aktualizováno: 04.10.2022 16:17:42 

S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

RATKOVÁ
KLIKNI NA HNEDÉ TITULKY HORE

RATKOVÁ...

 

ÚVOD

 VŠELIČO o RATKOVEJ, o nás aj o mne.

   Volám sa Vojtech Bradovka,(*1925), som rodák z Ratkovej, (okr.Revúca,)  pôvodným povolaním stavebný technik, teraz  invalidný dôchodca. Bývam v Nadabule pri Rožňave. Detstvo, roky dospievania a začiatok aktívneho veku v zamestnaní som prežil v Ratkovej. Mám silnú citovú väzbu k môjmu rodisku, ale žiaľ, pokročilý vek a moja invalidita mi neumožňuje aktívnu účasť na podujatiach občianskeho združenia "Naša Ratková" v jeho úsilí  pomáhať  vedeniu obce pri prekonávaní problémov, ktoré z objektívnych príčin na tento kraj ťažko doliehajú. 
   Po ťažkom úraze, už ako 78 ročný som sa začal oboznamovať s Internetom a elektronickou poštou, . To mi umožnilo  sústreďovať a prezentovať  pomocou počítača rôzne písomné, obrazové materiály a zvukové nahrávky o reáliách mojej rodnej obce. Tieto pre mňa vzácne dokumenty a podklady som doteraz, ako ratkovský rodák  viacej-menej zo záľuby opatroval vo svojom rodinnom archíve. Zbieral som a zbieram všetko, kde je zmienka o Ratkovej,  od historicky doložených údajov,  cez výstrižky z dobovej a regionálnej tlače, príhody zaznamenané podľa ústneho podania, a ešte všeličo iné, ale hlavne sa zameriavam na zbieranie  a dokumentovanie  ľudového humoru z Ratkovej.

 Boli časy boli, ale sa minuli....
Vrchol rozvoja dosiahla Ratková v prvej polovici 19.storočia. V  r. 1837 mala 1615 obyvateľov ( 310 remeselníkov, 116 tovarišov). Prevažne garbiari, čižmári, súkenníci, plátenníci a pod. Svoje výrobky chodili predávať najmä na „dolnú zem“. Úpadok obce začal v druhej polovici 19. storočia, keď sa Ratková ocitla mimo výstavby siete železníc v C..k. monarchii. Ratková podľa sčítania v r. 2001 mala už len 494 obyvateľov Dnes by sa dali živoriaci remeselníci spočítať na prstoch jednej ruky. Podľa môjho názoru
Spomienky na slávnu minulosť obce  a svojrázny ratkovský ľudový humor,
je dnes snáď jediné,  čím sa ešte dnes môže Ratková zviditeľniť vo svete.
 
 
   
 Nádej zomiera posledná.
Držím sa zásady, že aj negatívny obsah by mal mať pozitívny záver, Kdesi v podvedomí „sa nádejam“ : Čo ak práve svojrázny ratkovský humor sa stane tým spúšťacím mechanizmom, ktorý upriami pozornosť niekoho z kompetentných činiteľov na problémy tohto prekrásneho, ale  úradmi, politikmi  a  bohom  zabudnutého mikroregiónu horného Gemera, ktorý si vlastnými silami a prostriedkami už nedokáže pomôcť. Nerobím si nároky na uznanie  hodnovernosti opisovaných udalostí. V mojom prípade je to len zberateľské hobby. Mnohé z  opisovaných príbehov,  by ale mohli zaujímať ratkovských rodákov, krajanov a sympatizantov  Preto ich mienim postupne uverejňovať na tejto mojej privátnej WEBovej stránke. 
Možno  niekoho pobavia a poslúžia  aj budúcim generáciám, ak sa budú zaujímať o svoje ratkovské korene.

-

Margita alias Babina, moja  manželka, pôvodným povolaním učiteľka, učila na meštianke v Ratkovej, na ktorú rada v dobrom spomína. V súčasnosti obaja píšeme svoje spomienky na prežité etapy nášho života. Umožňuje nám to naša spoločná  záľuba v počítačovej komunikácii.
Napíšte nám

                  e-mail  babinka.bradovkova@gmail.com                        e-mail: dedobelo@gmail.com 

                                        

 Túto WEB stránku venujem všekým obyvateľom Ratkovej a blízkeho okolia.
Vedúcim činiteľom  obce, Občianskemu združeniu "Naša Ratková",
mojim krajanom, rodákom a sympatizantom tohoto čarovného, ale  zabudnutého kúta Gemera,
ktorí sú roztrúsení po svete.
 
 
Milí návštevníci, sekcia DISKUSNÉ FÓRUM je prístupná  v ľavom stĺpci menu, dole.
Ak sa vám WEB stránka páči, napíšte to do odkazovača. Slovo uznania je môj jediný honorár.
Ak sa vám na stránke niečo nepáči, napíšte to mne na : e-mail dedobelo@gmail.com 
Konštruktívna kritika je vítaná, ako podnet k náprave.
 
 História projektu tejto webstránky   www.mojaratkova.weblahko.sk
 Za pomoc pri tvorbe tejto WEB stránky ďakujem predovšetkým môjmu synovi Jankovi. Jemu vďačím, že som sa dal v pokročilom veku ako 78 ročný spolu s manželkou  nahovoriť na osvojenie práce s počítačom. Trpezlivo nás usmerňoval v začiatkoch. Ešte stále jeho odborná pomoc je v tejto problematike pre nás nepostrádateľná, On vytvoril moju prvú WEB stránku "BraVo" ktorá je predchodcom tohto projektu zbierky reálií o Ratkovej., Tiež má zásluhu aj na zostavení editovaní a sponzorovaní mojej knižočky "Ľudový humor z Ratkovej a spomienky na mladé letá", ktorú som vydal pre priateľov vlastným nákladom v r, 2003. Jej  prepis uverejňujem na tomto WEBe.  Poďakovanie patrí  mojej manželke, ktorá má porozumenie pre túto moju záľubu a všemožne ma  v nej podporuje.
 1.december 2009  Vojtech Bradovka
 

Ludmar: Nostalgické video o Ratkovej           
autor; Ing Ľudovit Černok

klikni na    http://www.youtube.com/embed/l8Ztla76jyA"

Každý pošiel inou stranou....

Zároveň na tejto  privátnej WEB stránke sú vyhradené sekcie aj pre druhú etapu života, našej rodiny, keď sme sa v r 1956 presťahovali z Ratkovej do Nadabuly pri Rožňave, ktorá  je pre nás s manželkou a dvomi dospelými synmi; Jánom a Pavlom, trvalým bydliskom a miestom azylu dodnes. Prostredníctvom internetu sme sa dostali do povedomia scenáristky STV Dvojka, ktorá navrhla natočiť o našej famílii črtu.O mojich počítačových aktivitách bola zmienka aj v tlači a v rozhlase.

 

Fíčer

Rozhovor so žurnalistom Michalom Hercegom 
Rozhlasová nahrávka Spomienky na  vojenčinu v Znojme 1950-52

Rádio REGINA
Bratislava

 Fíčer

Rozhovor so žurnalistom Michalom Hercegom
 http://mojaratkova.weblahko.sk/seniorklub_bradovkovci_21_april__5_.mp3

Rádio REGINA
Bratislava

Maj Gemer

Život s počítačom,  Eva Čobejová – časopis „týždeň“ 17 január 2011

Vazeny pan Bradovka, uz ste aj na webe WHO. Posielame Vam link. S pozdravom       V.Matej SOCIA
link: http://www.euro.who.int/en/who-we-are/whd/world-health-day-2012/personal-stories

Po odvysielaní relácie sa ozvali priatelia, známi a celkom náhodní diváci E-mailom a v odkazovači stránky KGB
pozri kópie odkazov

 

 

Zábavno náučnú rozhlasovú reláciu o Ratkovej

„BOLO ŽE TO V TEJ RATKOVEJ DÁVNO“
napísal náš krajan Dr. Július Farkaš. Reláciu viackrát vysielal Slovenský rozhlas.
Dvojdielna rozhlasová nahrávka :(Zapni zvuk)
 
 
 Účinkuje známy herec: Boris Farkaš, rodák z Ratkovej
 
 

Do pozornosti pamätníkom !
Pozrite si zachované fragmenty 8 mm filmu z rokov 1935-1937, ktoré nakrútil p. učiteľ Ján Klincko
Klikni na; "http://www.youtube.com/embed/fAeySXW5tIM

 

 

