoj hit „Čierny kvet“ na „Biely kvet“. Neakceptovať ich stanovisko znamenalo veľké pokuty, vylúčenie so strany a strata pracovného mieste, bez výhľadu návratu k redaktorskej práci. Aby sa stihli termíny museli sa dodať články k cenzúre v dostatočnom predstihu. Vo veľkých denníkoch pracovali cenzori priamo v budove redakcie. STD (správa tlačového dozoru) bola súčasťou ŠTB. Odpočúvanie telefonických rozhovorov bez súhlasu sudcu bola bežná vec, takže s tým každý počítal a pestoval si svoje narážky a krycie názvy v styku s priateľmi. Všetky listy museli mať na obálke spiatočnú adresu, čo niekedy kontrolovali pri okienku na pošte. Listy zo zahraničia prichádzali otvorené s nálepkou, že bola vykonaná colná kontrola. Správa tlačového dozoru bola zrušená v roku 1968 a v inej modifikácia obnovená v roku 1971 (skončila v roku 1989).

Śtátna bezpečnosť bola formálne súčasťou Ministerstva vnútra, ale dohliadal na ňu priamo generálny tajomník KSČ a skupina expertov z KGB. Z nášho pohľadu je zaujímavá kontrarozviedka – sledovanie domácich nepriateľov. Na začiatku nastúpili do ŠTB robotnícke kádre, odbojári a často aj bývalí agenti iných služieb. Orientovali sa na vyhľadávanie, vypočúvanie a spracovanie triednych nepriateľov („bývalých ľudí“) pre prípravu veľkých a menších politických procesov. Metódam výsluchu, ktorý prekonal známe Gestapo je zasvätené viacero spomienok účastníkov. Neskôr nevzdelaných, oddaných súdruhov nahradzovali mladí vysokoškolsky vzdelaní právnici, ale aj technici, kult. pracovníci. ŠTB sa zameriavala na mapovanie vnútornej situácie. Pre tento účel boli na všetkých úrovniach vybudované útvary, ktoré sledovali jednotlivé záujmové skupiny (športovci, umelci, novinári atp.), jednotlivé objekty (školy, veľké podniky, spoločenské organizácie, družstvá atp.) a jednotlivcov (nepriateľov socializmu, pravicových oportunistov, bývalých kapitalistov atp.). Sledovali ich pracovný, spoločenský a súkromný život, priateľstvá, milenky, porušovanie zákonov, priestupky, alkoholizmus atď. Takmer vo všetkých prípadoch boli členovia strany tabu, tak ako aj v súdnictve. Nebolo možné straníka zavrieť bez súhlasu vedúceho tajomníka OVKSS. Chúlostivé prípady stopil prokurátor tak , že odňal vyšetrovací spis vyšetrovateľom a odložil ho. Prípady súdneho konania v závažnejších prípadoch prokurátor a sudca konzultovali budúci rozsudok s pracovníkom OVKSS. Výsledky svoje práce predkladal každý deň orgán ŠTB na úrovni okresu, kraja a ústredia vo forme svodky (zprávy) o situácii vedúcim tajomníkom, predsedom ONV ap. Práci ŠTB napomáhala obrovská sieť agentov, tajných spolupracovníkov a dôverníkov ŠTB. V ČSSR ich bolo v roku 1989 do 200.000 : 77 000 agentov, 80 000 dôverníkov, 6000 držiteľov zapožičaných bytov a 700 rezidentov. Ďalších 33 000 je dodnes neidentifikovaných.

Kontrola kontroly

Štát kontroloval každého občana aj tým, že mu venoval veľa pozornosti, čo viedlo aj k strate vlastnej zodpovednosti za život. “Veď strana to za mňa zariadi „. Pri narodení dostali rodičia jednorázový príspevok a namiesto krstu bolo uvítanie občianka na národnom výbore (príslušné básničky, hudba, darček rodičom –uteráky, kvetinky ap.),takmer každé dieťa mohlo navštevovať detské jasle a potom materskú škôlku za minimálne poplatky. Stredoškolské a vysokoškolské vzdelanie bolo bezplatné. Po skončení každý mal zaručené primerané miesto na základe pokynov plánovacích orgánov, dostal umiestenku. Štát poskytoval mladomanželskú pôžičku za výhodné úroky a po istom čase (keď pribudlo dieťa) aj primeraný byt. Zdravotná starostlivosť a kúpele boli bezplatné. Po 60 r. života odišiel na dôchodok s pomerne nízkym starobným dôchodkom (zaslúžilým súdruhom mohol OVKSS navrhnúť podstatne vyšší „osobný“ dôchodok). Pri úmrtí dostala rodina príspevok a Výbor pre občianske záležitosti pri NV zariadil (podobne ako pri náhradnom krste) smútočnú rozlúčku s rečníkom, hudbou, kvetinami atp. samozrejme bez kňaza. Tak sa občan dostal do závislosti od štátu. Štát za to chcel iba tichý súhlas so svojimi činmi a zdržať sa akéhokoľvek protestu. Ľudia sa tvárili, že robia a štát sa tváril, že ich odmeňuje. Okrem toho platilo, že kto neokráda štát, okráda rodinu. Mnoho rodinných domov z tých čias bolo postavené z nakradnutého materiálu.

Toto všetko nestačilo. Strana si vybudovala aj svoj vnútorný kontrolný mechanizmus. Do strany sa nedalo prihlásiť. Strana si svojich členov vyberala. Vytypovanému občanovi diskrétne navrhli, aby si podal prihlášku. Po dôkladnom preverení bol prijatý na rok za kandidáta strany a dostal dvoch ručiteľov, ktorí mu mali pomáhať. Za rok sa ukázalo či sú splnené základné kritériá: súhlas s marxizmom-leninizmom, triednym bojom a vedúcou úlohou strany, úspechy v práci, dodržiavanie morálneho kódexu člena strany, vyrovnanie sa s náboženskou otázkou, kladný vzťah k ZSSR atp. Stalin razil tézu, že komunisti sú zvláštni ľudia, vykovaní zo špeciálneho materiálu, zo zvláštnej ocele. Pre prijímanie do strany platili kvóty, napr. na troch robotníkov a dvoch roľníkov bolo možné prijať jedného intelektuála. Strana sa snažila aj o výchovu svojich členov v rámci Roku straníckeho školenia. Každý člen a kandidát bol zaradený do niektorého z krúžkov straníckeho vzdelávanie, do večerných akadémií a škôl, alebo do Večernej univerzity marxizmu-leninizmu. V krúžkoch sa zvyčajne každý mesiac diskutovalo o stanovenej téme po prednáške, vo večerných školách a akadémiách išlo už o systematický sled prednášok napr. z polit. ekonómie atp. Vo VUMLe išlo už o takmer vysokoškolskú formu vzdelávania. Popri prednáškach boli aj semináre a spracovávanie seminárnych, ročníkových a záverečných prác. V tejto forme sa už odporúčala maturita, alebo vysoká škola pre prijatie na štúdium.

Pre členov strany zo začiatku platil morálny kódex komunistu ktorý požadoval oddanosť strane a robotníckej triede, plnenie straníckych úloh, pracovitosť a odmietal kradnutie, alkoholizmus a manželskú neveru. Pri prestúpení týchto zásad mohol byť člen predvolaný pred výbor strany a hrozil mu stranícky trest (napomenutie, napomenutie s výstrahou, vylúčenie). Okrem toho bol postihnutý aj v práci. U nomenklatúrnych kádrov mohol byť poverený nižšou funkciou, prípadne premiestnený do inej oblasti. Tieto princípy sa stále menej dodržiavali a po okupácii v roku 1968 už žiadny z nich neplatil.

V strane pracovala sústava kontrolných a revíznych komisií na všetkých stupňoch, ktoré strážili financie strany(zo začiatku korupcia v strane bola iba výnimočná, po roku 1970 sa stala masovou), rozhodovali o trestoch za všetky priestupky, preverovali členov strany, dbali o stranícke nomenklatúrne kádre predurčené na stranícke funkcie v budúcnosti. Organizovali aj veľké stranícke previerky a čistky v roku 1948, 1951 (v spojitosti s protištátnymi procesmi, s buržoáznym nacionalizmom a sionizmom), 1957 (po maďarskej revolúcii a znova proti stúpencom Slov. štátu po odhalení archívov HSĽS a HG), 1970 (po čsl. jari). V armáde pracovali zložky kontrarozviedky (podriadené ústrediu ŠTB) a na všetkých stupňoch politruci (političeskije rukovoditeli), zástupcovia veliteľa pre veci politické, ktorí organizovali politickú výchovu vojsk, predsedali straníckym organizáciám a v podstate kontrolovali činnosť svojich veliteľov. V nekomunistických organizáciách NF sa ustanovili stranícke skupiny zložené z členov KSČ, ktoré usmerňovali ich činnosť.

Vojnová hystéria

Americký útok na Hirošimu ušetril síce možné stotisícové straty vojsk pri obsadzovaní územia sfantizovaného Japonska, ale na druhej strane otvoril nové problémy a nové súťaženie. Prvú atómovú bombu vyvinuli Američania, prvú vodíkovú bombu však vyskúšali Sovieti. Je preukázané, aj z publikovaných archívnych materiálov čsl. rozviedky, že dokumentáciu z atómových stredísk USA získali pre Rusov viacerí špióni, medzi nimi aj známi manželia Rozenbergovci, ktorých propaganda vyhlasovala ako nevinné obete kapitalizmu. To nemení nič na danom stave. Začalo súťaženie o nadvládu s pomocou týchto zbraní. Po čsl. puči 1948 došlo k oddeleniu východných štátov od ostatného sveta, spustila sa nepreniknuteľná železná opona, ktorú bolo ťažké prekonať .( Z našej strany hranice boli postavené drôtené elektrické ploty, položené mínové polia a denne preorávaná a hrabaná zem, takže všetky stopy sa ukázali. Na dohľad boli strážne veže s potrebnou technikou. Na niekoľkých miestach boli hranice posunuté do vnútrozemia, takže „nepriateľ „prešiel domnelú hranicu, tešil sa z úspechu, nechal sa zajať „Američanmi“ a v ich kanceláriách prezradil všetko čo vedel. Až potom mu ukázali skutočné hranice a odovzdali ŠTB). Vytvorila sa Varšavská zmluva a Severoatlantický pakt. Znovu vyzbrojili západných i východných Nemcov. Obe strany sa pripravovali na 3. svetovú vojnu, ku ktorej nedošlo aj preto, že obe strany sa dostali do patu. Nemohli zaútočiť pri vyrovnaných silách bez toho, aby nezničili aj seba. Chladnokrvnosť Západu zabránila niekoľkým akciám premeniť sa na vojnu. Armády Varšavskej zmluvy mali v programe dokončiť svoje prezbrojenie do roku 1963 a byť pripravené. Sily boli vyrovnané. Hovorilo sa, že čsl. armáda sa vyrovnala Bundeswehru. Kľúčom boli americké vojská v Nemecku, vyzbrojené aj taktickými atómovými zbraňami. Súdilo sa, že kto prvý zaútočí nečakane bude mať lepšiu šancu. Preto obrana ĆSR reagovala na každý pohyb americkej roty a vyššieho útvaru v Nemecku pohotovosťou. Na vojenských veliteľstvách sa objavili ako výzdoba mapy Španielska a južného Francúzska. Južné Čechy boli označené za vojnové pásmo a ostatné Čechy ako zápolie vojny. Preto celý obranný priemysel až na drobnosti sa presťahoval a potom budoval na Slovensku. Smrť Stalina v roku 1954 možno prispela k tomu, že nedošlo k bláznivému nápadu – začať vojnu. Toto celé obdobie bolo sprevádzané kolosálnou kampaňou za svetový mier, za odzbrojenie, demonštráciami pracujúcich pod vedením komunistov na Západe. Vznikla Svetová rada mieru obsadená ľavicovými intelektuálmi sveta (Je zaujímavé, že inteligencia všade, aj v ČSR inklinovala k ľavici a Sov. zväzu.), Bola vyhlásená Štokholmská mierová výzva proti vojne. Picaso nenamietal, keď jeho holubicu si vzalo svetové hnutie za symbol. Propaganda mala aj ten dôsledok, že väčšina obyvateľstva sa naozaj bála vojny, chodila na školenie a výcvik civilnej obrany. V nových budovách sa stavali kryty. Celé obyvateľstvo ČSR sa malo umiestniť do týchto krytov.(Na rozhovoroch s Havlom v roku 1989 minister národnej obrany prezradil, že Západ mal protiatómové kryty pre 80 % obyvateľstva a my len pre 18 % obyvateľstva.) Beznádej na Západe viedla mladých ľudí k drogám, hippies atp. Prvá skúška z oboch strán bola kórejská vojna z rokov 1950 – 1953, kde pomoc Južnej Kórei poskytli USA a jeho spojenci pod zástavou OSN, so súhlasom Bezpečnostnej rady (pri hlasovaní „chýbal“ delegát ZSSR, ktorý mal právo veta). Militarizácia viedla aj k industrializácii Slovenska. V programoch KSČ bolo Slovensko označené za zaostávajúce. Politickým cieľom bolo toto zaostávanie odstrániť. Pomohla aj strategická úvaha o Čechách ako o válčišti vojny. Na Slovensku sa začal intenzívne budovať ťažký priemysel (VSŽ Košice, strojárske podniky na výrobu zbraní) a rozsiahle sklady. Išlo nielen o výrobu pre ČSR, ale v niektorých druhoch aj pre celú Varšavskú dohodu. Príjmy v zbrojárskom priemysle boli samozrejme veľmi vysoké nielen pre nároky na kvalifikáciu, ale aj za „držhubné“(mlčanlivosť). Všetko hradil štátny rozpočet. Spôsob vyrovnania s bratskými štátmi je nejasný. Po nežnej revolúcii nám zostali dlžní miliardy dolárov ZSSR, Líbya, Irak, Sýria, ale aj Izrael, Kuba a členské štáty Varšavskej zmluvy. Dlhy dodnes nie sú splatené. Pre Slovensko bola výhoda vo vybudovaní strojárskych kapacít. Rapídne zvýšenie životnej úrovne a priblíženie sa k úrovni v Čechách, rozsiahla výstavba bytov v mestách, kam presídlili tisíce rodín roľníkov (nároky na výstavbu bytov boli také veľké, že sa nedali realizovať tradičnou tehlovou technológiou a museli nastúpiť panelárne na pásovú výrobu panelov. Panelové domy mali obmedzené možnosti pre architektov. Ale riešili bytovú krízu.), rast kultúrnej úrovne, zvýšenie podielu vysokoškolákov na počte obyvateľstva, rozvoj vlastnej výskumno - vývojovej základne, rozvoj kapacít vysokých škôl a vysoká odborná úroveň stredoškolského odborného vzdelania, boli prínosmi pre Slovensko.

