S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

  Milý dedo Belo, alebo Béla-báči ! Výborne som sa pobavila na Vašom rozprávaní o Janči-báčiho stoličkách v GULAG-u a na Vašich spomienkach z vojenského života. Pri tomto čítaní mi zišli na um dva príbehy, ktoré poznám z rozprávania ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, takže si dovoľujem uviesť ich plné mená. Prvý príbeh je smutný, ale optimistický, druhý, naopak, humorný. Obidva sú však pravdivé.

Prvý príbeh mi rozprával pán, ktorého ste zaiste poznali. Bol to Ing. arch. Ondrej Penger z Rožňavy. Počas vojny žil v Budapešti, kde vyštudoval architektúru.

O Budapešť sa na sklonku vojny viedli tuhé boje, ktoré si vyžiadali hodne padlých.  Vo februári, počas oslobodenia Budapešti, bola tuhá zima so snehom. Keď nastal aký-taký pokoj a ľudia vyšli z úkrytov, vyšiel si do okolia zalyžovať. Po návrate z lyžovačky, tak, ako bol, v lyžiarskych topánkach, šponovkách a vetrovke musel sa zapojiť do zbierania mŕtvol z ulíc, ktoré  odvážali nákladnými autami do spoločných hrobov. Nevedno, kto, ale ktosi ho musel udať, že vie dobre po nemecky – a to bolo podozrivé.

 Nemohol ani dokončiť robotu, keď ho z ničoho - nič  obklopili dvaja ruskí vojaci, donútili ho vyliezť na korbu pristaveného nákladného auta a spolu s ďalšími, ktorí boli na korbe, odviezli na železničnú stanicu, naložili do vagónov a hybaj na Sibír! Už sa nepamätám, ako dlho sa viezli, ale napokon prišli do Archangeľska, kde ho odvelili na nútené práce v bani. Ani to sa nepamätám, aká to bola baňa, ale bola tam úplná rovina a piesčitá pôda. Rozprával mi, že celých 6 rokov, ktoré tam strávil, jedli iba kapustu a kvaku, čo mu dokonale zničilo žalúdok (veď napokon aj zomrel na rakovinu žalúdka). Spomínal na nekonečné stepi, kde sa v zimných víchriciach nebolo kde schovať, spomínal neuveriteľné mrazy, ktoré tam prežil, ale aj na úmorné horúčavy v lete. Napriek utrpeniu si dokázal spomenúť aj na úchvatné západy slnka v ruskej stepi, ktoré sa mu navždy vryli do pamäti. A nezatrpkol. Mal jednu obdivuhodnú vlastnosť – a to bol stály optimizmus. Ten ho držal pri živote  a ten mu aj zachránil život počas udalosti, ktorú mi vyrozprával:

V bani, v ktorej pracovali, sa raz pohli tzv. tekuté piesky a zasypali chodbu, v ktorej bol on a ešte jeden väzeň. Ocitli sa v úplnom zajatí bez akejkoľvek možnosti orientácie. Keď si naplno uvedomili situáciu, v ktorej sa ocitli, jeho spoluväzeň sa pomiatol na rozume a okamžite pred jeho očami ošedivel. Stopercentný optimista Penger nelenil a jediným nástrojom, ktorý mal pri sebe – plechovou  lyžicou začal piesok odhrabávať. Po niekoľkých desiatkach hodín sa mu podarilo vyhrabať seba aj spoluväzňa. Keď podával hlásenie o udalosti, dostal niekoľkodňový trest o chlebe a vode na samotke preto, že sa nechali zasypať. Spoluväzeň šiel do špitála, on do basy.

No – a aby to moje rozprávanie nebolo až také smutné, na záver mi prichádzajú na um slová, ktoré veľmi často používal aj môj nebohý otec, ktorý musel počas svojho života prekonať rovnako nesmierne množstvo prekážok. Napriek tomu, že bol Slovák, samozrejme, v našom prostredí vedel maďarsky a veľmi často som od neho počula, ak som sa zastavila pred nejakým problémom, ktorý bolo treba riešiť, túto otázku: „Vieš, čo si hovoril papagáj, keď ho kocúr niesol v papuli: Nemkel beszarni !“. Tieto, trochu vulgárne slová, mi veľmi pomáhajú žiť ! Poznámka v zátvorke: (Kocúrove slová v slovenčine: Netreba sa posrať!
                                                                                        Mgr. Edita Kušnierová
September 2009