Vojtech Bradovka                                                        
 
Súmrak remesiel v Ratkovej.
Nostalgické spomienky 
 
 Prvá písomná zmienka o obci je z r. 1413.  Vrchol svojho rozvoja dosiahla obec v prvej polovici 19. storočia. V r. 1837 mala 1615 obyvateľov ( 310 remeselníkov, 116 tovarišov). Prevažne garbiari, čižmári, súkenníci, plátenníci a pod. Svoje výrobky chodili predávať najmä na „dolnú zem“. Úpadok obce začal v druhej polovici 19. storočia, keď sa Ratková ocitla mimo výstavby siete železníc v c. k. monarchii. Definitívny zánik tradičných remesiel nastal po roku 1945. Majstri remesiel hľadajúc trvalý a istejší zdroj príjmov sa zamestnali v rôznych okolitých podnikoch.  Ratková v Gemeri podľa sčítania v r. 2001 mala 494 obyvateľov.
 T. č. (v r. 2009) sa už v Ratkovej žiadne tradičné remeslo nezachovalo
 
  
 
V čase môjho dospievania v tridsiatych rokoch prvej ČSR a v rokoch vojnového Slovenského štátu, ešte bolo v obci niekoľko remeselníkov. Tí sa však už nedokázali prispôsobiť rozvoju priemyselnej výroby. Vtedajší remeselníci boli vyučení tradičným spôsobom len u domácich majstrov. Na vandrovku za novými skúsenosťami sa už nechodilo, ako to bolo kedysi pravidlom za existencie cechov.
Pre mňa vtedy, ako dospievajúceho chlapca bolo veľmi zaujímavé navštevovať dielne niektorých remeselníkov. Dodnes si živo predstavujem zručnosť majstrov, ktorú som mal možnosť vidieť v ich „míheloch“. Používali tradičné, ručné pracovné postupy. Veľa fortieľov som od nich odpozoroval.  Aj dnes mnohé poznatky využívam pri domáckom majstrovaní vo svojej amatérskej dielničke.
Môj  obdiv a vzťah k remeslám ma viedol k napísaniu týchto spomienok na niektorých ratkovských remeselníkov ktorých som osobne poznal. Dedinskí majstri vtedy už pracovali väčšinou len sami bez pomocníkov či tovarišov.   Aj učeň bol u nich zriedkavosťou. Remeslo už sotva stačilo na obživu, ktorá sa preto vylepšovala skromnou úrodou z políčok málo úrodného ratkovského chotára.
Tieto moje spomienky nechcú byť popisom technologických postupov remeselných činností. Sú to len útržkovité dojmy z ich dielní ktoré si pamätám. Vždy ma bavilo pozorovať ľudí pri tvorivej činnosti.  Dodnes ma fascinuje pohľad na zručnosť dobrého remeselníka pri jeho práci.
 
 
 
Jazyková príprava
 V Ratkovej bývalo pravidlom, aby chlapec bol vyučený nejakému remeslu, aj keď ho nevykonával, a ostal doma pracovať na gazdovstve. Kto bol vyučený remeselník mal v hierarchii obecného spoločenstva väčšiu vážnosť. V tzv. „lepších“ rodinách sa deti dávali na „čäry“ do nemeckých rodín v spišských dedinách na osvojenie nemeckého jazyka. Výmenný pobyt žiakov medzi slovenskými a nemeckými rodinami bol v piatom, alebo šiestom ročníku ľudovej školy. Ja som absolvoval takýto výmenný pobyt v školskom roku 1935-36 v Podtatranskej obci Nová  Lesná.
Záhlavie vysvedčenia Jána Dudu z Ratkovej
zo šiesteho ročníka ľudovej školy v Milbachu na Spiši z r. 1922
 
 
Okruh mnou navštevovaných remeselných dielní začínal v našom spoločnom dvore.
 
Otcova obuvnícka dieľňa.
 „Šusterský míhel“ bola malá miestnosť v osobitnej budove na dvore. Jedinou mechanizáciou bol šliapací obuvnícky šijací stroj, tzv. ľavoramenná Singerka na zošívanie zvrškov obuvi..
Drevené kopytá v polici, a na „banklu“ (verpánku) nakopený „vercajg“ tvorili skromný inventár pracovných nástrojov.,
Otec topánky robil, alebo opravoval doslovne na kolenách, sediac na trojnožke. Medzi fortielne práce patrilo prišívanie „závrškov“ (záplat) na deravé čižmy, dratvou vťahovanou dvomi ihlami proti sebe. Problémom bolo trafiť ihlou z vnútra čižmy do šidlom vypichnutej dierky v záplate, alebo zabiť do podošvy drevený „cvešok“ jediným úderom šusterského kladiva, tak aby sa nezlomil. Ručne šité kapce „botoše“ sa robili cez leto. V jeseni ich chodila mama predávať na jarmoky do Tornale, alebo Rimavskej Soboty. Na tieto cesty si viaceré ženy obuvníkov spoločne najímali taxík. Vysoké náklady na dopravu boli neúnosné a remeslo upadalo. Obuvníkov v Ratkovej bolo viacej. V skutočnosti však už len živorili.Toto remeslo ma nelákalo, ale rád som sedával pri otcovi v „míhelu“ a počúval jeho vyprávanie o veciach veselých i vážnych. Najmä keď večerami sa tu schádzali aj susedia a známi na kus reči.
 ***
 Keď ratkovskí obuvníci neboli schopní svojou ručnou prácou konkurovať Baťovej priemyselnej výrobe, začal otec podnikať s vlastným nákladným autom ako autodopravca. 
Ani toto podnikanie, ktoré bolo viazané na koncesiu však nebolo úspešné. 
 
 
Po zrušení koncesie bol zamestnaný na Lesnej správe v Ratkovej
Otec ako šofér osobného auta „TATRA “u Lesnej správy.
 
 
 
Ženské krajčírstvo mojej mamy v našom dome.
 
Keď otcove obuvnícke remeslo a následné podnikateľské aktivity v nákladnej doprave neboli úspešné. rodina sa zadĺžila . Mama mala viac podnikateľského ducha a zarábala na živobytie šitím.Vybavila si živnosť. Získala si klientelu najmä z rodín banských úradníkov zo Sirka a Železníka,. Bola vynaliezavá a a dokázala aj zo zvyškov a starých šiat vytvoriť kreácie, a udržať si zámožnejšie i menej solventné zákazníčky. Dielňou bola priestranná kuchyňa s veľkým stolom uprostred, a so šijacim strojom zn. „Minerva“ pri okne. Mala prvá v dedine elektrickú žehličku, čo v tých časoch bolo vecou prestíže a predmetom obdivu žien, ktoré žehličky ohrievali dreveným uhlím.
V čase prosperity brala do učenia dievčatá z okolitých dedín. Bola nielen odborníčkou v remesle, ale aj dobrým psychológom. Vedela v kolektíve dievčat udržať dobrú rodinnú pohodu. Dievčatá popri osvojovaní remesla ochotne vypomáhali aj pri prácach v domácnosti. Aj po vyučení násčasto navštevovali.
 
 
 Mama a dievčatá učnice  pred našim domom,   r. 1930
***
Nepísaným pravidlom bolo, že dievčaťu ktoré sa u nás vyučilo, patrilo ušitie svadobných šiat zadarmo. Pochopiteľne na oplátku bola mama pozvaná na svadbu ako čestný hosť. Brávala tam so sebou aj mňa.
Zvláštnou technológiou bolo skladanie látok na sukne tzv. „plisírovanie“. Medzi dvomi špeciálnymi papierovými šablónami poskladaná látka sa nakrútila na tyč.  Ustálenie látky horúcou parou sa robilo vo vysokej plechovej nádrži na sporáku v kuchyni . To všetko sa robilo za bežného chodu domácnosti, ktorá mala len dve miestnosti; kuchyňu a izbu.
 
Šitie vylepšovalo zásobovanie domácnosti hlavne v rokoch druhej svetovej vojny. Vtedajšie skromné prídely potravín sa prilepšovali naturáliami, ktoré sa dojednali ako platba za šitie a prešívanie šiat, najmä od zákazníčok z gazdovských rodín.. Otec hovorieval: Na módu musä byč penäze, aj koby na chleba nebulo !
Otec vravieval: „Na módu musí byť aj keby na chleba nebolo.“
 
Krokavcove garbiarstvo v v našom spoločnom dvore .
 