Prvý krach socializmu – menová reforma 1953

Hospodárska nerovnováha medzi inflačne natlačenými peniazmi a hodnotou výrobkov, medzi zdrojmi a potrebami industrializácie, zadĺženosť voči iným štátom ap. viedli k menovej reforme, keď boli zrušené všetky vklady a zostatky účtov zmrazené v roku 1945. Všetky bežné ceny a príjmy(v obmedzenom rozsahu) sa prepočítavali v pomere 1:5, úspory a hotovosť v pomere 1:50. Vzápätí vzrástli ceny nad úroveň cien prídelových tovarov (bližšie k cenám na čiernom trhu) a zrušilo sa prídelové hospodárstvo. Jedným šmahom sa všetci stali žobrákmi, lebo disponovali hotovosťou iba okolo jedného mesačného platu- Všetky úspory buď prepadli( išlo o tzv. viazané vklady z roku 1945), alebo boli prepočítané nevýhodne 1:50. Hovorí sa iba o jednom pokuse o reakciu, o malom štrajku robotníkov v plzenskej škodovke.

Jozef Vissarionovič Stalin

sa do povedomia ľudí dostal počas druhej svetovej vojny ako najvyšší veliteľ víťaznej Červenej armády, Jeho vojaci išli do útoku s výkrikom „Za vlasť, za Stalina“. Postupne sa však ukázalo, že ide o kľúčovú osobnosť Sovietskeho zväzu postavenú do pozícií božstva. Za všetky úspechy mohol iba on, vyslovoval svoje konečné názory na rôzne vedecké problémy (jazykoveda, ekonomika socializmu, filozofia, kolektivizácia atp.), hodnotil dejiny, stál za všetkými päťročnicami, naplánoval a riadil 10 stalinských úderov koncom 2.svetovej vojny atp. Stalinovým menom sa premenovávali mestá (Stalingrad, Stalinsk, Stalino), veľké podniky, oblasti, a prírodné útvary. (U nás napríklad premenovali Gerlach na Stalinov štít.) Tento fenomén označili ako kult osobnosti. Stalin sa vyhlásil za nástupcu Lenina, (hoci v utajovanej a neskôr publikovanej záveti Lenin menovite mal k jeho nástupníctvu výhrady).Vedelo sa síce o niektorých procesoch, v ktorých bolo odsúdené niekoľko komunistických funkcionárov, spolubojovníkov Lenina (Bucharin, Kamenev, Zinoviev, Rykov ap) a o maršalovi Tuchačevskom. Všetci skončili ako agenti západných rozviedok na popraviskách. Jediný súper - Trockij mohol emigrovať, ale nechal ho popraviť v Mexiku. Tieto dielčie správy a prvé negatívne skúsenosti z budovania socializmu prekryli ovácie o víťazstvách, úspechoch a skvelých perspektívach.

Správa o smrti v roku 1953 otriasla celým svetom, oddaní komunisti si mysleli, že sa všetko zrútilo. Simultánne s pohrebom v Moskve sa konali okázalé smútočné zhromaždenia vo všetkých mestách ČSR. (V zápätí po ňom zomrel aj Gottwald a jeho prezidentské miesto prevzal Zápotocký a smútočné panychídy sa opakovali.) Generálnym tajomníkom KSSS sa stal Chruščov, ktorý otriasol svetom svojou tajnou správou o kulte osobnosti Stalina, podľa ktorej Stalin vyžadoval okiadzanie a všetkých ľudí, ktorí mali iný názor nechal popravovať. Postupne fyzicky zlikvidoval všetkých Leninových spolubojovníkov vraždami, alebo súdnymi procesmi. Napr. delegáti tzv. zjazdu víťazov z roku 1925 postupne všetci skončili na popraviskách. Pred 2.sv.vojnou nechal zavrieť a popraviť 2/3 všetkych vojenských veliteľov od veliteľov čiat - rôt až po maršála Tuchačevského ( čo bolo jednou z príčin katastrofických porážok v prvom roku vojny s Nemcami). Zapríčinil niekoľko sedliackych povstaní, ktoré skončili popravami roľníkov a ich vysťahovaním do Ázie. Vysídlil národy Židov, Kórejčanov, krymských Tatárov, Mongolov, Čečencov ap. A väčšinu Lotyšov, Estoncov, Litevcov. V táboroch Gulagu (gosudarstvennoje učreždenie lagerej – štátna správa koncentračných táborov) zahynulo mnoho miliónov nevinných ľudí, Na popraviskách skončili všetci cárski dôstojníci, cársky úradníci, kňazi, maturanti, intelektuáli. Po vojne všetci zajatci, ktorí sa vrátili z nemeckého zajatia, alebo ktorí bojovali v rámci nemeckej armády skončili v gulagoch. Vyčerpávajúca kniha Solženicina : Súostrovie Gulag hovorí o 20 mil.ľudí (plus obete II.svetovej vojny okolo 20 mil). Súčasťou teroru boli aj popravy predstaviteľov komunistických strán Západnej Európy, ktorí pred hitlerovskou okupáciou utekali do ZSSR. Skončili celé kompletné vedenia strán. Po vojne sa pokračovalo likvidáciou nespoľahlivých komunistických funkcionárov v európskych štátoch. Vždy išlo o „agentov“ Západu, špiónov kapitalistických centrál, sionistov a juhoslávskych agentov. Väčšina rozsudkov bola trest smrti (Bulharsko -T.Kostov, Maďarsko L.Rajk, ČSR Slánsky, atp.). Pri výsluchoch používalo NKVD beštiálnejšie metódy ako nemecké Gestapo. Spomienky „absolventov výsluchov“ sú veľmi ťažkým čítaním.

A teraz sa ukázalo, že všetci boli nevinní . V Rusko došlo k masovým prepúšťaniam väzňov a ich politickým rehabilitáciám. Pod tlakom z vnútra strany muselo vedenie KSČ súhlasiť s vytvorením vyšetrovacej komisie mladých historikov, ktorým sa otvorili archívy a tam sa zistilo, že aj u nás vo všetkých trestných prípadoch išlo o nevinných ľudí.

Kult osobnosti mal svoje dôsledky aj v medzinárodnej politike (studená vojna, odsúdenie juhoslávskeho Tita pre neposlušnosť ako nepriateľa socializmu a krvavého psa, podriadenosť satelitov moskovskej medzinárodnej politike, diktát voči iným komunistickým stranám.) Bolo veľké zaostávanie vo vede a kultúre. Všetky zdroje ekonomiky pohltilo obrovské zbrojenie a s tým spojený pokles životnej úrovne (resp. pomalší rast, ako bolo reálne).

Prvé reakcie nastali v stranách bloku. Všetky strany začali skúmať svoju minulosť a na základe tlaku funkcionárov i členov pristúpili k rehabilitáciám nevinných obetí, najprv súdnym a potom aj politickým. Doba trvania bola rôzna. Nepokoje v Poľsku si vynútili rehabilitáciu Gomulku a aby zabránil občianskej vojne súhlasil Chruščov aj s politickou rehabilitáciou a s jeho vymenovaním do funkcie prvého tajomníka strany. Súdna rehabilitácia László Rajka v Maďarsku viedla k veľkým demonštráciám, pádu vlády, nastolenie novej vlády a k začiatku maďarskej revolucie v r.1956. Nové vedenie žiadalo rozpustiť Varšavský pakt a požiadalo o pomoc USA. Tamojšia vláda neodpovedala, ale mlčky vývoj podporovala. Chruščov sa v mene KSSS ospravedlnil za to, že Moskva roky terorizovala strany satelitov proti ich záujmom. Ani to nepomohlo a potom nasledoval mocenský zásah. Revolúciu porazili v Budapešti ruské tanky, niekoľko stotisíc Maďarov ušlo na Západ cez otvorené hranice s Rakúskom, tisíce ich „zmizlo“ a stovky skončili na súdoch novej robotnícko-roľníckej vlády, vrátane vedúcich činiteľov revolúcie. Maďarsko obsadili ruské vojská. ČSR malo sústredenú armádu na južných hraniciach a bolo pripravené zasiahnuť. Ešte v roku 1957 vlaky s čsl. turistami do Rumunska a Bulharska obkolesovali na maďarských staniciach kordóny ruských vojakov, aby zabránili akémukoľvek styku. V ČSR boli postupne súdne rehabilitovaní všetci odsúdení vo veľkých procesoch. Ktorí to prežili mohli emigrovať. Niektorí sa uchádzali o návrat do politického života. Husák sa dostal do vlády ČSR až v roku 1968 (dovtedy pracoval ako skladník a potom pracovník Akadémie vied).

Husák bol mimoriadna osobnosť. Bol prvý z komunistických funkcionárov, ktorý dokázal pútavo prednášať bez papierov aj dve hodiny. Čo povedal, bolo k veci. Ako jeden z faktických vodcov SNP vrátil povstanie do histórie vydaním knižky o tejto udalosti, ktorá v podstate pravdivo popisuje udalosti (až na to, že zdôrazňuje úlohu KSS na úkor DS a úlohu partizánov na úkor armády). Inak Husák bol cieľavedomý, cynický politik, ktorý využil každú podporu a odmrštil svojich podporovateľov v záujme vlastnej kariéry. Traduje sa historka z leopoldovského väzenia, kde sa vraj vyjadril, že nielen bude rehabilitovaný, ale že on môže byť kľudne generálnym tajomníkom, aj prezidentom ČSR, dokonca by bol schopný predsedať aj zjednoteným socialistickým štátom so sídlom v Moskve. Na šťastie posledná časť proroctva sa nesplnila. Zaujímavou osobnosťou je gen. Rašla, ktorý pracoval ako vojenský prokurátor za Slov. štátu, ako prokurátor za SNP, potom ako šéf rozviedky, bol hlavným vojenským žalobcom v procese s Tisom, neskôr odsúdený na smrť ako „agent“ Titovej Juhoslávie, trest zmenený na doživotie, bol rehabilitovaný, skladník, docent trestného práva na UK, autor mnohých publikácií. Pamätné je jeho tvrdenia, že na Slovensku každý každého pozná, alebo je s ním bratranec. A všetci sa môžu vzájomne utopiť, alebo si pomôcť. Je pravda, že vojenská justícia za 2.svetovej vojny neodsúdila žiadneho slovenského vojaka na trest smrti napr. za zbehnutie, pokiaľ bol zatknutý a mohol by byť popravený. Naopak, všetci mali fešácke kriminály a v prípadoch dôstojníkov v celách mohli u nich nocovať aj manželky, alebo delikventi na priepustku si išli s partiou do mesta vypiť a na noc sa vrátili do basy.

Osobitný bol prípad Juhoslávie. Juhoslávski partizáni s pomocou západných armád (dodávky zbraní a expertov – napr. aj syn Churchilla ) sa sami ubránili a oslobodili Juhosláviu. Ruské vojská sa prišli iba ukázať do Belehradu a za chvíľu odišli. Tito mal takú autoritu a odvahu, že odolal diktátu Moskvy za čo bola celá Juhoslávia exkomunikovaná a Tito vyhlásený za psa. Všetci, ktorí mali aké - také oficiálne kontakty s Belehradom boli odsúdení v monštrprocesoch. Juhoslávia budovala svoj socializmus, národný a vydržala do konca. Po Stalinovej smrti bol Chruščov nútený cestovať do Belehradu ospravedlniť sa za všetko a pokloniť sa Titovi (doslova). Juhoslávci si zachovali svoju nezávislosť aj počas roku 1968, kedy Tito osobne pricestoval podporiť Dubčeka, odmietli okupáciu, vyhodili ruského veľvyslanca, ktorý vtedy žiadal jadranské prístavy pre ZSSR. Malou odmenou bolo, že vtedy čsl. vláda na poslednú chvíľu, už počas okupácie (1968), poslala do Juhoslávie veľké dodávky zbraní. Pre úplnosť treba uviesť, že rovnako prišiel podporiť Dubčeka aj Ceaušescu z Rumunska.

