aktualizované: 12.07.2024 12:54:47
S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...
|
SPOMIENKY
Staré zlaté časy..
Na útržku novín som čítal výrok, že to, čomu dnes hovoríme "mizerná doba", sa bude v búcnosti spomínať ako "staré zlaté časy".
Dnes je taký všedný zimný deň. V pivnici bzučí plynový kotol ústredného kúrenia. Na elektrickom sporáku sa dovára obed v nerezových nádobách . Z poza zavretých dverí kúpeľne počuť otáčanie bubna automatickej pračky. Pokiaľ pračka doperie a obed sa dovarí, manželka lúšti krížovku, aby potom preložila prádlo do sušičky, ktoré večer bude žehliť naparovacou žehličkou pri sledovaní televízneho seriálu. Ja sedím pri počítači a píšem porovnávanie dnešnej doby so spomienkami na moje detstvo keď moja mama o takomto čase tiež varila obed na sporáku v smaltovaných nádobách, ktorých životnosť predlžovali drotári zaplátaním dier nitovaním plieškov.
 Vo veľkom plechovom hrnci sa hriala voda na pranie, ktoré sa robilo v drevenom koryte. Pomôckou na prepieranie bola „valcha“ (vlnkovaný plech v drevenom ráme) dnes ju možno vidieť už len ako muzeálny exponát. Neboli zriedkavosťou do krvi vyžrané končeky prstov od lacného mydla. Voda sa donášala zo studne, ktorá bola na dvore. Plákať sa chodilo na potok. Dreveným piestom na plochom kameni sa sa vytĺkala mydlová voda z prádla. V zime si brávali ženy so sebou v hlinenom mliečniku horúcu vodu, aby si mohli ohriať skrehnuté prsty od studenej potočnej vody.
 Trebárs taká banálna vec, že vidličky a nože neboli z nerezu, a na strieborné príbory sme nemali. Pred nedeľným obedom sa museli železné príbory očistiť od hrdze šmirgľovaním. Ešte aj dnes nachádzam vyradenú vidličku, ktorá od šmirgľovania má vybrúsené hroty ostré ako ihla. A to nespomínam, že všetky domáce práce sa museli stihnúť popri práci na poli a pri opatrovaní domácich zvierat. Dnes keď z poštovej schránky vyberám hromady farebných prospektov obchodných reťazcov a listujem v nich konštatujem, že koľko vecí je na svete, ktoré ja nepotrebujem.
Som spokojný s tým, ako sa nám žije dnes, a napriek pokročilému veku netúžim sa vrátiť do
tzv. „starých zlatých čias“. Vojtech Bradovka 8.1.2009
.
Cenné dedičstvo
Vyrastal som v remeselníckej rodine. Moje dospievanie spadá do neľahkých rokov druhej svetovej vojny a do obdobia povojnových rokov všeobecnej núdze. Napriek tomu rád spomínam na svoju mladosť strávenú v rodičovskom dome . Veľkú zásluhu na vytváraní rodinnej pohody mal môj otec. Bol dobráckej povahy a mal veľmi dobrý zmysel pre tzv. situačný humor. Nebol zabávačom, ktorý vypráva vtipy, ale jeho trefná a humorná poznámka na konkrétnu hoci aj nepríjemnú udalosť či už v rodine, alebo v spoločnosti takmer vždy otupila ostrie hroziaceho konfliktu. Spomínam si na niektoré z nich. Moja mama po vojne bola dlhodobo ležiaca chorá, Otec podľa jej pokynov sa naučil variť. Vedel piecť veľmi dobré koláče z kysnutého cesta. A k sa niekedy výnimočne stalo, že sa koláč celkom nedopiekol, na kritiku reagoval poznámkou, vraj koláč nemá byť suchý ako škvara. V opačnom prípade, ak koláč trocha prihorel, tak na svoju obhajobu utrúsil; že predsa nebudeme jesť surové cesto čo sa na zuby lepí, keď máme dosť dreva do sporáka.
Mama ležala na posteli veľmi zoslabnutá. Raz sa pre nejakú maličkosť rozčúlila, čo je u chorých pochopiteľné, a vyhlásila : Ja to už v tomto dome ďalej nevytrímem a odídem dakde do hory - Pod Háje“. Otec na to s vážnou tvárou poznamenal: „ A keď pôjdeš domov, dones nejaké lieskové palice k popínavej fazuli.“ Výsledok; smiech, všeobecné uľahčenie, a konflikt bo zažehnaný.
Som rád, že som po otcovi zdedil jeho zmysel pre situačný humor. V aktívnom veku, v zamestnaní a v spoločnosti sa mi podarilo neraz odvrátiť hroziaci konflikt humornou poznámkou. V našej domácnosti nie je zvykom „plakať nad rozliatym mliekom“. Ak sa náhodou niečo rozbije. tak prípad končí poznámkou, že aj porcelánky a sklárne musia z niečoho žiť. Nepoužívame na stolovanie ucelené súpravy. Taniere a poháre kupujeme na kusy, nebudeme si predsa kaziť rodinnú pohodu pre niekoľko črepov, ktoré treba pozbierať z podlahy
Vojtech Bradovka 02.02.2010.
|