 V zadnej časti ich domu bola dielňa na finálne spracovanie už vyčínených koží. Na veľkom stole sa z rozprestretých koží škrabkami ručne zoškrabovali vrstvy blán a podkožného tuku. Menšie kože sa zoškrabovali na oblom kláte „štosákom“ Vypracované kože sa farbili na čierno kysličnikom železa, ktorý sa získaval tak, že v drevenom súdku sa močili vo vode hrdzavé železné predmety. Z času na čas nénika šúchacou kefou oškrabali z nich hrdzu. V tejto hrdzavej vode sa máčali hovädzie kože, čím sa zafarbili na čierno. Nakoniec sa napúšťali rybím tukom, „fištrónom“, aby boli vláčne. Smrdel tým celý dvor, ale akosi nám to nevadilo. Susedia to brali ako samozrejmosť ktorá patrí k remeslu.
 
Máčanie a vylúhovanie surových koží sa robilov samostatnej budove nad mostom pri potoku „järku“. Bola to namáhavá práca. Ťažké kože namočené vo veľkých drevených kadiach bolo treba často prehadzovať ručne, čo si vyžadovalo veľkú námahu. Jedinou mechanizáciou ktorou sa pozdejšie nahradili stupy bol drvič dubovej kôry na elektrický pohon. Táto dubová trieslovina sa používala pri spracovaní koží. Ani toto remeslo ma zvlášť nelákalo . Zaujímali ma skôr remeslá, s vyšším stupňom mechanizácie..
 
 
Daniel Hrvol a syn, kolárstvo na záhumní.
 
 Sedliacke vozy a najmä kolesá, tvorili hlavný výrobný sortiment tohto remesla. Starý Hrvol báči robili túto robotu len s použitím ručného náradia bez strojov. Drevená konštrukcia voza sa robila z  tvrdého dreva. Hlavným nástrojom bola ručná rámová píla, široká sekera, kresačka oberučný nôž a dláta. Oblúkové behrá na kolesá sa vypilovali ručne z vopred otesaných a vysušených kusov dreva.
Podivným zariadením bola točovka na ručný pohon na sústruženie hláv kolies. Bolo to veliké drevené koleso s priemerom vyše dvoch metrov opásané hnacím remeňom, ktorým sa poháňala do vysokých obrátok maličká remenica točovky. Pohon veľkého kolesa obstarával pomocník točením za kľuku. Musel to byť mocný Cigán lebo to bola namáhavá a otupná robota.
Starý majster Hrvol báči rád rozprával o svojich zážitkoch z Budapešti, kde za mladi pracoval. Jeho syn Daniel tiež kolár, pochodil Argentínu, kde bol zamestnaný pri výrobe dreveného obloženia železničných vagónov. Odtiaľ si doniesol špeciálny vretenový skrutkovač a drevené hoblíky zo zvláštneho tmavočerveného dreva,. On sa už snažil zmodernizovať remeslo. Postavil si svojpomocne pásovú pílu s elektromotorom, ktorej kostru urobil z dreva. Fungovala dobre. Oblúkové  behrá“ sa takto vypilovali oveľa rýchlejšie. Občas som tam chodil zo zvedavosti. Ale ani kolárstvo mi neučarovalo.
enská pomoc 
 
 Ján Beláni , kováč a skúšaný podkúváč.
 
 Jeho šmikňa bola blízko židovskej synagógy. Veľmi rád som tam chodil. Obdivoval som koncert úderov kladív na kovadlinu pri kovaní rozžeraveného železa, ktoré sa menilo na podkovy, alebo rôzne kováčske výrobky. Často som asistoval v začmudenej šmikni pri šliapaní drúka, ktorým sa pomocou reťaze ťahali kožené kováčske mechy dúchajúce vzduch do ohniska vyhne.
       
Keď potreboval pomoc a jeho pomocník, syn Ander nebol doma, zavolal do  kuchyne: „Stará hybaj udreč !“ Tá bez slova odložila bielu zásteru. Hrnce v ktorých sa varil obed stiahla na okraj sporáka a chopiac sa kladiva s fortieľom udierala na rozžeravený kus železa, ktorý báči držiac v kliešťach zručne obracali na kovadline.. Povely na silu a frekvenciu úderov udával majster údermi kladiva na kovadlinu.
Tento nezvyčajný koncert kladív pri kovaní, ktorý sprevádzal tvarovanie žeravého železa, som veľmi rád pozeral a počúval. Jediné strojové zariadenie v dielni bola vŕtačka na železo. Bola na ručný pohon s ozubeným prevodom a veľkým vodorovne sa krútiacim zotrvačníkom. Často som pomáhal pri vŕtaní krútiť kľukou, lebo báči museli jednou rukou držať výrobok a druhou tlačiť do záberu páku skľučidla s vrtákom.
Do tejto šmikne som chodil veľmi rád, lebo práca s kovom ma veľmi zaujímala a mohol som aj pomáhať báčimu pri robote. Okrem toho starký bol veselej povahy a rád vtipkoval pri práci.
Pamätám sa na nasadzovanie nových ráfov (obručí) na kolesá. V ohni zvarená obruč sa po nahriatí natiahla pomocou drevených pák s hákmi na koleso.
Potom sa koleso odgúľalo do potoka. Prudkým ochladením vo vode sa obruč zmrštila, a tak  pevne držala pohromade drevené behrá.
Vysoko cenenou odbornou činnosťou bolo podkúvanie koní. Na túto činnosť musel mať podkováč skúšky odbornej spôsobilosti. Po odstránení zodratej podkovy, a ostrúhaní kopyta, nasledovalo pripasovanie ohriatej podkovy na kopyto, ktoré šírilo typický pach spálenej rohoviny. Podkúvanie koňa si vyžadovalo znalosť anatómie konského kopyta. Lebo ak bol kôň „zakovaný“, kríval, a bola to pre majstra zlá reklama, ba ostuda.
 

Zámočníci: bratia Dano a Lajo Galay

 Dielňu mali v malom domčeku za Šimonovým stolárstvom pri lúke „Malíková“. Remeslo zdedili po svojom otcovi. Pamätám sa, že pred ich dielňou bola „Škola“, tak sa volalo zariadenie na podkúvanie volov. Pozostávalo zo štyroch mohutných drevených stĺpov zakopaných do zeme medzi ktoré sa mohutné zviera fixovalo pri podkúvaní.Bratia Galayovci patrili už do mladšej generácie ratkovských remeselníkov. Vyznali sa aj v oprave motorov. Vlastnili aj mláťačku poháňanú stabilným benzínovým motorom cez dlhý hnací remeň. Počas žatvy gazdovia preťahovali koňmi mláťačku z dvora do dvora na tok (humno) stodoly. Pozdejšie už mali trvalé stanovisko v „mestskom dvore“, kde gazdovia zvážali snopy s obilím na vymlátenie. V jeseni využívali benzínový motor na pohon cirkulárky.Pílili palivové drevo najmä pre úrady, školy a pre zámožnejších občanov.Starší Dano bol údržbárom historického hodinového stroja na ratkovskej veži. Opravoval aj hodiny pre obyvateľov Zaoberal sa aj opravou a prerábaním loveckých zbraní. Po prechode frontu z nájdenej vojenskej pušky vedel vyrobiť elegantnú loveckú pušku s novou ozdobnou pažbou z orechového dreva. Radi sme ho s kamarátom  Lacom Bobákom pri tejto práci pozorovali.

 

Lajo báči Haluška pri lavici (cez Turec)

Zámočníctvo robil popri zamestnaní u Rima-Muránskych baní na Železníku. Za domom mal pristavanú malú dielničku. Za 3 koruny nám robil náhradu za stratené kľúčiky ku gvintovým korčuliam .
Jeho špecialitou boli okrasné kovové ploty okolo hrobov na cintoríne. On vyrobil aj oplotenie pre pamätník padlých v prvej svetovej vojne, ktorý je umiestnený pod vežou.
U neho som videl ako treba označiť šikmý rez odkvapovej rúry. Rúru postavil šikmo do nádoby s vodou a  obkreslil styk hladiny s povrchom rúry. Presné a jednoduché aj bez znalostí deskriptívnej geometrie.
 
 
 
Stolárstvo na vyšnom dvore u Dudov.
 
 Ratkovskí stolári Dudovci, bratia Mihalikovci, Šimon,  Pervan a Galay, okrem Voláka boli z remeselníkov prví, ktorí zavádzali mechanizáciu svojich dielní nákupom drevoobrábacích strojov na elektrický pohon. . U  Dudov vtedy inštalovali elektrickú hobľovačku kombinovanú s dlabačkou a frézkou. Často som k nim chodil do míhelu. Dodnes si pamätám vôňu dreva a gleja v ich dielni .Pretože kupovaný stolársky glej bol drahý, sami si ho varili z ovčích paprčkov, ktoré boli odpadom pri spracovaní kožiek.
 