Nástup Chruščova a likvidácia stalinizmu boli spojené aj s výmenami vedúcich kádrov v Rusku. Namiesto dogmatikov a jastrabov prišli reálnejšie uvažujúci ľudia. Zmiernila sa studená vojna. Rusi začali ukazovať príjemnú tvár. Obnovili sa návštevy vedúcich štátnikov a začali siahodlhé vyjednávania o zastavení atómových skúšok na zemi, potom vo vesmíre, o nukleárnom odzbrojení, o počtoch strategických a taktických rakiet ,o počtoch tankov vo výzbroji, o vyrovnaní počtov vojsk na oboch stranách železnej opony, na znižovaní stavov atp. Tieto vyjednávania boli komplikované, s prekvapivými zvratmi, ale dosiahli definitívny úspech a zhodu svetových veľmocí v roku 1989, čo je aj rok konečnej prehry socializmu na planéte.

Každodenný život

Obyčajný občan, ktorý chcel pracovať, založiť si rodinu, vychovať deti a slušne žiť mal dostatočný priestor pre svoj rozvoj. Určitá časť obyvateľstva : politicky angažovaní, intelektuáli, ľudia so širším rozhľadom a širšími ambíciami, s prístupom k nepublikovaným domácim a zahraničným informáciám znášala dobu ťažko. Vládna moc siahajúca až do spálne bola neznesiteľná. O väčšinu ľudí, ako bolo vyššie uvedené bolo postarané od narodenie po pohreb. Práca bola zaručená. Iná vec je, že spravidla sa využívalo iba 45 – 50 % pracovnej doby, využívali sa zastarané konkurencie neschopné technológie, s nízkou produktívnosťou.V záujme dodržania ústavnej záruky, že každý má právo na prácu boli zamestnaní všetci a často aj na zbytočné práce v košatej administratíve štátu (vláda –kraje – okresy - obce),strany a výrobnej sféry (ministerstvá - generálne riaditeľstvá – podniky - závody). Veľa ľudí pracovalo v sfére plánovania. Pracovali aj všetci cigáni, hoci sa vedelo, že ich výkonnosť je zväčša nulová. Veľký počet ľudí pracoval vo verejnej (VB) a štátnej bezpečnosti. Budovala sa armáda, v ktorej slúžili vojenskú prezenčnú (dvojročnú) službu všetci mladí muži, predovšetkým v bojových útvaroch dislokovaných v Čechách a na Morave (kladom bolo, že Česi slúžili často na Slovensku, kde bolo vojenské školstvo, tylové služby, učilištia )a Slováci v Čechách, takže vznikali celoživotné česko-slovenské priateľstvá a manželstvá.

Pracovitý občan si mohol slušne vybaviť domácnosť, umiestniť deti na školách. Vyšší stupeň bola stavba malej chatky a lacný automobil (Trabant). Najlepšie boli na tom rodiny, kde chlapi pracovali v priemysle a ženy pestovali poľnohospodárske výrobky doma, alebo pracovali v JRD. Auto sa nedalo kúpiť priamo. Najprv musel byť viazaný vklad v banke vo výške časti ceny auta, potom dosahovať pracovné úspechy, aby štát pridelil poukaz na predaj auta a až potom došlo k nákupu. Údržba a náklady na spotrebu boli nízke, takže bežná rodina uživila lacné vozítko (Trabant, Škoda, Wartburg). Ďalší stupeň bola zahraničná rekreácia. Prvé zahraničné rekreácie začali v roku 1957, kedy Cestovná kancelárie mládeže postavila prvý stanový tábor v Rumunsku, na Mamai. Na pustom brehu postavila vojenské stany pre 10 ľudí. Doprava bola ležadlovými rýchlikmi s jedálenskými vozňami. Počas cesty na zástavkách (veľkých staniciach) strážili súpravu v Maďarsku hromady ruských vojakov, v Rumunsku ich polícia. Za nimi čakali bosé deti, ktorým cestujúci prehadzovali pripravené cukríky. Hitom boli slnečné okuliare, ktorí mladí Rumuni kupovali vo veľkom. Známa najvyššia cena za bežné okuliare bolo námornícke tričko. Až potom nastal rozkvet Mamaie do dnešných rozmerov. Postupne sa sieť dovolenkových oblastí rozšírila na Bulharsko, Balaton, Poľsko (studená voda – br) a NDR. Do kapitalistických štátov bolo úplne vylúčené cestovať. Až po desiatich rokoch sa uvoľnila Juhoslávia, kde však bolo treba získať k pasu vycestovaciu doložku (prostredníctvom „komisie“ vydávala ŠTB) A potom devízový prísľub, ktorý vydávala Štátna banka (na základe pokynov ŠTB). Rozmach zahraničnej turistiky na Západ nastal v rokoch 1968-1970 a po roku 1989.

Celý rok za socializmu bol rozdelený na rad kampaní a mal početné sviatky. 8.marec bol Medzinárodný deň žien (nie na počesť stávky amerických krajčírok, ale na počesť nemeckých komunistiek Rózy Luxemburgovej a Kláry Zetkinovej). V podnikoch boli slávnostné schôdze, kde všetky ženy dostali po kvetinke a darček (spravidla froté uterák).Potom bolo pohostenie všetkých, ktoré skončilo opitosťou pánskeho osadenstva. (Recesisti oslavovali aj 1.apríla – medzinárodný deň vtákov).
Účasť na oslavách 1.mája bola povinná a kontrolovala sa. V mestách zavčas ráno pochodovali dychové hudby a hrali pochody na budíček (každý väčší podnik mal svoju amatérsku dychovku). Pracujúci sa zhromaždili pred svojimi podnikmi, odkiaľ pochodovali pod červenými a štátnymi zástavami na námestie, kde bola veľká manifestácia, Po nej nasledovala slávnostná prehliadka pracujúcich pred tribúnou zaplnenou okresnými a vyššími funkcionármi, ktorí mávali pracujúcim. Za tribúnou bola vybraná trieda strednej školy s učiteľmi, ktorá do mikrofónov skandovala heslá znejúce potom celým mestom, akoby jasanie pochodujúcich. V sprievode sa niesli tansparenty s podobnými textami. Napr. Nech žije 1.máj sviatok pracujúcich sveta ! So Sovietsky zväzom na večné časy a nikdy inak ! Nech žijú proletári celého sveta! Stalin, Gottwald, Široký - nech nám žijú na veky! Kto stojí na chodníku nemiluje republiku ! Sovietske kolchozy -náš vzor ! Sláva sovietskej armáde ochrankyne svetového mieru! Preč s americkým imperializmom ! Tito zradca socializmu! Stachanovci náš vzor! Nech žijú hrdinovia socialistickej práce ! Nech žije KSČ, tvrdá päsť robotníckej triedy ! Sláva hrdinským pohraničníkom, ochrancom hraníc socializmu ! Odkaz Stalina a Gottwalda nezradíme ! atp. Zo začiatku boli aj alegorické vozy podnikov (kováč mlátil do nákovy, robotníčka tkala látku, vojak a milicionár strážili vlajku, detská škôlka za jazdy tancovala ruské tance, veľká maketa rakety mala nápis “Nech žije Gargarin“ atp. Poobede boli futbalové zápasy a veselice v prírode. Hoci vojna skončila už 8.mája 1945 podpisom kapitulácie, oslavy sa konali 9.mája (na žiadosť Stalina, pred najvyššími maršalmi SSSR museli kapituláciu Nemci podpísať ešte raz, 9.mája). V ten deň boli veľkolepé (a veľmi nákladné) vojenské prehliadky v Prahe a v Bratislave, ktorých sa zúčastnili aj jednotky Ľudových milícií. 29.augusta boli oslavy SNP, spojené s manifestáciami, kladením vencov a stretnutím odbojárov. Zvláštny dôraz sa kládol na účasť sovietskych partizánov (pokiaľ prežili stalinské gulagy!). Mohutné oslavy boli 25.októbra výročie VOSR(Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie) hoci v skutočnosti udalosti sa stali 7.11.1917. Nimi vyvrcholil Mesiac československo-sovietskeho priateľstva, kedy sa hrali sovietske filmy a divadelné hry, vychádzali preklady ruských kníh, koncertovali sovietske súbory atp. Okrem toho bol mesiac knihy, poľovníctva atp. Obdobie žatvy bolo nepretržitou hystériou o dosiahnutých výsledkoch, pracovitých poľnohospodároch, kombajnistoch , rekordných výnosoch atp.

Zásobovanie obyvateľstva bolo krajne nedostatočné (očami roku 2004). Počas Slovenského štátu, vojny a do roku 1953 fungoval prídelový systém na základné potraviny, obuv, mydlo a textil. Prídelové lístky boli odstupňované veľkosťou dávok podľa práce (ťažko pracujúci, pracujúci),pre deti, matky, atp. Ak pripočítame domácu produkciu (každý kto mohol, mal záhradku na zeleninu a zemiaky, choval zajace, sliepky ,husi atp) a doplnkový nákup na čiernom trhu, dalo sa vyžiť. Chovať prasa, alebo veľa sliepok znamenalo povinné dodávky štátu a súhlas obce so zabíjačkou atp. Po zrušení lístkového systému začala distribúcia potravín. Všetky súkromné obchody boli už skôr zrušené. Predávali iba štátne a družstevné obchody, ktoré boli rôzne zásobované podľa vládnych kritérií. Prednosť mali hlavné mestá, mestá s veľkým priemyslom a robotníckou triedou, krajské a okresné mestá. Na dedinách, kde boli JRD si potraviny zadovažovali ľudia ako odmenu, namiesto mzdy a na svojich záhradkách (záhumienkoch). Sortiment vo všeobecnosti bol veľmi obmedzený. Veľmi často boli nedostatkové tovary, na ktoré sa stávali fronty. Niekedy to bol WC papier, inokedy cigarety, cukor, maslo, čierna káva, mäso, údeniny, cukríky, čokoláda, atp. Vždy sa stáli fronty na pomaranče a banány, ktoré sa doviezli iba pred Veľkou nocou a Vianocami. Správny občan, keď videl frontu, tak sa hneď postavil do rady a až potom zisťoval o čo ide. A ak tovar nepotreboval pre seba, kúpil susedom a známym. Spotrebný tovar bol nízkej úrovni. Kvalitné veci boli zriedkavé. Na elektrické spotrebiče boli poradovníky. Aj auto, na ktoré boli vybavené všetky formality a štátny poukaz, bolo v poradovníku a bolo treba čakať aj štvrťroka na poradie v predajni (žiadna možnosť výberu farby, výbavy ap.). Napriek tomu, že každý meter pôdy bol obrobený, potravín (najmä mäsa) bolo málo. Zlé jazyky hovorili, že sme živili veľkého brata. (Zákazník chce kúpiť v prázdnej predajni dva asparágusy ? Ste slepý, my nie sme záhradkárska predajňa, ale mäsna ? Alebo: Husák cestou v aute po Prahe sa pýta Štrougala – a co ty fronty pred obchodmi ? Čekají na maso! Co, mi nemáme maso ? My máme, ale oni ne, hovorí predseda vlády). Funkcionári ústredných orgánov kupovali v tzv. diplomatických predajniach, kde bol kontrolovaný prístup a predávalo sa úplne všetko za nižšie ceny. Krajským a okresným funkcionárom nosili šoféri riaditeľov výrobných podnikov mäso, alkohol a iné tovary priamo do bytu.

Osobitný prípad boli predajne TUZEXu, kde bol dostať exkluzívny, dovozný tovar. Občania, ktorí dostávali pomoc zo zahraničia, alebo honoráre a dôchodky v dolároch si ich povinne museli vymeniť za tuzexové poukážky – bony - (napr . l dol. = l bon). Za bony si mohli nakúpiť v Tuzexe( predajne v krajských mestách). Mnohí však bony menili na koruny (napr. 1 bon = 7 Kčs) a tak vznikol rozsiahli čierny obchod s poukážkami. V Tuzexe boli dostať nedosiahnuteľné tovary – holandské kakao, kávy svetových značiek, tam začali svoju púť aj worcesterské omáčky a Heinzov kečup, exkluzívne voňavky, exkluzívne prádlo, dlho jediné miesto na nákup riflí, neskôr predaj domácich elektrospotrebičov, skútrov a áut svetových značiek.

Informácie o západe boli minimálne. „Štvavé vysielačky“ Hlas Ameriky a Slobodná Európa boli dôkladne rušené. Mládež sa orientovala v hudbe poslúchaním Rádia Luxemburg. V kinách bežali západné filmy, prevážne historické a veľmi málo zo súčasnosti. Denná tlač vydávaná komunistickými stranami sa dovážala, ale aj tá bola cenzurovaná, Chodil dámsky magazín Elle a detský časopis Pif. Dovoz za rozšíril až v roku 1968 a po roku 1989.