Robili rakve na objednávku aj na sklad. Občas som pomáhal pri klincovaní ozdôb z pozlátených lepenkových výliskov na rakve. Odtiaľ viem, že hladká neozdobená lacná rakva bola náročnejšia na výrobu ako dekorovaná, na ktorej sa kazy dreva dômyselne zakrývali priklincovanými ozdobami.
Rakve sa dodávali s čipkovanou umrlčou plachtou. Výstelka dna a podhlavník boli vyplnené drevenými hoblinami. Keď som raz povedal, že je to veľmi tvrdo vystlaté, starý Duda báči figliarsky poznamenal, že doteraz sa nikto z užívateľov na to nesťažoval.
 
 
Historická fotografia asi z r.1930
Stolársky majster Daniel Duda ml. tovariš a učni na dvore pred stoláskou dieľňou
so svojim výrobkom, štýlovým príborníkom.
Po stranách dobové vysoké stolíky na kvety, tiež výrobky ich  stolárdkej dielne.
 
 
 
Ján Bradovka , kožušník, môj starý otec a jeho syn Ľudovít
 
 Môjho starého otca si pamätám, ako málovravného, ale dobrosrdečného starca nižšej postavy. Spracovávali ovčie kože a šili z nich pekné kožúšky zdobené výšivkami ornamentov, ktoré vedeli veľmi zručne kresliť od ruky. Aj pri kožúškoch platilo, že chyby na koži sa prekrývali ornamentami a cifrovanými výšivkami..
Sami si spracovávali kožky, ktoré skupovali od gazdov. Tzv. činenie koži sa robilo pomocou  domácich surovín, namáčanie, posýpanie otrubami následné vyťahovanie pri pomalom sušení končilo farbením. Ako hnedé farbivo sa používala huba, „choroš“ rastúca na jabloniach.
Jednoduchý bol aj spôsob ako uchrániť kožušiny pred molami. Nepoužívali sa žiadne chemikálie. „Apa starý“ ako sme ich vnuci volali, vyniesli kožušiny na dvor a každý kus preklepali paličkou, aby vypadli zárodky molí, ktoré ako je známe, sú veľmi slabo uchytené v kožušinách.
Starý otec boli aj predsedom ovčiarskeho spolku, ktorý združoval chovateľov oviec, hodnotil prácu pastiera ,a presadzoval požiadavky chovateľov u predstavenstva obce.
       
 Kožúšky a čiapky tzv. baranice sa šili na zakázku, ale aj na sklad, ako tovar, s ktorým sa chodilo na jarmoky.
Vítanými zákazníčkami boli ženy baníkov zo Sirka, kde kožúšky boli súčasťou kroja. Za c. k. monarchie pred prvou svetovou vojnou (v šäs pokojä) robotníci v baniach  a na pražiarni rudy v Sirku dostávali výplatu aj v zlatých korunách. Ak sa niekedy stalo, že takouto zlatkou platili za kožuch, starý otec každú zlatku odložili. Je známe o nich, že žili veľmi šporovlivo. Vstávali za tmy a robili dlho do noci. Preto vedeli dvom dcéram a dvom synom v Ratkovej dať ako výbavu domy. Najstaršieho syna dali vyštudovať za učiteľa, čo v tom čase bolo nemalou záťažou na rodinný rozpočet.
***
V lete práce pri sušení sena mali prednosť pred prácami v remesle. Aj starý otec pomáhali skladať usušené seno ženám na lúke pred blížiacou sa búrkou. Dážď bol na spadnutie, blýskalo sa a hrmelo. Starý otec obviňujúc z tohonebeských anjelov pozreli hore na hrozivo vyzerajúce oblaky a povedali:
„Pán Boh ni doma, a tja pangharti (anjeli) chočva robä !“
Pri starom otcovi sa vyučil za kožušníka aj ich mladší syn, brat môjho otca, môj krstný otec. Ľudevít.
Kožušnícke remeslo sa postupne stávalo nevýnosným a preto sa viacej venoval gazdovstvu na rodinnom majetku. Pozdejšie si otvoril obchod s miešaným tovarom a kožušnícke remeslo v Ratkovej zaniklo
 
 
 
Remeselník „Na brehu“ Jakub Sekerka, klampiar
 
 Za spomínaným vyšným dvorom sa nachádzal ako tretí, dvor na strmom kopci. Volalo sa to „Na brehu“. Na samom vrchu na konci dvora stál
 dom pri poľnej ceste na záhumní „ U Sekerkov“. Bol to jediný klampiar v obci.
Keď som ako decko prehlásil, že nechcem chodiť do školy, tak ma môj otec strašil tým, že ma dá za klampiarskeho učňa k Sekerkovi a budem musieť po dedine roznášať staré zaplátané šerble.
Mamky nás posielali k nemu s deravými smaltovanými hrncami, aby ich Sekerka báči zaplátal. Robil to na počkanie. Z odpadového plechu vystrihol dva primerane veľké kotúčiky, ktoré po prederavení otvoru pre nit natrel tesniacou hmotou (cestom z múky a vody) a spolu znitoval. Naliatím vody do hrnca preskúšal tesnosť a za opravu inkasoval 1-2 koruny podľa veľkosti záplaty.. Pri pájkovaní veľké medené pájkovačky ohrieval v kuchynskom sporáku a bravúrne s nimi cínoval plechové spoje.
Sekerka báči na ratkovskych jarmokoch mal vyárendované trvalé miesto pre svoj stôl na moste pri vstupe na námestie. Predával vlastnoručne vyrobený plechový tovar;. Pekáče, (brotvany,) formičky na pečivo, pasce na myši, ríbajzlíky, dierkované panvice na pretláčanie halušiek, cedníky, lieviky, plničky na klobásy a hurky,(tzv. piksle), strúhadlá na repu a rôzne potreby pre kuchyňu a gazdovstvo.
 
 
Muráski majstri: Laci báči Bobák, J.Tretiak , L. Mandalík.
 
 Boli to chlapi zvyknutí na tvrdú robotu. Pre odľahlosť Ratkovej od tehelní, (najbližšia bola v Tornale) sa základy a sokle murovali z kameňa a nadzemné murivo z nepálených hlinených váľkov, ktoré robili cigáni na „Próži“ pri „Sosnine a mošidlách“. Kameň sa vozil z magnezitovej haldy z Ploského. Boli to drsné okrúhle balvany a postaviť z nich múr vyžadovalo ozajstné majstrovstvo. Spojovacou maltou medzi váľkami bola hlinená kaša. Vápno sa používalo len na omietky. Po r 1945 sa v Ratkovej okrem drobných stavebných opráv už nestavalo a murári sa zamestnali kde sa dalo. Laci báči Bobák robil jeden čas u železorudných baní ako banský murár.V roku 1952 po skončení vojenskej základnej služby som nastúpil do zamestnania v závode Priemstav pri výstavbe lanovky a pražiarní rudy v Sirku. Laci báči, bol v tom čase na stavbe majstrom. Ako stavbyvedúci som mu bol nadriadený. Veľmi dobre sme však spolu vychádzali. On ma ako mladého technika plne rešpektoval. Ja som sa zasa s nim aj neformálne radil pred každým rozhodnutím o pracovných záležitostiach na stavbe. Všeobecne je známe o našich otcoch, že rešpektovali svojich predstavených a boli veľmi svedomití a spoľahliví v práci.
Často vyprávali veselé zážitky ktoré sa udiali na stavbách. Pamätám sa na príbeh z nejakej stavby dedinskej maštale. Laci báči murovali štítovú stenu a starý Cubo, tesár z Repíšť, ktorý bol známy tým, že si rád vypil, tam pracoval na streche. Stalo sa, že stratil rovnováhu a nasledoval pád zo strechy. No opitého aj Pánboh chráni, a tak  Cubo dopadol na hnojisko. Trvalo chvíľu kým vystrašení chlapi zliezli dole zo strechy. Na hnojisku nenašli nikoho. Začali preto drúkmi prehľadávať veľkú mláku močovky pri hnojisku. Po bezvýslednom hľadaní sa odobrali do krčmy, kde našli Cuba zapíjať šťastne prežitý pád.
 
 
Tesárski majstri Jani báči Bobák a Skaloš báči z Novej ulice
 
 Najčastejšie som ich pozoroval pri zhotovovaní strešnej konštrukcie. Smreková guľatina bola prichystaná na „pläcu“ pred mestským domom. Kmeň sa navalil na tesárske kozy upevnil sa kramľami. Šnúrou namočenou do farby sa na kmeni vyznačila čiara podľa ktorej sa kresalo. My chlapci sme pri tom pomáhali „streliť“ šnúru, ktorú majstri napli na koncoch dreva. Po hrubom opracovaní sekerou nasledovalo hladké okresanie toporom do tvaru hranola. Triesky sa zužitkovali ako palivo do sporáka.
Konštrukcia krovu sa odviazala na zemi. Na strechu sa okresané a prirezané kusy vytiahli pomocou povrazov. Dodnes si pamätám tzv. „tesársky uzol“, ktorý pritom používali, lebo sa ľahko dal rozviazať. Vo svojej stavbárskej praxi som ho veľakrát uplatnil pri zdvíhaní bremien, za čo som si vyslúžil uznanie spolupracovníkov.
Keď sa postavila prvá dvojica krokiev, vztýčili na jej vrchole glajchu. Bol to zelený konár na ktorý gazdiná uviazala ženské šatky „hantúšky“, ako spomienkový dar pre každého tesára. Tesári boli súčasne aj pokrývači. Videl som ešte aj pokrývanie drevenými šindľami. Najčastejšie sa však pokrývali strechy škridlou a eternitom. Ako chlapci sme často pomáhali pri podávaní škridiel na streche. 
 
 
Ander báči Chlebuš, holič a vlásenkár,
 
 môj strýko, vlastnil ako prvý na okolí elektrický strihací strojček. V tých časoch to bola zvláštnosť hodná obdivu. Po čase zriadil aj dámske kaderníctvo, ktoré bolo vybavené elektrickou búrou na sušenie účesov. Mával aj pomocníkov v holičstve, a pomocnice kaderníčky.
Ako vedľajšiu zárobkovú činnosť robil aj maskéra pre divadelných ochotníkov v Ratkovej a v okolitých obciach. 
Jeho holičský „míhel“ bol známy ako neformálne centrum spoločenského života v obci. Ku čakajúcim na poradie strihania, alebo holenia si prisadli okoloidúci na kus reči. Tu sa robila kuloárna politika. Za vojny sa tu analyzovalo a komentovalo vojnové spravodajstvo a svetová politika.
V holičskom remesle pokračoval jeho syn Ander, môj bratranec. Následne aj jeho manželka Elenka, kaderníčka . Ale stále sa zmenšujúci počet obyvateľov obmedzil aj túto živnosť už len na sporadické poskytovanie tejto služby..
V lete na lavičke pred holičstvom sa odohrávali šachové súboje . Ander báči vlastnil nezvykle veľkú šachovnicu s veľkými figurami. Okolostojaci kibici z diaľky sledovali priebeh hry a  hojne dávali nevyžiadané rady súperiacim šachistom.
Ander báči bol aj organizátorom šachového života v obci. S nim sme chodili na turnaje, ktoré sa hrávali na Železníku a v Revúcej.
 
 
Remenár a sedlár Lajo Duda
 
 Opravoval a vyrábal konské postroje (štverne). Hrubé remene zošíval ručne v drevenom zveráku pomocou šidla a dvoch ihiel s dratvou, ktoré sa vsúvali proti sebe, a museli sa silne uťahovať. Šliapací šijaci stroj na zošívanie tenkých koží bol jedinou mechanizáciou v jeho dielni. Remeslo vykonával len krátko v rokoch II vojny za Slovenského štátu.
Chodieval som k nemu občas na kus reči a na partiu šachu, na ktorú si aj popri robote našiel čas, lebo cez vojnu nebolo veľa zákazok . Po čase remeslo zavesil na klinec a zamestnal sa ako šofér pri nákladnej a pozdejšie pri autobusovej doprave ČSAD. Podobným spôsobom zanechala živnosť hlavne mladšia generácia remeselníkov po rokoch 1945-48
.
 
Využitie vodnej energie.
 
Riečka „Turec“ pretekajúca dolinou popri Ratkovej bola v časoch môjho detstva ešte využitým zdrojom energie. Pri Ploskom bola hať, ktorá odrážala vodu do umele vytvoreného koryta mlynského náhonu, ktorý pretekal obcou. Jeho vodná energia bola využitá štyrikrát.dômyselne
 
I. stupeňSúkennícka fabrika medzi Ploským a Ratkovou.
Výškový rozdiel na prvom stupni náhonu poháňal turbínu „Sívošovej fabriky“. Bol to jediný objekt na doline, ktorý mal charakter továrničky. Bol postavený so subvenciou Rakúsko-Uhorskej vlády. Jeho strojné vybavenie na spracovanie ovčej vlny som ešte videl v činnosti pri česaní, spriadaní vlny a pri výrobe súkna. Po prvej svetovej vojne sa fabrika dostala do vlastníctva Sívoš báčiho, ktorý už v nej pracoval len sám bez zamestnancov. Po druhej svetovej vojne sa strojné zariadenie likvidovalo do šrotu. Budova stojí do dnes, ale bez strojov a transmisie, ktorá bola poháňaná nie vodným kolesom, ale na tie časy modernou Francisovou turbínou.
Aká škoda, ak by sa zariadenie bolo zachovalo do dnes, spolu aj so stupami mohlo byť ako technická pamiatka, turistickou atrakciou doliny.
 
II. stpeň. Stupy pre garbiarsky cech pri mestskom dvore.
Na severnom okraji obce sa nachádzala drevená zrubová stavba, kde spád náhonu umožnil využitie vodnej energie na pohon vodného kolesa na spodnú vodu pre „stupy“. Mohutná predĺžená os vodného kolesa bola opatrená drevenými „vačkami“, ktoré nadvihovali zvislé ramená drevených tyčí opatrených kovovými britmi tvaru hviezdice. Tieto dopadali za veľkého rachotu v koryte na dubovú kôru, ktorú drvili na drobné kúsky. Drvinu z dubovej kôry (trieslovinu) používali garbiari pri čínení surových koží.
Aj tieto stupy som videl v činnosti. Bolo to jednoduché zariadenie a ako deti sme si stružlikali model stúp ako hračku. Dnes už toto zariadenie neexistuje.
  
III. stupeň. Hrvolov mlyn.
 Výškový rozdiel v spáde mlynského náhonu, umožnil v Hrvolovom mlyne uprostred dediny pohon vodného kolesa na vrchnú vodu. Tento mlyn však už vtedy nepracoval na plno, lebo v letných mesiacoch v järku bolo málo vody. V tom čase už bola problematická aj údržba hate a celého mlynského náhonu lebo ostala na pleciach iba dvoch mlynárov. Mlyn bol likvidovaný v päťdesiatych rokoch.
Voda v potoku ešte slúžila ženám aj na plákanie prádla po veľkom praní. Poniže mosta bol na prístupe k vode položený veľký plochý kameň na ktorom ženy dreveným piestom vytĺkali vodu z plákaného prádla. V zime si nosili k tomuto úkonu v hlinenom mliečniku „räjtopíku“, horúcu vodu do ktorej si namáčali na ohriatie ruky skrehnuté od studenej potočnej vody.
 
IV. stupeň. Zimanov mlyn pri mláke.
Poniže obce pri „Mláke“ osamelým objektom bol Zimanov mlyn. Využíval náhon mlynského kolesa na vrchnú vodu. Ziman báči sa snažil modernizovať staré zariadenie. Pretože pre odľahlosť od obce nemal elektrickú prípojku z verejnej siete, obstaral si dynamo na výrobu elektrického prúdu na osvetlenie, poháňané vodnou energiou. Žiarovky síce dávali kmitajúce svetlo, ale pre orientáciu v mlynici to stačilo.ostatočný prietok vody v náhone riešil namontovaním stabilného motora poháňaného plynom z dreveného uhlia, keďže za vojny bol benzín nedostupný. Plieskanie dlhého hnacieho remeňa a pomalé bafkanie jednovalcového motora, ktorý stál na betónovom podstavci v záhrade, bolo počuť široko ďaleko.Spomínam si, že nám dovolil aj experimenty, keď sme s Lacom Bobákom namontovali na transmisiu v mlyne pohon pre náš amatérsky vyrobený sústruh. Chceli sme točiť šachové figúrky. Vyrobili sme len jednu šachovú vežu. Ďalej sme v tom nepokračovali pre naše skromné technické a finančné možnosti.
 