Zvlášť traumatizujúca bola práca kádrových oddelení zriadených vo všetkých podnikoch, spoločenských a štátnych organizáciách, v armáde, skrátka všade. Tieto oddelenia viedli evidenciu všetkých pracovníkov a zakladali materiály o nich. Základom boli kádrové dotazníky, ktoré vyplňoval pracovník a ktoré obsahovali najintímnejšie informácie o pracovníkovi, jeho príbuzných, známych, kontakty s osobami v zahraničí, prehľad zahraničných ciest, podrobnosti o zdravotnom stave, majetku atp. Prílohou bol podrobný životopis. Tieto materiály kádrové oddelenia preverovali a doplňovali o kádrové posudky z bydliska, predchádzajúcich zamestnaní, nadriadených, osobného hodnotenia v práci. Slúžili k rozhodovaní o osobnej kariére pracovníka a boli aj podkladom pre vyšší stupeň previerok osôb, ktoré mali styk s utajovanými skutočnosťami. Tieto materiály sa viedli o všetkých, snáď s výnimkou nekvalifikovaných robotníkov najnižšej kategórie. Materiály sa sústavne doplňovali. (V chvíľkovom období odmäku prišiel o svoje miesto šéfredaktor humoristického časopisu Roháč, ktorý ku karikatúre chlapa v montérkach nahliadajúceho do kľúčovej dierky napísal, že kádrovníci zastávajú kľúčové miesto v našom živote.)

Komunistická vláda ťažkým spôsobom narušila morálku a charakter národnej povahy neustálym premývaním mozgu národa sústavnými kampaňami masových médií, verejných prejavov, publikačnou činnosťou a všemožnými školeniami straníkov, odborárov, prísl. ozbrojených síl ,ako aj výchovou na školách. Zdôrazňovali sa prednosti marxistického učenia, večnosť právd Lenina (Lenin žil, Lenin žije, Lenin bude žiť –humoristi zmenili posledné slovo na ŽID), dramatizovali úspechy socializmu a hanili kapitalizmus (v karikatúrach kapitalista bol tučný človek s retiazkou z masívneho zlata na veste, čiernymi okuliarmi, cigarou a fľaškami imperialistického nápoja Coca-cola. Kráčal na chrbtoch vycivených, chudých pracujúcich.). Každý sebamenší štrajk (napríklad bežný štrajk pri príprave kolektívnej zmluvy v podniku) bol signálom začiatku svetovej revolúcie zahnívajúceho kapitalizmu. S vymývaním mozgov súvisí aj ateistická propaganda. Straníci, učitelia, štátni úradníci, príslušníci ozbrojených zložiek museli byť vysporiadaní s náboženstvom (najmenej to museli verejne vyhlásiť, alebo podpísať). Veriaci učiteľ do smrti nemohol vyučovať. Pristihnutí občania museli okamžite opustiť svoje miesta. Toto viedlo k masovej dvojtvárnosti ľudí. Už malé deti sa iné učili v škole a iné počuli doma. Ľudia chceli mať pokoj a preto sa uťahovali z verejnosti do súkromia rodín, záhradiek a mlčky tolerovali režim, ktorý zas mlčky toleroval ľudí. (V tejto súvislosti je absolútna lož tvrdenie prezidenta Schustera, predsedu KNV Košice, t.j. nomenklatúrneho kádra predsedníctva ÚVKSS člena ÚVKSS a predsedníctva KVKSS, ktorý riadil aj cirkevný odbor KNV na potláčanie cirkví, že podporoval svojou vierou a účasťou r.k. cirkev. Funkcionári jeho typu boli pod trvalým dozorom straníckych orgánov a ŠTB a pri prvom poznaní pravdy, by sa hneď uchádzalo o jeho funkciu iných 20 funkcionárov).(Dvojtvárnosť sa napríklad prejavila na turistickom zájazde v Ríme v roku 1969, kedy profesorský zbor strednej školy, ktorý prešiel viacerými ateistickými školeniami jednomyseľne pokľakol na vatikánskom námestí, keď z okna žehnal veriacich pápež.)

Súčasťou premývania mozgov bola aj sústavná kampaň boja za svetový mier, proti nukleárnym zbraniam (ktoré mali aj Rusi približne v rovnakom množstve ako USA) naznačujúca možnosť tretej svetovej vojny v každej chvíli. Všetci prešli školeniami ako sa chrániť proti atómovým zbraniam (napr. skrčiť sa pod lavicu). Krádež nebola morálnym priestupkom, lebo platilo, že kto nekradne okráda rodinu. Vražda bola vrcholom spravodlivosti a pracujúci podpisovali petície na vynesenie rozsudku smrti. Zamietli sa celkom neznáme veci, ako napríklad rezolúcie proti Charte 77, ktorú však vtedy takmer nikto nepoznal. Dvojtvárnosť bola ochranným zafarbením pre prežitie. Akýkoľvek podraz v prospech diktatúry proletariátu bol správnym činom. Všetky útoky proti zahnívajúcemu imperializmu boli vždy veľmi osobné a maximálne urážlivé (krvavý pes Tito, upíri robotníckej triedy, sociálnodemokratický zradcovia- najväčší nepriatelia robotníctva, wallstreetskí darmožráči, masoví vrahovia, agenti CIA -vrahovia pokrokových bojovníkov atp).Nadávky boli spojené so zvýšeným hlasom (až do hystérie) a hrozbou prstami a päsťami. Rečník sa choval, ako by išlo o osobné urážky. Chruščov dokonca na valnom zhromaždení OSN si vyzul topánku a búchal ňou po stole. (Niet divu, že táto deformácia národnej povahy sa prenáša aj dnes, do činnosti politikov).

Nástup reformátorov

1960 – 1968

Toto časové obdobie bolo plné vnútropolitických udalostí, ktoré prebiehali na pozadí úspešného letu Gagarina (1961) okolo Zeme (čo iniciovalo obrovský program dobýjania Mesiace a pristátia Američanov na ňom v roku 1969), zahájenia vojny vo Vietname (1961), postavenie berlínskeho múru (1961), vláda všeobecne obľúbeného prezidenta USA J.F.Kennedyho, kubánska kríza (1962),zavraždenie Kennedyho (1963). Celé desaťročie prebiehali rokovania o zastavení pokusov s atómovými zbraňami vo vesmíre, potom na zemi, o znižovaní počtov atómových zbraní atp. so striedavými úspechmi. Obe strany si navzájom neverili a nechceli urobiť prvý ústupok, ktorý by mohol viesť k vzniku svetovej zničujúcej vojny. Veľká vojenská sila a stále nové zbrane USA zabránili útoku ZSSR, pretože by bol zničujúci pre obidve strany.

V Československu prebiehali stále ostrejšie diskusie o následkoch kultu osobnosti Stalina, o rehabilitáciách odsúdených. Bolo rehabilitované aj SNP a jeho bojovníci. Došlo k dielčim zmenám na vedúcich miestach strany a štátu. Do strany prichádzali noví ľudia vychovaní socialistickým školstvom, generácia Trate mládeže (ktorá bola tiež rehabilitovaná). Rozvoj školstva bol spojený aj s postupným rastom kvality vzdelávania a do praxe prichádzalo stále viac ľudí (i presvedčených komunistov) s vlastným myslením, ktorí neznášali starých dogmatických súdruhov, bez vzdelania (často z lumpenproletariátu – všetci neprispôsobiví nezamestnaní, položobráci z prímestských „čínskych“ barákových štvrtí sa objavili v aparáte strany). Prichádzali ľudia, ktorí si kládli otázky a hľadali odpovede. Okrem obetí represálií boli tu ekonomické otázky. Do tej doby ani jedna z päťročníc nebola splnená, všetky sa v treťom - štvrtom roku rozpadli. Totálny krach hospodárenia nastal v roku 1963, kde sa plány neplnili frontálne. Hrozila finančná kríza (druhá od roku 1956). Hrozba krízy vlastne bola po roku 1960 permanentná a motivovala nových odborníkov hľadať príčiny a riešenia. O to smiešnejšie pôsobilo označenie ČSR za štát, ktorý už vybudoval socializmus a zmenili názov štátu na Čsl. socialistickú republiku (ČSSR).

Všetky banky, celá priemyslová výroba a takmer 90 % poľnohospodárskej výroby bolo v rukách štátu a družstiev, v spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov. Prevládali národné podniky. Iba menšina výrobných kapacít bola súčasťou výrobných družstiev. Výroba prebiehala podľa päťročných a ročných plánov zostavovaných v byrokratických kolosoch – Státní plánovací komisi a Slovenskej plánovacej komisii. Úlohy sa stanovovali v objemoch hrubej výroby, produktivite, priemerných zárobkoch, v sortimente podľa veľkého množstva bilancovaných položiek (od surovín, cez lokomotívy, po zápalky). Tempá rastu sa spracovávali podľa ľubovôle politikov, alebo na základe akýchsi štúdií. Zdá sa, že na začiatku všetkého bolo akési syntetické oddelenie SPK v Prahe, ktoré bolo obsadené vraj absolventmi moskovských škôl, alebo ruskými manželkami našich absolventov. Niektorí hovoria o trinástej komnate. Tam bolo zrejme aj prepojenie na Moskvu. Tadiaľ asi prišiel aj Stalinov pokyn orientovať sa na hutníctvo a strojárstvo (vraj na základe akýchsi bohatých nálezísk železnej rudy), čo je v úplnom rozpore so surovinovými možnosťami. Skôr by sa pre nás hodila orientácia švajčiarskeho typu na kvalitnú výrobu špičkových výrobkov nenáročných na suroviny. Takto vznikli aj povestné kohútiky, ktoré kedykoľvek môže Rusko zavrieť (aj dnes). Dovážame všetku železnú rudu, väčšinu uhlia, všetku ropu, plyn a ďalšie kľúčové suroviny.

Rast HV sa stanovoval asi od boku, boli snahy udržať rýchlejší rast produktivity práce, ako rast miezd. Smerné čísla sa rozpísali na odvetvia (ministerstvá), generálne riaditeľstvá a podniky. Tu sa podľa potrieb bilancovaných materiálov stanovoval sortiment výroby. Napriek všetkým aparátom sa nikdy nepodarilo u bilancovaných materiálov dosiahnuť rovnováhu medzi ich výrobou a potrebou. Takto vznikol trh dodávateľa. O dodávkach rozhodovali výrobcovia. Pri stálom nedostatku tovarov boli kľúčovými osobami podnikoví zásobovači, ktorí museli zohnať materiál pre výrobu vlastného podniku, aj keď nebol zabezpečený plánom iných podnikov. Postupne sa vykryštalizovali špecifické druhy úplatkov pre odbytárov výrobných podnikov (niektoré podniky si držali vlastných vinohradníkov na výrobu kvalitných vín, niektoré poslali svojich ľudí na zber jedlých gaštanov, iné poslali hubárskych špecialistov na zber a sušenie húb). Boli samozrejme aj úplatky v hotovosti, ale skôr sa darovali spotrebiče. Napríklad podnik kúpil „pre svoju potrebu“ kosačky trávy a zapožičal ich navždy referentovi dodávateľa atp. (Hrdina socialistickej práce Ľupták, budúci predseda Združenia robotníkov Slovenska, ako vedúci brigády novátorsky staval materské škôlky podľa presných časových harmonogramov. Pre chaos v zásobovaní však na to doplatili ostatné brigády, ktoré pre nedostatok materiálu stáli. Viac priekopníckych brigád si Pozemné stavby nemohli dovoliť.) Po sumarizácii návrhov plánu podnikov v centre sa pripravil definitívny plán. Už týmto postupom sa do plánu vkladali míny neporiadku, nedostatkov a neplnenia. Žiadny plán nemal previazané všetky ukazovatele a krytú spotrebu materiálu a polotovarov (ukrajinskí odborníci spočítali, že vyrovnaný ročný plán ukrajinskej ekonomiky by museli spracúvať všetky ich existujúce počítače po dobu 50 rokov !). Ceny výrobkov sa nestanovovali na základe trhu, ale výpočtom (skutočné náklady + zisková prirážka). Ak výrobok sa vyrábal v rôznych podnikoch s rôznymi nákladmi, rozdiely sa premietli do zvýšeného zisku, alebo plánovanej straty. Štátny cenový úrad s početnými pobočkami až do okresov vydával knižnicu cien všetkých výrobkov, schvaľoval návrhy na ceny a kontroloval dodržiavanie metodiky tvorby cien. Rast produktivity práce sa nespájal s investíciami do nových technológií, ale do tzv. komplexnej socialistickej racionalizácie a malej mechanizácie. Tieto cesty prinášali malé efekty takže, okrem iného, výrobky voči svetovým trendom zastarávali, stali sa konkurencie neschopné a nepredajné. Tu nastúpila RVHP, pomocou ktorej sa do Ruska, Číny a Mongolska predalo všetko, aj zastarané. Chyba bola, že kupci neplatili a ich dlh voči ČSSR narastal. Hmotná zainteresovanosť sa viazala na splnenie plánu hrubej výroby. Plán HV sa dal splniť aj prechodným zvýšením rozpracovanosti, „chybnou“ prefakturáciou a dodatočnými stornami faktúr, bez ohľadu na stanovený sortiment a aj výrobou nepredajných výrobkov. Prémie a odmeny boli vyplatené bez protihodnoty. Indexový nárast ukazovateľov plánu z roka na rok zvyšoval rovnakou mierou aj zafixované nedostatky v podniku o rovnaké percento. Tvrdé úlohy plánu sa dali cestou straníckych tajomníkov aj zmäkčiť. Okrem toho podnikoví plánovači vedeli, že ústredie každý návrh skráti a tak plánovali metódou tretieho ťavieho hrbu. Vedeli, že tretí ťaví hrb bude odrezaný, ale zostane im, čo chceli.

Problémy takéhoto direktívneho riadenia národného hospodárstva boli čoraz jasnejšie. Riešiť ich, by znamenalo siahnuť na podstatu socializmu, čo by strana (ako ukázali príklady Poľska a Maďarska ) nedovolila. Jedinou cestou bola teda iba cesta reforiem pri zachovaní socializmu a vedúcej úlohy strany. Po takomto uvedomení si situácie nastúpila armáda straníckych reformátorov ( podľa počtu vylúčených a vyškrtnutých členov strany v roku 1971, ktorých bolo v ČSSR okolo 500.000).