 
 
Mäsiari; Klein, pozdejšie Zajíček, Hrnčiar, Kováč
 
Okrem svojho výseku používali spoločne obecné zariadenia:  Obecný bitúnok (zábitok) a ľadovňu
Zo zvedavosti som sa pozeral aj na porážanie zvierat na obecnom bitúnku. Bola to samostatná budova pri moste na južnom cípe „Mláky“. Jediné mechanické .zariadenie tvoril ručný navijak, ktorý sa používal na zdvíhanie ťažkých zvierat. Zabíjanie jatočných zvierat mi pripadalo drastické. Asi by zo mňa nebol dobrý mäsiar.
V tom čase bolo v Ratkovej sedem židovských rodín, všetci boli obchodníci. So židovskými rodinami v okolitých obciach mali v Ratkovej spoločnú synagógu a svojho šachtera. Židia smeli konzumovať len mäso zvierat, ktoré rituálnym spôsobom usmrtil „Šachter“. Hydinu zarezal za svojim domom na drevenej doske pribitej na dvoch kolíkoch.
 Zložitejšie to bolo pri porážaní hovädzieho dobytka, ktoré sa muselo robiť na bitúnku. Pamätám sa na takúto procedúru. Mäsiarski pomocníci zvieraťu zviazali nohy a povalili ho na zem. Zavesili ho za nohy na hák navíjaka a zdvihli nad podlahu. Bradatý „šachter“ vybral z čierneho puzdra široký a dlhý lesklý nôž a jediným ťahom prerezal hrdlo jalovice. Zviera muselo byť dokonale odkrvené. Mäsiar urobil krátky rez na hrudi zvieraťa . Šachter si vysúkal rukáv a strčil ruku po lakeť do tohto otvoru, a prehmataním zisťoval či nemá na pľúcach zrasty. Až potom dal súhlas na vybratie pľúc aj s hrtanom za účelom ďalšej kontroly.
Pomocník mäsiara ústami nafúkal cez hrtan pľúca ako balón. Šachter dôkladne prezeral nafúknuté pľúca, či na niektorom mieste neuniká z nich vzduch. Prikladal ucho na podozrivé miesta. Nechutne to vyzeralo vtedy, keď podozrivé miesto naslinil podobne, ako keď skúšame poškodené miesto na bicyklovej duši.. Keď nezistil žiadnu vadu na pľúcach, odtrhol malý vyčnievajúci lalok, vzduch z pľúc vyfučal a to bolo znamenie, že mäso z tohto zvieraťa je „kóšer“ a môžu ho pravoverní židi konzumovať. Po odratí kože a rozbúraní mäsa na jednotlivé časti, tieto označil hebrejským písmom značkou kóšer:
כלש
Pri kúpe mäsa vo výseku, židovské gazdiné dbali na to, aby mäsiar pred nimi odrezal žiadaný kus mäsa len z takto označenej štvrte.
.
 
Ľadovňa v mestskom dvore.
 
V severnom kúte mestského dvora bola pivnica na uskladnenie ľadu vyhĺbená do zeme, ktorej kamenná klenba bola obsypaná zemou. Vchod cez hrubé dvere bol zo severnej strany. V zime mäsiari spoločne s krčmármi dali na Turci narúbať hrubý ľad, ktorý tu uskladnili na leto. Mäsiari nosili sem v lete nepredané mäso, ktoré zabalené v bielej plachte položili na ľad. Krčmári si brali v lete odtiaľ kusy ľadu na chladenie piva. Všetci mali kľúč od ľadovne a nestalo sa, že by si zamenili svoj tovar, alebo, že by niekomu niečo chýbalo.
 
 
Ďalší remeseníci a živnostníci
 
V tom čase ešte existovali aj iní remeselníci a obchodníci v Ratkovej.
No k týmto remeslám som nemal taký dôverný vzťah a poznal som ich len zbežne.
Debnár Ferency  Vyrábal šafle a drevené vedrá pre vahadlové studne.
Krajčíri Peter a Mázor šili a prešívali obleky len na objednávku, konfekciu nerobili.
Hodinár Goldshmid. Opravoval a predával hodiny, patril medzi chudobnejších židov.
Sódáš Vilner mal obchod s miešaným tovarom , ale hlavne vyrábal sódovú vodu a limonádu.
Pekári, Pánik báči, bratia Goldbergerovci.  Chleba piekli častejšie, ale výborné chrumkavé rohlíky piekli len raz týždenne v nedeľu ráno. Pre gazdinky piekli aj nimi doma zamiesený chlieb.
Hodinu vsádzky do pece bolo však treba dohodnúť s pekárom deň vopred.
Každý takýto „cez ulicu“ donesený chlieb na upečenie bol označený ceduľkou s menom zákazníka.
Naše mamy nedôverovali tzv. „kúpänskému chlebu“ a radšej s veľkou námahou doma v koryte ručne miesili cesto na chlieb pre vlastnú rodinu.
 
.
 
Ratkovské (gemerské)„gulky“
(úvaha)
V súvislosti s remeslami sa patrí spomenúť toto typické ratkovské „remeselnícke“ jedlo, ktoré bolo obľúbené v našich domácnostiach. V dávnejších dobách sprevádzalo našich remeselníckych predkov pri ich cestách za jarmokmi na dolnú zem.
Hlavnými surovinami pri príprave guliek boli zemiaky, údené bravčové mäso, slanina alebo škvarky, cesnak a korenie. Gulky boli obľúbené pre mnohé výhody; Zemiaky, údené mäso, slanina a cesnak boli po ruke takmer v každej domácnosti. Bravčové mäso zo zimnej zakáľačky vyúdené studeným dymom na povale pod šindľovou strechou bolo síce trvanlivé, ale do leta tak vyschlo, že sa dalo konzumovať len zapracované do  zemiakového cesta na gulky, Po uvarení sa muselo ale posekať na drobné kúsky polkruhovým sekáčom v drevenom korýtku.
Príprava guliek bola jednoduchá, aj keď časovo dosť náročná. Gulky sa jedli čerstvo uvarené, niekedy poliate na masti opraženou cibuľkou, alebo s bielou gulkovou polievkou, ktorej základom bol vývar (vlastne škrobová voda v ktorej sa gulky varili.) Čerstvo uvarené gulky sa dali udržať dlho teplé  uložené v hlinenom hrnci, ktorý sa zabalil do utierky a vložil pod perinu do postele. Tak to robila naša stará mama.Remeselníci, ktorí sa vybrali na jarmoky ďaleko na dolnú zem, niesli so sebou zásobu uvarených guliek, ako polotovar. Počas odpočinku vedľa cesty postavili trojnohú liatinovú rajnicu na vysokých nohách, pod ktorou rozložili oheň, aby si ohriali pokrájané gulky.
Bolo to kaloricky výživné, chutné  a teplé jedlo, rýchlo pripravené, na cestách ďaleko od domu.Gulky mohli jesť bez problémov aj bezzubí starci. (V tých časoch ešte neboli zubné protézy.)
Tvrdí sa, že chuťové návyky sa vytvárajú v rannom detstve.
Je to pravda. Pre mňa sú gulky dodnes „božský pokrm.“
 
 
Gemerské zemiakové guľky     (recept z Ratkovej) 
Suroviny:
50 dg údeného prerastaného mäsa alebo škvariek, 200 dg surových zemiakov, 50 dg varených zemiakov, 5 dg hladkej múky, 1 vajíčko, 6 strúčikov cesnaku, 1 kávová lyžica mletého čierneho korenia, soľ podľa potreby na polievku 1l mlieka, 3-4 polievkové lyžice múky, 2 bobkové listy a soľ
Postup:
Očistené zemiaky umyjeme, nastrúhame na tenkom strúhadle a vyžmýkame. Údené mäso (škvarky) pomelieme spolu s varenými zemiakmi a premiešame s vyžmýkanými surovými zemiakmi. Do pripravenej masy pridáme čierne korenie, soľ, vajce, ochutíme rozotreným cesnakom a dôkladne spolu premiešame. Z vymiešanej masy sformujeme guľky, ktoré obalíme múkou, varíme vo vriacej osolenej vode minimálne 10-15 min. uvarené guľky sami vyplávajú na povrch. Opatrne ich vyberieme a položíme na tácku a necháme chvíľu oschnúť.
Z vývaru, v ktorom sa varili guľky uvaríme kyslú mliečnu polievku.
Z mlieka urobíme zátrepku, pridáme bobkový list, soľ a necháme zovrieť. 
Ratkovské guľky servírujeme v polievke, ktorú dochucujeme octom. 
 
 
 
 
Remeselné činnosti“ ratkovských Cigánov.
 
Ospravedlňujem sa, že používam výrazy „Cigán, cigánsky,“ ale v časoch ktoré popisujem, sa nepoužíval pre toto etnikum nedávno zavedený „ spoločensky prijateľnejší “ výraz „Róm“.
Ratkovskí Cigáni žili v osade „Hlinäška“. Bola to časť úpätia kopca „Strmý džialec“, kde sa občas ťažila hlina na stavebné práce. Mali tam postavené svoje chatrče posplietané z prútia obmazané hlinou. V lepšom prípade z váľkov bez omietky. Pokiaľ viem, v tom čase neexistovali sociálne a podobné podpory a museli sa živiť ako sa dalo. Väčšinou chodili vypomáhať gazdom pri poľných prácach, pri ošetrovaní dobytka a murárom na stavbách pri miešaní malty, hasení vápna a pod.
Existovalo však už vtedy čosi, čo dnes nazývame verejnoprospešné práce. V lete každú sobotu pozametali námestie „Pläc“ a za to dostali ako výslužku: chleba, mäsiarsku klobásu a pálenku. Obstaraním a rozdaním tohto občerstvenia na obecné trovy bol poverený obecný zriadenec a bubeník Hico báči. Konzumácia sa konala na schodoch pred pekárstvom nášho suseda Pánik báčiho. Prútené metly a lopaty, ktoré boli obecným inventárom museli predtým uložiť v prízemnom priestore kostolnej veže. Niektorí sa zaoberali aj prácami ktoré majú blízko k remeselným činnostiam. Preto ich uvádzam v týchto mojich spomienkach.
 
 
Strážna služba a výroba válkov „Na Próži“
 
Každý dospelý ratkovský občan mal nárok užívať pás ornej pôdy z obecného pozemku na „Próži,“ na pestovanie zeleniny pre svoju potrebu. Obec v tomto hone zabezpečovala aj strážnu službu, ktorú vykonával spoľahlivý „Cigán Jano“. Pri „Sosnine“ kde boli „mošidlá“ na konope a hlinisko na výrobu váľkov, mu obec dala postaviť murovaný domček zvaný „Izbiška“. Tu býval aj s rodinou v letnej sezóne, pokiaľ si občania neodviezli poslednú úrodu z políčok.
Stráženie vykonával veľmi svedomito najmä v noci. Poznal každú brázdu a úrodu na nej. Ľudia odchádzajúci z poľa mu dávali ako výslužku niečo z úrody, alebo potraviny. Mal na tom zásluhu, že krádeže boli zriedkavé.. Bol nepodplatiteľný. Ak niekoho prichytil pri poľnom pichu, oznámil to na úrade.. Pre pristihnutého vinníka to bola v očiach verejnosti veľká ostuda.
Cez deň, keď ľudia pracovali na svojich políčkach sa nemuselo strážiť. Vtedy vyrábal s členmi rodiny blízko izbišky války z nepálenej hliny. Nakopanú hlinu po namočení miesili bosými nohami. Války boli vystužené posekanou slamou ktorá sa pridávala do hliny. Takto spracovaná hlina sa plnila do drevenej formy. Odformované výrobky sa sušili na slnku.
Po usušení sa války ukladali na kôpky do malých pyramíd po 10 kusov. Kôpky ktoré boli už predané a pripravené na odvoz sa jednoducho označili tak, že kus na vrchole pyramídy sa položil naprieč. Pri predaji a expedovaní nebola potrebná okrem tohoto označenia žiadna administratíva Bola to nenáročná výroba na energiu a materiálové vstupy.
Hovorí sa, že keď Jano s gazdom ako budúcim odberateľom vopred vyjednával podmienky na výrobu váľkov vyhlásil:  „Pán gazda, vy dáte len slamu, a jä dodám šitkú ostatnú dostaciu.“
 
 
Cigánsky kováč, Mišo Hiho v Hlinäške
 
Raz sa mi naskytla možnosť vidieť pri kovaní cigánskeho kováča v osade „Hlinäška.“ V chatrči sedel Mišo na na zemi na poskladanom mechu. Medzi nohami na zemi mal položenú malú kovadlinu.- Pred ňou bolo kameňmi obložené ohnisko do ktorého stláčaním  malých kožených mechov vháňalo vzduch malé cigánča. V ohnisku sa žeravili nasekané kusy železa. Mišo ich vyberal kliešťami, a malým kladivom zručne vykoval hlávku a hrot „šínovca“, ktorým sa pripevňovali banské koľajnice k pražcom. Koval ich pre banské závody na Železníku.
Bola to najprimitívnejšia šmikňa akú som kedy videl, ale obdivuhodná bola Mišova kováčska zručnosť pri práci s takou minimálnou vybavenosťou.
***
Prichádza mi na um príbeh, ktorý má svoju podivuhodnú cigánsku logiku:
Mišo sa dohodne gazdom, že mu vyrobí klince na pribíjanie šindľov,(šändlóce) a to 100 kusov po 5 halierov za kus. Keď gazda požaduje výrobu 1000 klincov, zvýši cigán cenu na 7 halierov za kus, a zdôvodňuje:
„Prosím ich pekne pán gazda, na sto klincó sä železo dák najde, ale na tisíc klincó už musím železo kúpič.“
 
 
Výroba fasádnej farby.
Pred veľkonočnými sviatkami keď si gazdinky dávali do poriadku vonkajší vzhľad domu bielením stien vápnom, ponúkali im cigánky tzv. „hlinku“. Bola to hruda čiernej mazľavej hmoty, ktorá sa rozpúšťala vo vápennom mlieku. Takto natreté soklové murivo malo sivočiernu farbu. Dodnes neviem z akých komponentov sa táto hmota skladala, ale vedeli ju pripraviť len cigánky z Hlinäšky.
 
 
Vymazanie pece na pečenie chleba.
Takmer v každej domácnosti bola pec na pečenie chleba. Po čase sa zo škár klenby pece a z dlažby dna vydrobila hlinená mazanina a bolo ju treba obnoviť. Niektoré cigánky sa špecializovali na túto činnosť a doniesli si k tomu aj ohňovzdornú zmes hliny s  pieskom. Mohli to robiť len osoby s útlejšou postavou, lebo bolo treba vliezť cez malé dvierka do pece a poležiačky pri svetle sviečky vyškrabať a znova vymazať škáry tehlovej dlažby dna a klenby pece. Bola to veľmi nepríjemná robota.
 
 
 Košikárstvo
Klietky pre „kloky“ a kurčatá tzv. „Vrše“. plietli chlapi z vŕbových prútov. Gazdinky držali v nich na dvore kvočky s malými kuriatkami, aby sa nezatúlali.
Okrem toho ešte plietli rôzne koše pre použitie v domácnosti a v gazdovstve.
 
 
Traky na nosenie hrncov.
Jedlo pre pracujúcich na poli sa nosilo v hlinených nádobách, aby sa udržalo dlhšie teplé. Na prenášanie hrncov a mliečnikov slúžili „traky“. Boli to ručne tkané úzke popruhy z režných nití zošité do riedkej sieťky tak, aby sa v nich dala bezpečne prenášať hlinená nádoba s jedlom. Vyrábali a ponúkali ich výhradne cigánky.
 
 
Výroba metiel z brezových chvojí
bola typickým cigánskym remeslom. Okolité breziny poskytovali dostatok prútia.
Na jar okrem metiel donášali gazdinám brezové chvoje na zakrývanie čerstvo zasiatych hriadok v záhradkách, aby ich kury nerozhrabávali.
 
 
Sanitár BROKO
Bol všeobecne známy, lebo vykonával dôležitú sanitárnu činnosť v dedine. Mal monopol na čistenie dedinských záchodov a žúmp. Samozrejme, ako doping pri tejto činnosti hojne popíjal pálenku. Moja stará mama ho už poznala, preto kým niečo nezjedol tak mu nenaliala do porcióšky pálenku, lebo keď ju vypil už nejedol a potom nevládal robiť. V Hlinäške nemal ani kolibu, len takú do zemi vyhĺbenú zemljanku zastrešenú slamou a kadejakým haraburdím.
 
 
„Drvenie rakášov“ – (výroba drveného kameniva pre štátne cesty.)
 Na kopci Drienok pri Rybníku bol kameňolom v ktorom sa ťažil vápenec na údržbu vtedajších prašných ciest. V kameňolome nebol drvič, Furmani navozili lomový kameň, ktorý vysypali v pravidelných vzdialenostiach na hromady pri štátnej ceste. Roztĺkanie kameňa sa robilo ručne. Cestmajster najal cigánov, ktorí  posediačky, ručne, malým kladivom roztĺkali veľké kamene na kusy o veľkosti 3-4 cm .
Takto vyrobený štrk museli uložiť do hroble predpísaných rozmerov zvanej „rakáš“.
Cestári pomocou šablóny z drevených latiek kontrolovali skutočné rozmery hroble. Jej objem musel byť presne 1 m³ . Platilo sa od kubíka podrveného kameňa. „Drvenie rakášov“, ako sa tomu hovorilo, platila cestná správa zo štátnych peňazí. Robili to výhradne Cigáni, Bola to pre nich vítaná zárobková možnosť.
 