Kľúčovou postavou ekonomickej reformy ČSSR bol prof.Otto Šik, riaditeľ Ekonomického ústavu ČSAV v Prahe (člen ÚVKSČ, ktorý bol počas 2.sv.vojny väznený v nemeckom koncentračnom tábore spolu s Novotným ). Na problematike pracoval celý jeho ústav. Spolupracovali takmer všetky výskumné ekonomické ústavy. Jeho spolupracovník Ing.Karel Kouba vydal novú učebnicu politickej ekonomie socializmu, kde na rozdiel od moskovských príručiek kladie dôraz na výpočtovú techniku, kybernetiku, marketing atp. Pre ekonomickú obec to bola nová, šokujúca kniha. Počas socializmu sa strana takmer každý rok usilovala o nejakú reformu ekonomiky pod rôznymi názvami (zdokonalené plánovité riadenie, zdokonalená sústava radenia , nové metódy atp.). Komplexné rešenie predložil kolektív prof. Šika a dosiahol , že ÚV KSČ model schválil, pretože iná alternatíva bola - totálny krach. Model vychádzal z hlbokej kritiky nedostatkov direktívneho riadenia, z analýz celosvetových trendov (Radovan Richta : Civilisace na rázcestí), z obsiahlych diskusií na konferenciách, seminároch, školeniach. Využil aj veľa podnetov z odbornej tlače a z názorov iných ekonómov. Išlo v podstate o tretiu cestu medzi socializmom a kapitalizmom. V nej sa spájalo spoločenské vlastníctvo výr. prostriedkov a sociálna dimenzia s pôsobením trhu, zákona hodnoty, konkurencie. Ťažiskom mali byť štrukturálne zmeny v ekonomike, odchod od stalinskej železnej koncepcie k švajčiarskemu modelu (málo materiálu, veľa duševnej práce, racionalizácie a nových technológií.). Majiteľmi výrobných prostriedkov nemal zostať štát (čiže nikto), ale podnikové rady pracujúcich volené osadenstvom každého podniku, ktoré menujú a riadia management. Štát mal definovať hlavné trendy rozvoja a jeho rozmery a s výnimkou zbrojnej výroby mal vytvárať sústavu nepriamych nástrojov riadenia (legislatívne prostredie, cenová politika, daňová politika. sústava odmeňovania –držať reláciu rastu miezd a produktivity práce). Až na pár desiatok výnimiek sa ceny mali stanovovať podľa ponuky a dopytu , teda na základe trhu, zákona hodnoty. Kľúčové ukazovatele nemali byť hrubá výroba, ale hrubý dôchodok. Podstatná časť zisku a všetky odpisy mali zostať podnikom, ako aj významná časť devíz získaných z vývozu. V rámci obecných trendov si rozvoj mali plánovať samostatne podniky, ktoré by rozhodovali aj o inováciách technológií. Základným cieľom mal byť optimálny zisk na základe predaja použiteľných výrobkov (v r.1968 na krátko sa v dôsledku toho zmenil trh dodávateľa na trh odberateľa. Všetko sa dalo zohnať a výrobcovia chodili uplácať zásobovačov, aby kúpili ich výrobky).

Tento návrh reformy si získal stúpencov vo všetkých podnikoch, ale čím vyššie, tým viac sa báli byrokrati o svoje korytá a kládli prekážky (napr. v prípade reformy by celá plánovacia komisia bola nepoužiteľná).

Na ekonomickú reformu nadväzovali dalšie zmeny. Zníženie vplyvu KSČ na riadenie výroby. Decentralizácia právomocí z centra na podniky. Zmeny daňovej sústavy, tvorby cien. Nevyhnutný bol aj prechod k pluralitnej spoločnosti (najprv zvýšenie úlohy ostatných zložiek Národnej fronty a potom aj možnosti zakladania ďalších strán). Pohyb tovarov a sloboda rozhodovania na podnikovej úrovni si vyžadovali aj revolúciu v informáciách. Išlo o zrušenie cenzúry, o masové nasadenie počítačov, prístup k publikáciám západných teoretikov, skúsenosti z kapitalistickej praxe. V dôsledku toho sa fronta reformátorov rozširovala na Vysokú stranícku školu v Prahe (rektor Milan Hübl), Vojenskú politickú akadémiu v Prahe (na výchovu vojenských politrukov – po nežnej revolúcii generál Rudolf Hoffman), všetky spoločensko-vedné ústavy ČSAV a Slovenskej akadémie vied. Začalo sa riešiť zrovnoprávnenie Slovenska a právnici pripravovali návrh federácie (neskôr pod vedením Dr. Gustáva Husáka). Politológovia riešili problémy pluralitnej spoločnosti. Riešili sa aj problémy rozsiahlych súdnych rehabilitácií, zmeny právneho systému a založenia obchodného práva. Otvárali sa otázky životného prostredia. Hľadanie východiska sa nestalo len vecou vedeckej inteligencie. Námety vylepšiť socializmus sa objavili aj v straníckych aparátoch. Získali v niektorých prípadoch výraznú podporu. Tak napr. krajský výbor strany Západoslovenského kraja, vedený Dubčekom podporoval tieto snahy. Objavili sa aj niektoré okresy, ktoré sa v tejto veci angažovali, napr. OVKSS Trenčín, pod vedením Abraháma a potom Ing. Turčeka. Na druhej strane, do poslednej chvíle bol konzervatívny Stredoslovenský výbor KSS, ktorý si tým vyslúžil označenie – slovenská Tirana. Cestu k reformám si našla aj elita straníckej inteligencie. Ide o tzv. prípravkárov, ktorí v roku 1951 získali v polročnom nalievacom prípravnom kurze maturitu a nastúpili na vysoké školy do riadneho štúdia. Išlo o kvalifikovaných robotníkov s hlbokým triednym povedomím. Z nich väčšina skončila riadne štúdium a pracovali na vysokoškolských miestach v hospodárstve, niektorí zostali prednášať na VŠ marxizmus a pod. Z nich veľa bolo v roku 1971 vylúčených zo strany.

Predstavitelia reformného hnutia okrem iného aj hodne vystupovali vo veľkých podnikoch, na okresných aktívoch, seminároch a školeniach. Napríklad prof. Šik vystúpil postupne na troch veľkých aktívoch v okrese Trenčín, kde jeho prednáškam tlieskalo 200-300 funkcionárov a aktivistov strany. Zaujímavú úlohu tu zohrala Socialistická akadémia (predtým Spoločnosť pre šírenie vedeckých a politických poznatkov), ktorá mala svoje organizácie v každom okrese. Združovala okresnú inteligenciu a zabezpečovala na území okresu doplnkové vzdelanie prednáškami v obciach (a závodných kluboch podnikov) na zdravotnícke, etické, poľnohospodárske, politické témy. Členovia chodili (popri zamestnaní) prednášať do dedinských osvetových stredísk, ktoré organizovali účasť. Akadémia účtovala minimálne náklady okresným osvetovým zariadeniam. Z týchto zdrojov hradili lektorom mierny honorár. A práve Socialistická akadémia sa stala celoštátne miestom, kde sa organizovali vystúpenia špičiek reformného hnutia. (Ocenil to napr. Husák, keď si za svojho osobného tajomníka vzal bývalého ústredného tajomníka Soc.akadémie na Slovensku Řehůrka.)

Kultúra a umenie

Strana okolo roku 1960 bola v úzkych. Musela priznať neopodstatnené represálie a popravu nevinných okolo 200 ľudí(v celej ČSSR), čelila ekonomickým krízam, zdroje na rozvoj pohltilo zbrojenie a dotovanie cien potravín a musela mlčky trpieť aktivity reformátorov. Na druhej strane najmenej 5 rokov bol zablokovaný rozvoj kultúry, umenia a zábavy.Aj umelci boli represáliami správne nabudení (najlepšie diela vznikali vždy v ťažkých podmienkach). Preto musela rozšíriť priestor pre kultúru. V tejto dobe sa objavili prvý raz budúce špičky populárnej hudby Gott, Pilarová, Kubišová, Matuška, Vodráčková, Filipovská, Neckář, Urbánková, Bobek, Olympic atd. ÚV strany na uzavretej konferencii posudzoval či pustiť Beatles, ktorí boli na Západe obľúbení , s kladným záverom. Rástli malé divadlá, z ktorých vynikol Semafor (so Šlitrom a Suchým). Obnovili sa hry Voskovca a Wericha, vystupoval Werich. Na obrazovky televízie sa dostalo veľké množstvo dobrých piesní, ktoré štát podporoval organizovaním rôznych súťaží, Zlatých slávikov. Vo filme nastúpila nová generácia vynikajúcich režisérov. Spisovatelia vytiahli zo šuplíka napísané knihy. Nastalo akési uvoľnenie. V tejto súvislosti najrevolučnejší bol Zväz spisovateľov, ktorý nahlas požadoval zmeny. Jeho orgánom boli bojovné Literární listy. Revolučne písal aj Mladý svět pre mládež. Ohromne pomohli otvoriť dvere do sveta Gramofonový klub (výroba vopred objednaných titulov platní) a Klub čtenářú (zásielkový predaja vopred objednaných kníh). V oboch prípadoch išlo o vydávanie platní a kníh špičkových svetových autorov za nízke ceny v obrovských nákladoch (viac ako 100.000 ks).

Vytvárala sa revolučná situácia, kedy vládnuci už nevedia, ako vládnuť a ovládaní majú pripravené riešenie a chcú situáciu zmeniť.

ČESKOSLOVENSKÉ JARO 1968

Okolo roku 1963 sa urýchlil vývoj . Väčšina členov strany prijala chruščovovské odhalenie kultu osobnosti a jeho nový kurz v zahraničnej politike, rozvíjali sa diskusie o príčinách procesov v ČSSR a ťažisko sa presunulo na riešenie ekonomických problémov. Ekonomika stále stagnovala a potácala sa na pokraji priepasti. Päťročné plány sa neplnili, štát obral podniky o všetko o čo mohol (odvádzali sa zisky, všetky odpisy a všetky devízy získané z exportu). Vláda nebola schopná zabezpečiť rast nominálnych miezd pre nedostatok prostriedkov, ktoré by rozpísala na podniky a tak prešla na kurz naznačovať rast úrovne častým znižovaním cien niekoľkých výrobkov, ktoré sa oslavovalo ako víťazstvo pracujúcich. Radovým občanom sa lepšie žilo, lebo sa ukázala nádej na zlepšenie reformami a dynamický rozvoj v populárnej hudbe, kultúre, filme a divadelníctve potešoval ľudí. Všetci sa domnievali, že riešenie je iba pri zachovaní socializmu a vedúcej úlohe strany cestou reforiem. Úspešní ľudia sa mohli uplatniť iba ako členovia strany a tak nastal prílev nových členov z radov inteligencie. Mnohých prijímali ako deti robotníckej triedy, ak ich rodičia mali robotnícke povolanie. Bez členstva v strane nebola možná žiadna kariéra, ani odborný rast a uplatnenie (strana schvaľovala aj vedecké štúdiá na CSc, DrSc). Zmena myslenia straníckych aparátčikov a ich príklon k reformám viedol aj k ambícii strany upevniť si moc tým, že príjme úspešných ľudí a perspektívnych odborníkov. Tak rástla váha reformátorov. Ostatne strana nemala iné riešenie.

Zmeny sa prejavili v postupe k represáliám. V podstate už neboli žiadne politické procesy, väznice sa vyprázdnili a pripravovali sa rehabilitácie.V tejto dobe celkom náhodne zhasla elektrina v študentských internátoch v Prahe a študenti z recesie žiadali svetlo. Keď ho nedostali, išli manifestovať v noci do ulíc so sviečkami. Štátna moc spanikovala a v domnienke, že žiadosť o svetlo je začiatok kontrarevolúcie, poslala na študentov políciu so psami. Tento zákrok vzbudil veľký odpor aj v radoch strany a zaplavil Prahu protestnými rezolúciami. Je pravda, že to bol posledný policajný zákrok na v uliciach.

Vznikol nový fenomén. Základné organizácie začali reagovať na každé rozhodnutie strany súhlasnými, alebo protestnými rezolúciami, takže súdruhovia strácali nervy, lebo nevedeli odhadnúť dopredu reakcie. K zmenám dochádzalo aj v orgánoch ŠTB. Nastupovali noví vysokoškolsky vzdelaní pracovníci, ktorí v podstate tiež akceptovali reformné snahy a diskrétne dávali najavo svoju podporu. Napr. šéf okresnej ŠTB prišiel za organizátormi vystúpenia G.Husáka a predstavil svojho agenta, ktorý na pokyn z Prahy mal stenografovať jeho vystúpenie. Samozrejme za pár sekúnd o tom vedel Husák a organizátori „pomáhali“ agentovi ako vedeli.

Novotného vystúpenie na okresnom aktíve bolo s vedomím vedúceho tajomníka OVKSS storpédované vopred pripravenými najchúlostivejšími otázkami v češtine(v meste bola veľká posádka s českými dôstojníkmi) a slovenčine, ktoré Novotného viedli k hysterickým záchvatom, takže špeciálom priletel ideologický tajomník Hendrych, aby vec zatušoval. Vyšetrovaním sa nič nezistilo.

Na vývoj mala vplyv aj Moskva.V podstate a potichu reformný vývoj podporovala (lebo sa čiastočne rýmoval s ruskými pokusmi Chruščova). Okrem toho chcela sa pomstiť Novotnému, ktorý ako jediný predstaviteľ satelitov protestoval verejne proti odvolaniu Chruščova. Okrem toho vraj dvakrát odmietol pozvať sovietske vojská, aby „bránili“ západnú hranicu proti imperialistom. Naviac v dielčich sporoch sa rozhodol odvolať z funkcií všetkých náčelníkov ŠTB (všetkých stupňov) vraj preto, že vedel, že sú odchovanci moskovských kurzov a agenti NKVD. Okrem toho sa Moskva spoliehala na svojich ľudí v ČSSR. (Teoreticky každý študent na ruských školách mohol by agentom NKVD, KGB ak na škole pôsobil agilný dôstojník KGB, ktorý získaním kvalitných zahraničných agentov chcel si urobiť kariéru).

Na vývoji má podiel aj vtedajší generálny tajomník a prezident Antonín Novotný. Bol to málo vzdelaný človek. Pri návšteve Matice slovenskej odmietol prijať prezidentský dar a keď ho poslali poštou, tak ho vrátil s tým, že ide o organizáciu slovenských nacionalistov ( čo v tej dobe nebola pravda). Často vytýkal vysoké príjmy umelcom. Ak kritizoval spisovateľov asi úmyselne im komolil mená (napr. o Mňačkovi hovoril „ňákej Mňaček“). Bol málo inteligentný, lebo keď začínala kríza vo vedení, pozval Brežneva, šéfa KSSS, aby mu prišiel podržať chrbát. Brežnev prišiel a vyhlásil „eto vaše delo“, čím otvoril priestor reformistom. Aj samotná kríza vznikla z jeho viny. Na zasadnutí ÚVKSČ sa komentovali výsledky prieskumov, podľa ktorých mladí ľudia, aj straníci, neveria strane. Dubček navrhoval analýzu použiť a pripraviť návrhy na zmenu postojov. Novotný ho obvinil z buržoázneho nacionalizmu na čo musel Dubček ostro vystúpiť. Na pokračovaní pléna v januári 1968 bol Novotný odvolaný a nahradený Dubčekom.

Dubček bol veľmi milý, priateľský človek na rozdiel od iných nafúkaných funkcionárov. Bol aj sympatický a obľúbený u všetkých ľudí, najmä žien. Pôsobil plachým dojmom a bol veľmi rozpačitý. Pri prejavoch a v televízii trochu koktal, čo mu pridalo na sympatiách. Napriek tomu, ako politik bol veľmi priateľský. Bol známy tým, že prišiel na hociktorú plaváreň skočiť si z mostíka. Chodil na hokej si sadnúť medzi divákov a nie do lóže. Začínal v Trenčíne, kde žijú jeho kámoši z mladosti s ktorými skákal do Váhu z mosta. Keď sa dozvedeli, že je gen. tajomník chytali sa za hlavu „čo mu to len urobili, dobrákovi“. Jeho obľuba rástla počas roku 1968 tak, že po okupácii a únose dostal v prieskumoch 94 % preferencií.

Rok 1968 nebudem popisovať. Udalosti boli dobe spracované (najmä Zdeněk Mlynář :Mráz přichází z Kremlu ). Z hľadiska občana sa stali zázraky. Za 8 mesiacov bola zrušená cenzúra, otvorené hranice pre turistiku a cesty, odvolaný Novotný a zvolený prezident Svoboda (populárny, legendárny veliteľ armádneho zboru v ZSSR za 2. svetovej vojny), odštartované masové rehabilitácie na súdoch, zmenené postavenie Národnej fronty. Vznikla nová strana : Klub angažovaných nestraníkov a bolo pripravené založenie sociálnej demokracie. Politruci na celoštátnej konferencii žiadali reorganizáciu Varšavskej zmluvy tak, aby veliteľské miesta v štáboch dostali aj generáli členských štátov. Bol predložený návrh na zrušenie ľudových milícií, ako protiprávne existujúcej organizácie. Obnovil svoju činnosť skaut, Sokol, náboženské spolky. Kňazi v kostoloch sa modlili za Dubčeka. Starí ľudia núkali svoje šperky na národný poklad. Mnoho ľudí sa dobrovoľne hlásilo do strany na podporu čsl. jari. Svetové médiá boli plné priaznivých správ. Západoeurópske KS videli v čsl. prípade inšpiráciu pre vlastné zmeny. Hovorilo sa, že tento pokus bol nebezpečný nielen pre starcov vo vedení východných strán, ale istým spôsobom mohol ohroziť aj vtedajšie kapitalistické mocenské zoskupenia (napr. dávalnámety pre posilnenieľavice na Západe). Preto napr. prezident USA pri správach o okupácii Československa nezvolal Radu obrany, ale odišiel na dovolenku.(Pravdou je aj to, že kvôli Československu nestálo riskovať 3. svetovú vojnu).

Okrem všeobecného optimizmu a nádejí, zlepšenia dovolenkových možností (otvorila sa celkom Juhoslávia), zlepšilo sa zásobovanie, denne sa konali veľké mítingy a veľké verejné diskusie k najrôznejším témam (prenášané televíziou a rozhlasom). Víťazi vtedajšej olympiády odovzdali svoje zlaté medaily Dubčekovi, Smrkovskému (predseda NZ) a prezidentovi Svobodovi. Novinári mohli písať bez zábran. Aby bol občan v obraze musel si denne kupovať 2- 3 novín (a každé boli iné). Pekári začali piecť tzv. dubčekove rožky, ktoré boli 2 a polkrát väčšie ako normálne. Začiatkom roku 1968 sa konali okresné a krajské konferencie strany, kde sa po prvý raz objavili dopredu neschválené referáty a diskusné príspevky, Kandidátky sa rozširovali na mieste, bez súhlasu aparátu, takže napr. na 50 miest bolo 150 kandidátov a prví päťdesiati sa dostali do nových orgánov. V tomto procese vypadli z funkcií mnohí dogmatici a konzervatívci a nastúpili reformné kádre.

Strana schválila Akčný program svojich aktivít, ktorý obsahoval všetky závery dovtedajších štúdií a analýz. Ponechával však vedúcu úlohu strany, socializmus s ľudskou tvárou a všetky spojenecké záväzky. Ponechávala sa aj železná opona pre ukludnenie spojencov, ktorí si vymohli kontrolu ochrany hraníc a bezvýsledne navrhli, že sovietske vojská naše hranice posilnia. Tlmila sa aj diskusia o povolení ďalších strán, aby sa čelilo kritike spojeneckých strán. Akčný program sa rozpracovával až na úroveň okresov, miest a podnikov, takže sa rozširovala fronta reformátorov. V roku 1968, kedy sa tieto veci stali, už čiastočne fungovala ekonomická reforma prof. Šika, najmä pokiaľ ide o ekonomické ukazovatele. Pracujúci boli odmeňovaní nie podľa plnenia plánu hrubej výroby, ale podľa ukazovateľa tovarová výroba. Hodnotili sa nie podľa množstva výrobkov , ale podľa množstva predaných výrobkov. Len tento detail zmenil situáciu na trhu. Hlavné slovo mali odbytári, ktorý sa snažili predať čo najviac výrobkov a čo najviac ísť v ústrety odberateľom, zákazníkom. Začali prípravy na vytvorenie podnikových rád pracujúcich, ktoré mali dostať do správy postupne majetok podnikov a všetko rozhodovanie (v súlade s niektorými ukazovateľmi, ktoré si ponechalo centrum ) a mali konkurzmi obsadzovať miesta riaditeľov a námestníkov podnikov. Z hľadiska strany tu bola trochu chytristika. Členov rád mali navrhovať: vedenie podniku, odbory a spoločenské organizácie podniku. Pretože všade v nich bola zabezpečená väčšina komunistov aj na kandidátku by sa dostali prevážne komunisti.

Všade bola nálada veľmi optimistická, ľudia sa tešili a robili všetko na podporu tohto vývoja. Média jednotne podporovali tento vývoj a kritizovali konzervatívcov. Išlo o skupinky ľudí, ktorí sa cítili byť ohrození týmito zmenami ( riaditelia, námestníci, aparátčici strany, pracovníci plánovacích centier, oddaní spojenci Moskvy, ap.). Podporu nachádzali u spojencov, ktorí postupne viac a viac kritizovali vývoj v Československu, opakovane písali do Prahy listy a zvolávali porady predstaviteľov do takej miery, že ÚV KSČ sa uzniesol zakázať výjazdy vedúcich predstaviteľov mimo hranice republiky. Olej do ohňa priliala výzva „2000 slov“, ktorú napísal spisovateľ Vaculík a ktorú podpísali špičky spoločnosti a ktorú vydali v júni 1968, pred (druhými) okresnými konferenciami strany.“ 2000 slov“ išlo za hranice Akčného programu KSČ, vyzývalo zbaviť sa všetkých predstaviteľov totality v strane a prevziať do rúk ľudu všetky nástroje ďalšieho vývoja. Ovplyvnili priebeh konferencií a bolo jasné, že zjazd strany plánovaný na posledné dni augusta 1968 odstráni všetky prekážky ďalšieho vývoja a posilní pozície reformátorov. Podľa Moskvy by sa tým prekročila posledná hranica a rozhodlo sa o obsadení Československa. Boli ešte stretnutia predstaviteľov strán v Čiernej pri Čope a v Bratislave s chlácholiacimi formuláciami. 21.augusta 1968 obsadila polmiliónová armáda Československo. Okrem Rusov prišli Maďari (obsadili južné Slovensko a Považie po Nové Mesto nad Váhom), Poliaci obsadili Oravu a Kysuce, bulharská symbolická jednotka „dobyla“ Banskú Bystricu, Nemci Ústecko. Nemecká účasť skončila po niekoľkých hodinách, ostatné vojská odišli po pár dňoch a zostali tu iba vojská 36.armády (ľvovský vojenský okruh).

Ľudia sa dostali do totálneho šoku. Pre idealistov –socialistov „s ľudskou tvárou“ to bol rozsudok, že socializmus nie je reformovateľný. Pre slavianofilov a priateľov ruských ľudí to bol koniec ich vzťahov „ na večné časy“. Pre reformátorov to bol začiatok trpkého konca osobných ambícií. Pre všetkých to bol koniec všetkých nádejí, snov a ideálov a začiatok represií, tzv. normalizácie a prenasledovania. Husák v tej dobe sa stal prvým tajomníkom ÚVKSS a chodil po okresoch potichu utešovať funkcionárov, že to je nedorozumenie a že on urobí všetko preto, aby Rusi do roka odišli. Tu sa vedome mýlil – odišli o 21 rokov. Ani prognózy skúsených politológov, ktorí hovorili o najviac 5 rokoch sa nesplnili.

Vojská obsadili centrá miest a na kľúčových križovatkách stáli tanky. Národ reagoval svojsky. Behom pár hodín zmizli v celej republiky všetky cestné smerovky, alebo boli presmerované nesprávne.(Hovorilo sa o veliteľovi colnice v Bergu, ktorý vlastným telom zastavoval kolónu ruských tankov, ktoré omylom smerovali do Rakúska. Potom si vraj trhal vlasy, že ich tam nepustil.) Radoví občania obklopovali vojakov a tanky a vysvetľovali im so slzami v očiach, že nebol dôvod na zásah, že všetko bolo v poriadku. Chudáci ruskí vojaci s kamennými tvárami opakovali, že nás chcel obsadiť Západ a že prišli chrániť hroby svojich otcov, ktorí tu padli v 2.svetovej vojne. Nik im nedal ani kvetinku, ani cigaretu, ani pohár vody. Osobný vlak z B. Bystrice do Vrútok popísali cestujúci heslami proti okupácii po celej ploche. Vo Vrútkach sa nastupovalo do už popísaného iného vlaku. Všade ľudia vyrábali svojpomocne transparenty, plagáty, heslá proti okupácii (Lenin vstaň, Brežnev sa zbláznil, Dubček – Svoboda, naša sloboda. Sme sa vami, buďte s nami, atp).Armáda dostala rozkaz neopustiť kasárne, čím sa zabránilo veľkým tragédiám, lebo okupačné vojská boli pripravené na tvrdý boj. Svedčí o tom nasadenie druhoradých vojsk a techniky v prvom slede okupácie. Boli tam záložníci, ktorých vzali rovno z polí (v okrese Trenčín sa našlo niekoľko prípadov, kedy s vojakmi boli aj nemluvňatá, lebo pri mobilizácii ich otec- vdovec nemal komu dať. Tam sa angažovali ženy z Červeného kríža a politicky sa intervenovalo u okupačných veliteľov, aby ich poslali domov.) Niektoré nákladné autá pamätali ešte druhú svetovú vojnu. Až druhý sled bol elitný, gardový. Inak okupačné vojská často nacvičovali operácie priamo v ČSSR na veliteľsko – štábnych cvičeniach a veľkých vojenských cvičeniach armád Varšavskej zmluvy (Veliteľstvo východného vojenského okruhu v Trenčíne spolupracovalo s Ľvovským vojenským okruhom.) Straty okupantov boli minimálne. Išlo o pár desiatok vojakov, ktorí zahynuli pri autonehodách. Nik na Rusov nestrieľal.

Vzápätí po okupácii prevzala vedenie strana, ktorá v poloilegalite riadila okresy, organizovala výdaj falošných preukázok pre funkcionárov pre prípad prechodu do ilegality. V podnikoch vznikali agitačné strediská, ktoré tlačili letáky a rezolúcie (aj v ruštine), ktoré motospojky roznášali dobrovoľníkom na ďalšiu distribúciu. Všetky rádiostanice LM premiestnili na horské chaty a začali vysielať proti okupácii. Vojská síce obsadili rozhlas a televíziu, ale tieto začali vysielať ilegálne. Napr. rádiový signál sa šíril trolejovými vedeniami v mestách. Zvolal sa ilegálny zjazd KSČ v pôvodných termínoch (rokoval v továrni Škoda Praha, pod ochranou jednotiek milície). Odmietol okupáciu tak ako predtým vláda, predsedníctvo ÚV a prezident a potvrdil vo funkciách Dubčeka, Smrkovského a ďalších, ktorých Rusi uniesli na Ukrajinu a potom do Moskvy. Tam si Rusi vynútili podpis protokolu, ktorý podriadil republiku Moskve a zaväzoval postupne výdobytky odstrániť. Keď k tomu nebola chuť, vždy pohrozili, že tanky sa vrátia znova do ulíc miest. Posledný výdobytok čsl. jari bolo prijatie ústavného zákona o federácii v októbri 1968. Bol už voči pôvodnému návrhu korigovaný samotným Husákom.(V roku 1992 Dubček obhajoval zachovanie spoločného štátu s tým, že keby platil pôvodný zákon o federácii nič nie je treba riešiť.) Tu treba priznať skutočnosť, že kým v Čechách v celom vývoji akcentovala snaha o demokratizáciu, na Slovensku bolo znateľné úsilie aj o federatívne usporiadanie spoločného štátu.

Normalizácia

1968-1989

Po okupácii bolo všetko jasné. Bolo možné počítať s represáliami, vrátane politických procesov. Boli aj extrémne výkriky do noci (napríklad gen.Strcula, zástupca veliteľa voj. okruhu v Trenčíne na konferencii ZČSP --Zväz priateľov Sovietskeho zväzu, žiadal prideliť čatu samopalníkov a do 24 hodín nechá postrieľať všetkých revizionistov!!). Neskôr Husák dostal pokyn v Moskve, že procesy nebudú (bolo by to pre svetovú verejnú mienku nestráviteľné). Všetko ostatné sa uskutočnilo. Prvé rozhodovanie bolo o emigrácii, kým sú hranice ešte otvorené( dali sa prekročiť na občiansky preukaz) a na druhej strane všetky štáty s ochotou prijímali emigrantov a poskytli im veľkú pomoc. V tej dobe odišlo 244.000 ľudí. Začali veľké ústupové boje o udržanie reformátorov vo funkciách a o udržanie výsledkov čsl. jari. Boj bol beznádejný a skončil v roku 1971, kedy skončili veľké čistky, najprv v strane a potom všade. Všetci, ktorí pri previerkach vyslovili nesúhlas s okupáciou, alebo sa viditeľne angažovali v politike v roku 1968 prišli o členstvo v strane ( celkom bolo vylúčené 473 731 komunistov, t.j. 28 % ) a prišli o zamestnanie s ďalšími dôsledkami. Vyčistil sa ÚV KSČ, Národné zhromaždenie, vlády atp. Strana zostavila Jednotnú centrálnu evidenciu predstaviteľov, exponentov a nositeľov pravicového oportunizmu, organizátorov protistraníckych, protisocialistických a protisovietských kampaní a akcií, tzv. čiernu listinu. Na Slovensku v týchto zoznamoch bolo okolo 1500 ľudí. A „najlepší z najlepších“ sa dostali do zoznamov pre akciu Norbert, ktorá sa mala uskutočniť v prípade mimoriadnej situácie s tým, že by boli zatknutí, súdení, alebo bez rozsudku väznení v pracovných táboroch, (alebo vraj zastrelení na úteku).

Celý rok 1968 sa grupovali skupiny odporcov reforiem a čsl. jari. Okrem špičkových kádrov ako Biľak, Lenárt, to boli početné skupiny starých členov strany, najmä zo stalinskej éry. Okrem toho existovali centrá KGB (napr. pri vojenských objektoch, kde boli predtým poradcovia armády- Nemšová.) Tam sa pripravovali zoznamy nepriateľov, ktoré poslúžili pri previerkach. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že jasné prípady na vylúčenie zo strany boli na zásah príbuzných - starých členov strany škrtnuté a takíto ľudia sa dostali do vysokých hospodárskych funkcií v normalizácii. Na tejto strane fronty sa angažovali aj početní absolventi moskovských vysokých škôl (ktorí mali hneď po okupácii aj celoslovenský aktív na sovietskom konzuláte v Bratislave).

Podkladom pre čistky bol dokument „Poučenie z krízového vývoja“, kde strana definovala všetky hriechy reformátorov, menovala kľúčových ľudí a organizácie, ktoré boli semenišťom oportunizmu. Organizácie boli zlikvidované a ľudia potrestaní vylúčením nielen zo strany. Podobné dokumenty vydali krajské a okresné výbory. Tieto dokumenty boli prerokované na straníckych konferenciách a vtĺkané do hlavy každému členovi.

Stranícke previerkové komisie v podnikoch boli zložené zo starých členov strany a z povoľných súdruhov preverovali všetkých členov strany. U vytypovaných bol obrad na komisii bol krátky. Komisia povedala pár obvinení, vypočula námietky a prijala dopredu pripravené uznesenie. Vylúčení boli zo strany tí, ktorí sa v roku 1968 angažovali a u ktorých sa skonštatovalo vlastné myslenie (teda žiadna nádej na poslušnosť v budúcnosti). Vyškrtnutí boli všetci, ktorí odmietali okupáciu, alebo do strany vstúpili na podporu Dubčeka v roku 1968. Kto sa angažoval na úrovni okresu, kraja a ústredia bol v troch zoznamoch a bol trikrát vylúčený !! Všetkých vylúčených prevzali do „starostlivosti“ orgány ŠTB. Po celú dobu normalizácie sa na vylúčených každý štvrťroka písali posudky, na služobné cesty mohli ísť iba v skupine s inými, všetky ich pracovné výstupy boli osobitne kontrolované a pracovník ŠTB organizoval štvrťročné „priateľské posedenia pri káve“. Všetkým ŠTB ponúkala spoluprácu, mnohí sa stali aj agentmi. Dôstojník ŠTB pozval sledovaného k sebe do úradu, alebo ho navštívil na pracovisku. Beseda začala vždy priateľsky pri káve o počasí, športe ap. Potom padli otázky o súčasnej politickej situácii a názoroch na predstaviteľov štátu a opozície. Ďalej sa debatovalo, s kým sa dotyčný z vylúčených stretáva, aké majú názory, či nechcú emigrovať, netlačia letáky atp. Klamať sa nedalo, lebo o stretnutiach vedeli, pretože sledovali oboch parterov. Mohlo sa klamať iba o obsahu rozhovoru, ktorý asi neodpočúvali na ulici. Stretnutia v odpočúvateľných priestoroch sa nekonali (telefonovalo sa zriedka a v náznakoch, lebo sme vedeli, že všetky telefóny sú odpočúvané). Najvhodnejší scenár bolo zachovať si dištanc od okupácie (nedalo sa zaprieť), pochváliť vládu za jej rozhodnutia, ale pripomenúť, že v minulosti to tu bolo a nič nepomohlo. Vzhľadom na to, že pracovníci sa zaoberali aj mnohými priestupkami nomenklatúrnych kádrov bolo taktické ich poľutovať, že nebudú za prípady povýšení, lebo prokurátor na príkaz OVKSS prípad odňal a zastavil vyšetrovanie. Toto bolo citlivé miesto eštébákov, lebo mnohí naozaj chceli veci (často veľké svinstvá) vyšetriť. Postupne bolo možné dávkovať niektoré názory reformistov, takže v roku 1989 pri previerkach pracovníkov ŠTB niektorí priznali, že so sledovaným súdruhom súhlasili. Výsledky pohovoru spracovali a uviedli do dennej svodky pre straníckych a politických činiteľov. Proti hlúpym šéfom sa dala hrať aj hra, že vylúčený bol požiadaný o informácie o nich atp. Bol to balans na hrane žiletky. Stál veľa nervov. Pritom všetci vylúčení sa stretávali a navzájom informovali a čítali kolujúce materiály samizdatu a zahraničných vydavateľov. Vcelku boli o situácii veľmi dobre informovaní.

S vylúčením bolo spojené aj prepustenie z práce. Nové miesto sa ťažko hľadalo, lebo kádrovníci vhodných podnikov sa pýtali na OVKSS či môžu prijať vylúčeného a vždy dostali zápornú odpoveď. Preto niektorí skončili ako skladníci, zásobovači, inštalatéri. Dalo sa aj umiestniť u nenápadných organizácii (aj vo výskume).Toto bolo možné iba vtedy, ak išlo o pobočku, ktorej vedúci podnik bol v inom okrese. Tak napr. na bratislavskom obvode č.6 OVKSS nepoznali človeka z Trenčína, boli leniví vypýtať si o ňom informácie a tak sa vylúčený umiestnil. Ale aj tak platili celý čas limity. Najvyššia funkcia bola samostatný (výskumný, alebo technicko-hospodársky) pracovník s platom do T 11, bez nádeje na povýšenie, s minimálnymi prémiami a takmer žiadnymi odmenami. Väčšina podnikov si však elitných reformistov nechala v referentských funkciách a nekresťansky ich využívala na spracovanie analýz, rozborov, referátov, správ, hlásení, koncepcií atp. Tak existovala pomaly neformálna sieť spolupráce týchto outsiderov, pokiaľ je známe, výhradne na odbornej úrovni. V roku 1989 títo ľudia zväčša prevzali vedúce funkcie.

Dôsledky previerky sa týkali aj členov rodiny. Manželky nesmeli dostať zvýšené prémie a odmeny, mali zastavený pracovný postup a deti nesmeli ísť študovať na stredné a vysoké školy. Pretože na Slovensku sa každý s každým pozná, alebo je s ním rodina, našli sa ľudia vo vysokých funkciách, ktorí dali pokyn povoliť stredoškolské štúdium, ale v inom mieste, alebo na inej škole.(Platí tu aj staré heslo : Každý gardista mal svojho žida.) Štúdium na právnickej, lekárskej a pedagogickej fakulte a teológii bolo povolené len so súhlasom predsedníctva OVKSS a KVKSS.(Ojedinelou výnimkou bol vylúčený Mečiar, absolvent kurzu Komsomolu v Rusku, ktorému na pokyn KVKSS B.Bystrica vydal odporúčanie na štúdium na právnickej fakulte stranícky výbor zbrojovky v Dubnici, kde pracoval ako robotník. Štúdium riadne dokončil. JUDr. dostal ako predseda vlády.) Rovnako aj možnosť získať vedecký titul CSc a DrSc. (Výber detí na uvedené fakulty len z kádrove čistých a oddaných rodín prináša ovocie ešte aj dnes. Mnohí odporcovia budovania demokracie pochádzajú z týchto prostredí.)

Netreba uvádzať, že všetko sa vrátilo späť a k horšiemu. Ekonomická reforma bola stornovaná (Šik v emigrácii prednášal na univerzite v švajciarskom Sant Galléne). Nastúpilo ešte prísnejšie direktívne plánovanie. Ťažiskom neboli kapitálové investície do štrukturálnych zmien, ale drobná racionalizácia s malými výsledkami (honosne nazvaná „Komplexná socialistická racionalizácia“). Pracujúci súťažili o najlepšie priekopnícke činy (v skratke humorizované ako „prčiny“). Obnovila sa cenzúra, znova obmedzili cesty do zahraničia, obnovili sa fronty pred obchodmi na nedostatkové tovary. Celý rad novín zastavili. Obnovená cenzúra sa uskutočňovala zvlášť rafinovaným spôsobom. Neobnovili činnosť Správy tlačového dozoru Min.vnútra. Cenzuru prevzali samotní šéfredaktori a riaditelia vydavateľstiev. Porušenie pokynov malo ťažké následky takže samocenzori boli na svojich ľudí prísnejší ako predtým Správa tlačového dozoru.

Posilnila sa práca ŠTB a kádrových oddelení. Prísne sa kontrolovala dochádzka na stranícke školenia. Schizofrénia v hlavách ľudí (dvojaký názor pre seba a navonok) sa rozšírila. Aktívne pracovali aj politické orgány okupačnej armády, ktoré ovplyvňovali prácu straníckych a politických orgánov na všetkých stupňoch (na poradách, schôdzach, poľovačkách, kult. podujatiach a pod.). Stovky umelcov prestalo vystupovať, spievať, vydávať knihy. Mnohí umelci, spisovatelia, speváci emigrovali. Niektoré divadlá (Semafor) boli zavreté na istú dobu. Zberné suroviny boli zaplavené vyradenou literatúrou a celými nákladmi zablokovaných nových kníh. Mnoho špičkových intelektuálov pracovalo v manuálnej výrobe (umývali výklady v mestách, pracovali v lesoch a skladoch). Dubček pracoval ako zásobovač v Lesnom závode v Pezinku. Všetky jeho objednávky, aj úzkoprofilových materiálov výrobcovia ihneď vybavili a materiál často doviezli osobne riaditelia týchto podnikov. Z povahových vlastností Čechov (poslušné plnenie príkazov) vyplynulo , že dopady na vylúčených boli oveľa ťažšie v Čechách ako na Slovensku. Typická ležérnosť k povinnostiam a susedské vzťahy na Slovensku trochu zmiernili perzekúcie. Chovanie preverených voči vylúčeným bolo rôzne. Niektorí prestali zdraviť a prechádzali na druhú stranu ulice, iní nezdravili, ale v zákutiach sa priateľsky prihovorili, niektorí poradili a mnohí aj konkrétne pomohli. Čistky išli hlboko. Napr. niektorí dôstojníci v zálohe boli degradovaní na hodnosť vojaka. Čo šikovnejší si vybavili zníženie pozície na základe choroby.

Charta ´77

V medzinárodných vzťahoch pokračovali rokovania o obmedzení zbraní, zákaze antibalistických striel. Vybudovali sa horúce linky, ktoré mali zabrániť náhodnému vzniku vojny. V roku 1969 pristali Američania na Mesiaci, ako prejav technickej nadradenosti. V roku 1969 zvládol prezident Kennedy kubánsku krízu a zabránil tak vojne. V roku 1976 rozmiestnila Moskva rakety SS 20 aj na území ČSSR. V 1979 odpovedali USA rozmiestnením rakiet Pershing v Európe. Roku 1979 zaútočilo Rusko na Afganistan. V roku 1980 vyhlásili USA program hviezdnych válok. Technicky a finančne bol tak náročný, že Rusko ho nemohlo realizovať. Tento zbrojný projekt položil Rusko ekonomicky na lopatky. Američania uzbrojili Rusov na smrť. Maršáli vedeli, že po jeho realizácii nemajú proti USA šancu a tak vraj (!?) začali choré úvahy o možnom zahájení svetovej vojny, kým sú sily vyrovnané.

Prelomová bola Helsinská konferencia (v roku 1975) za účasti šéfov vlád rozhodujúcich štátov sveta. Výsledkom boli záruky o nemeniteľnosti súčasných hraníc, dohoda o kultúrnej, hospodárskej a vedeckej spolupráci, dohoda o úsilí zabrániť vojne. Kľúčové boli dohody o ľudských právach a ich definovanie. Boj za ľudské práva prijali USA ako politický hit a začali celosvetovú kampaň.. Všade podporovali disidentov a prispeli k zakladaniu organizácií v tomto smere (Amnesty International, Helsinské výbory, v OSN schválená Charta ľudských práv atp.).

V januári 1977 vyšla v Prahe Charta ´77. Obsahovala rekapituláciu dokumentov o ľudských právach (Helsinky, Charta ľudských práv OSN), hodnotila dodržiavanie týchto dokumentov, konštatovala oblasti, kde sa nedodržiavajú a navrhla vedeniu štátu, aby nedostatky odstránilo. Nenavrhovala zmenu režimu, ale ponúkla svoju pomoc, ochotu diskutovať a spolupracovať. Chartu vydala skupina intelektuálov okolo Václava Havla (Vaculík, Landovský, Hájek, Patočka ap.). Podpísalo ju niekoľko stovák intelektuálov rôzneho politického zamerania, náboženského presvedčenia, filozofických názorov a rôznych povolaní. Postupne sa do roku 1989 pridávali ďalší. Skupiny okolo Charty postupne začali vydávať analytické materiály o situácii v rôznych oblastiach spoločenského, politického, a kultúrneho života. Prvým mluvčím bol V. Havel. V polročných cykloch sa striedali ďalší. Reakcia strany bola hysterická. Označili chartistov za vyvrheľov spoločnosti, organizovali ich prepúšťanie z práce, väznili ich a v mnohých prípadoch ich nútili emigrovať. Vo všetkých organizáciách, podnikoch a inštitúciách bolo verejné schôdze, odsudzujúce Chartu bez toho, aby účastníci tento dokument poznali. Umelcov donútili na zhromaždení v ND Praha podpísať Antichartu. Keď postupne začali sa organizovať aj verejné zhromaždenia disidentov v zárodku ich likvidovali, zatknutím ich organizátorov, alebo zatknutím účastníkov a vyvezením ich ďaleko mimo Prahu a v noci prepustením „ v poli“. Medzi chartistami od začiatku pracovali agenti ŠTB, takže štátna moc bola o všetkom včas informovaná. Slovenských podpisov (Kusý, Tatarka, Čech) bolo iba zopár desiatok aj preto, že Dubček vnútornou cestou upozorňoval, že íde o českú vec. Oživenie národa podporovali aj ilegálne vydávanie kníh (samizdat). V Paríži vychádzalo Svědectví a v Ríme Listy, ktoré sa masovo pašovali do republiky. V neskorších rokoch pod diplomatickým tlakom Západu a v rámci ústretovej politiky Ruska, prestalo aj rušenie staníc Hlas Ameriky a Slobodná Európa. V bežnom živote to znamenalo isté oživenie a nádeje, že možno všetko dopadne dobre.

V ekonomike štát sa pohyboval na hranici krachu. Zhoršovala sa situácia i keď opticky štát často znižoval ceny vybraných tovarov. Pokusy zdokonaliť riadenie boli neúspešné (napríklad posledný pokus humoristi označovali ako vedro plné kameňov a hrkanie s nimi). Kľúčový bol vývoj v Rusku, kde po smrti senilného Brežneva nastúpili ďalší dvaja starci s krátkym životom. Oživenie začalo po nástupe Gorbačova (1985).

K nežnej revolúcii v roku 1989

Obdobne ako v Československu aj v ostatných východoeurópskych štátoch narastalo hnutie disidentov. V Poľsku sa dokonca vytvorili paralelné odbory – Solidarita, ktoré viedli celoštátne štrajky. Pod týmto tlakom zmierňovali komunisti svoje vládnutie v niektorých štátoch. Napr. v Maďarsku sa držali hesla, nie že kto nie je s nami, je proti nám, ale kto nie je proti nám, je s nami. V Poľsku musela armáda vyhlásiť stanné právo a prevziať moc pod hrozbou ruskej okupácie Poľska a nebezpečenstva prekypenia stáročnej nenávisti k Rusom. Krátko po nástupe k moci, zvolal Gorbačov všetkých predstaviteľov socialistického tábora a oznámil im, že chystá zmenu politiky, pretože tretia svetová vojna by znamenala zničenie planéty a drahému projektu hviezdnych vojen Rusko nie je schopné finančne konkurovať. Okrem toho ruský ľud už príliš dlho žije v biede, než by to ďalej vydržal (uskutočnilo sa niekoľko vzbúr hladujúcich robotníkov v mestách, kde sídlili zbrojovky, ktoré vláda krvavo potlačila). Ďalej súčasný systém nie je schopný reagovať a prispôsobiť sa svetovým výzvam (ropná kríza, hlad v treťom svete, posilňovanie islamu, rast sily Číny, totálna prehra v Afganistane, atp) Okrem toho už nemá síl podporovať a financovať revolučné hnutia na celom svete. Z toho vyplýva, že treba nájsť mierovú dohodu so Západom, odzbrojiť v únosnej miere, zvýšiť životnú úroveň. Kľúčmi mala byť glasnosť (otvorená diskusia o problémoch) a perestrojka (prestavba ekonomického a politického systému) pri udržaní vedúcej úlohy strany. Praktické kroky nasledovali. V roku 1986 v Reykjaviku rokoval s Reaganom (ktorý predtým z plných pľúc označil Rusko za ríšu zla, ktorú treba zničiť) o odzbrojení nielen v raketách, ale aj v klasických zbraniach (vyrovnať počty tankov znížením stavov Varšavskej dohody) atp. (Dohodou o znížení počtu tankov, kanónov a obrnených transportérov na strane Varšavskej zmluvy okolo roku 1987 znamenalo koniec výroby v slovenských zbrojovkách, ktoré dodnes nenašli náhradný program a rýchly rast nezamestnanosti. Slovenskí nacionalisti účelovo klamali, keď tvrdili,, že išlo o rozhodnutie prezidenta Havla z roku 1990. Nebolo už o čom rozhodovať !) Dojednala sa povinnosť navzájom ohlasovať pohyby vojsk o sile viac ako divízia a o vzájomnej inšpekcii na náhodne vytypovaných miestach, bez predchádzajúceho oznámenia. V roku 1987 sa dohodla likvidácia pozemných rakiet. Zostali rakety na atómových ponorkách, ktorých USA malo dvojnásobok ako Rusko (na jednej je 24 medzikontinentálnych rakiet, každá s 8 hlavicami = mohla zničiť 192 miest). V roku 1988 sa dohodla demontáž rakiet SS 20 na jednej strane a rakiet Pershing a pozemných rakiet s plochou dráhou letu – Tomahawk na strane druhej.

V 1989 roku začala masová emigrácia východných Nemcov cez Maďarsko, ktoré otvorilo hranice s Rakúskom a cez pražské veľvyslanectvo Spolkovej republiky Nemecko. Napriek osobnej rade Gorbačova, východonemecký vodca Honnecker odmietol zmeniť kurz. Nasledovali veľké demonštrácie a pád vlády spojený so zrúcaním berlínskeho múru. Nemecko sa zjednotilo. V Československu zasiahli policajné jednotky proti študentom ktorí oslavovali svoj sviatok - 17.november. Bolo pripravené obsadenie Prahy elitnými jednotkami čsl. armády a jednotkami Ľudových milícií (jednotky LM preukázali svoju oddanosť strane zásahom proti demonštrantom v Brne v roku 1969, kedy zastrelili niekoľko účastníkov). Otvorili sa zoznamy pre akciu Norbert. Zásah sa však už neuskutočnil. Okupačné vojská, tak ako ani v iných štátoch, nezasiahli a neopustili kasárne. Strana vtedy vedená mimoriadne neschopným tajomníkom Jakešom („cítim sa ako kôl v plote“) nebola schopná reagovať. Predbehli ich disidenti, ktorí vytvorili v Čechách Občianske forum a na Slovensku Verejnosť proti násiliu, ktoré vyjednávali s KSČ a postupne prevzali moc. Komunistické Národné zhromaždenie samovražedne zrušilo ústavný článok o vedúcej úlohe strany a jednomyseľne zvolilo nového prezidenta V. Havla. Aj keď vnútorný vývoj viedol k zmene, urýchlilo ju rozhodnutie Gorbačova neklásť vývoju prekážky. Noví politici neakceptovali pôvodnú predstavu o pokračovaní socializmu z ľudskou tvárou, ale správne rozhodli s komunizmom skončiť. Ale to je už iná kapitola.

Zatratenie socializmu

Socializmus marxisticko-leninského typu (zjednodušene a nesprávne označovaný ako komunizmus) totálne zlyhal a preukázal svoju životaneschopnosť a neschopnosť pružne reagovať na svetové výzvy. Treba ho odmietnuť. Ale treba ho aj odsúdiť, nielen z pohľadu postihnutého jedinca a jeho rodiny, ale aj pre škody, ktoré napáchal ľudstvu:

l. Spôsobil nesmierne ľudské obete. Len v ZSSR spôsobil smrť viac ako 20 mil. ľudí (bez obetí druhej svetovej vojny, za ktorú tiež môže). Ďalšie obete sa uvádzajú takto : Čína - 65 mil., Severná Kórea – 2 mil., Kambodža – 2 mil., Východná Európa – 1 mil., Latinská Amerika – 150.000, Afrika- 1,7 mil., Afganistan – 1,5 mil., medzinárodné hnutie a strany, ktoré neboli pri moci – 10 000. Na Slovensku, okrem obetí uvedených v úvodnej časti, treba pripočítať aj vylúčených, ktorí spolu s rodinami predstavujú okolo 2,0 mil. ľudí, ktorí boli politicky prenasledovaní, nehovoriac o státisícoch roľníkov, ktorí prišli o celý svoj majetok. Na Slovensku každá rodina bola týmto systémom postihnutá.

2. Nevýslovné škody spôsobil na duši národa. Vymývaním mozgov, vnútením schizofrenického myslenia, tolerovaním krívd a zločinov skazil národ a zaťažil ho pre budúcnosť nevídaným bremenom. Režim nedodržiaval ani väčšinu z ľudských práv.

3.Zastavil ekonomický vývoj spoločnosti. Kým pred druhou svetovou vojnou Československo patrilo k prvej desiatke najvyspelejších štátov sveta, po skončení druhej svetovej vojny (podľa podrobných analýz Ekonomického ústavu ČSAV) bol ekonomickým potenciálom na rovnakej štartovacej čiare so zničeným Nemeckom a oslabeným Rakúskom upadlo veľmi hlboko. Uvádzame čísla HDP v dol. ročne na obyvateľa z roku 1999(podľa En carty Mikrosoftu):

7. Spolková republika Nemecko 28 730

9. Rakúsko 28 060

44. Česká republika 5 320

55. Slovenská republika 3 550

65. Rusko 2 980

110. Ukrajina 870

Pre tieto príčiny treba socializmus odsúdiť a spoločne s ním odmietnuť aj strany, ktoré aj dnes usilujú otvorene o návrat socializmu (KSČM, KSS), ako aj deti komunizmu v iných ľavicových stranách.

Národná rada SR napriek vetu prezidenta Schustera dňa 2.2.1996 prijala zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému.

Banská Bystrica, l. mája 2004, v deň vstupu do Európskej únie. Ing Miroslav Vester.

S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...