 
Vandrujúci remeselníci.
Z času na čas sa objavovali v Ratkovej aj cudzí remeselníci, ktorí si svoju dieľňu nosili so sebou a robili práce, o ktoré miestni remeselníci nemali záujem.
 
 
Drotári
   Ponúkali plátanie a drôtovanie hrncov. Krošňu v ktorej mali náradie, drôt a plech, nosili na chrbte Svoju prítomnosť dávali na známosť tiahlym a zvučným spevavým hlasom: “Harenci pláátať, dróóótovať“
Šporovlivé gazdinky im dávali zaplátať deravé smaltované hrnce, alebo drôtovať puknuté hlinené, a porcelánové misy, džbány a mliečniky (räjtopíky). Drotár umne splietal drôtenú sieť,. ktorá vytvárala pravidelné šesťuholníky na oblej nádobe. Na drahšie porcelánové nádoby sa používal mosadzný, a na obyčajné hlinené hrnce, čierny drôt.
Drotár vopred zjednal cenu za opravu a niekde dostal ešte od gazdinej aj varené jedlo. Ak dostal kus slaniny a chlieb starostlivo si ho zabalil do utierky a uložil v krošni. Ponúkal aj vlastnoručne zhotovené pasce na myši, drôtené metličky na šľahanie, vešiačiky na kľúče a iné drobnosti upletené z drôtu. Tam kde sa chcel zavďačiť za jedlo, alebo nákup, daroval deťom vlastnoručne vyrobenú jednoduchú píšťalku ohnutú z pásika plechu.
 
   
Sklenári (oblošäri)
Pomaly kráčali dedinou a svoju prítomnosť oznamovali spevavým hlasom:  „Oblóóóky“ „Oblóóóky“
Na chrbte niesli veľkú plochú  krošňu v ktorej mali niekoľko kusov tabuľového skla. Musel to byť ťažký náklad, čo bolo vidno aj na pomalej a opatrnej chôdzi ich zhrbenej postavy. Cez Ratkovú viac-menej len prechádzali. Práce tu bolo pre nich menej. Sklenárske práce, ktoré robili miestni stolári potrebovali väčšie tabule skla, ktoré sa ťažko prenášali v krošni na chrbte. Vandrujúci sklenári si našli prácu skôr v malých a zapadlých dedinách v okolí, kde chalúpky ešte mali členité okná s malými tabuľkami tenkého skla.
 
 
Ján KUKO, kolotoč  Jelšava
 Vlastnil kolotoč, (ringlišpíl) celodrevenej konštrukcie. Jeho príchod bol atrakciou najmä pre deti. Kolotoč s maringotkou stával pri potoku na „pläcu“ Pohon kolotoča obstarávali šiesti až ôsmi chlapci. Tlačili pred sebou vodorovné lúče stanu kolotoča, chodiac neustále do kruhu na vyvýšenej plošine. Záujemcov o túto prácu bolo dosť. Odmenou im bola kartička, z papundeklu s odtlačkom oválnej pečiatky firmy. Tá ich oprávňovala za každých päť kôl krútenia kolotoča, na jedno zvezenie zadarmo. Pre majiteľa kolotoča to bol veľmi výhodný energetický zdroj za naturálnu odmenu a navyše formou bezhotovostnej platby. . Hudobný doprovod prenikavej a do omrzenia sa opakujúcej melódie poskytoval flašinet na kľuku, obsluhovaný niektorým členom rodiny z maringotky.
Majiteľ kolotoča bol súčasne aj ostrobrusič (šläjfär) a  opravár „ambrílov“. Osobne obchádzal domácnosti, kde zbieral tupé nože, nožnice, britvy na nabrúsenie, a dáždniky na opravu. Cenu zjednával vopred. Musel mať veľmi dobrú vizuálnu pamäť, lebo si neviedol žiadnu písomnú evidenciu zákazok, a ani prevzaté veci nijako neoznačoval. Nabrúsené a opravené veci vrátil presne do tej domácnosti kde ich prevzal. Všimol som si, že pri preberaní vecí na naostrenie, vždy sa skúmavo pozrel na preberanú vec a na tvár majiteľa, zrejme, aby si zapamätal komu má dotyčný predmet vrátiť.  Jeho brúsiareň bola mobilná. Tvorila ju drevená skrinka na akomsi fúriku s veľkým dreveným kolesom na šliapací pohon. Prevod tenkým remeňom točil malú šajbu s oskou na ktorej menil brusné kotúče podľa potreby.
Keď ho zvedaví chlapci obstáli, aby sa dívali z blízka na brúsenie, odháňal ich preč s výstrahou:
„Trímte sä dälé od strojä, lebo spadne remän, a ešče dakoho z vás zabije!
 
Koniec
 
 

 

 
powered by
image
 
V roku 2004 som zostavil brožúrku s názvom;
Ľudový humor z Ratkovej a spomienky na mladé letá
ako samizdatové vydanie vlastným nákladom  pre priateľov a známych.
Uvádzam jej prepis na tejto stránke.
                
MOJE RODISKO RATKOVÁ
 Spomienky na detské a mládenecké roky 1935 - 1950
 
Prológ 
 
Ospravedlnenie. Prosím o prepáčenie za vulgárne výrazy  citované  vo výrokoch našich írečitých ratkovských rodákov a iných postáv v týchto príbehoch. Považujem  zjemňovanie šťavnatých slov ratkovského nárečia,  za rovnako farizejské, ako dnes módne, ale falošné: - pivo bez alkoholu, - kávu bez kofeínu, - tabak bez nikotínu,- mäso bez cholesterolu- sex bez citového vzťahu,- a pod. - ( Nemá to esprit)     Poznámka: Nakoľko počíta nepočíta s ratkovským nárečím,  nemám znak pre dlhé ä,   nahradzuje sa v  texte nárečia podčiarknutým znakom ä,

 
Podnetom pre napísanie týchto spomienok bola rozsiahla práca môjho vrstovníka Ondreja Miklodu o Ratkovej, časť tohoto diela sa mi dostala do rúk, žiaľ až po jeho smrti. Vyslovujem dodatočne obdiv nad jeho úspešným úsilím zhromaždiť materiály o Ratkovej, ktoré sú nám starším také milé. Iste má na tom podiel aj jeho dcéra Ivana, súdiac podľa jej článkov o Ratkovej. Verím, že ona uchová tieto fragmenty neoficiálnej histórie našej obce pre ďalšie pokolenia.
 
Som veľmi rád, že som Ondrejovi pred rokmi odovzdal archív zábavných historiek, ktoré mi zveril náš významný rodák Ľudo Lašán. Ten obsahoval aj rukopisy našich ochotníckych kupletov a kabaretov, ktorými sme v povojnových rokoch  spolu s Lacom Farkašom, Ondrom Miklodom, Lajom Bradovkom, a ďalšími vrstovníkmi ako ochotníci zabávali vinou vojny kultúrne podvyživené, a preto veľmi vďačné ratkovské obecenstvo.
Zásluhu na zdokumentovaní týchto výstupov má najmä Julo Farkaš, ktorý v tom čase strojopisne spracoval takmer všetky scenáre našich amatérskych vystúpení tých čias. Sú to autentické dokumenty svojej doby. Jeho zásluhou sa k nám do Ratkovej dostávali informácie o kultúrnom dianí najmä z Bratislavy, kde v tom čase študoval. Niektoré scénky našich vtedajších kabaretných výstupov by dnes vyvolali už len zhovievavý úsmev divákov, ale vtedy v povojnových rokoch, keď nebola televízia, ba aj rádiá boli poriedko,
(lebo ich zhabala Wehrmacht,) znamenali veľa pre pobavenie ratkovského publika.
 
Tieto materiály zaujímavo spracoval a popísal vo svojich „samizdatových“ vydaniach o Ratkovej Ondrej.
Je ich vedno jedenásť zväzkov. Toto krátke povojnové kultúrne dianie bolo zábleskom, že Ratková sa možno dostane z hospodárskej dekadencie, ktorá ju prenasleduje odvtedy, ako ju obišiel rozmach výstavby železníc   v  c. k. monarchii. Zánik monarchie po prvej svetovej vojne znemožnil „export“ remeselníckych výrobkov na „ dolnú zem“. Viedenská arbitráž dovŕšila izoláciu nášho rodiska, keď sa okolité obchodné strediská Tornaľa  Rimavská Sobota, Jelšava a Lučenec ocitli za štátnou hranicou.
 
Žiaľ, úpadok kedysi kultúrou a remeslami preslávenej Ratkovej pokračuje. Nám ostávajú len nostalgické spomienky pri zriedkavých a náhodných stretnutiach krajanov. Smutný je pohľad na opustené domy, chátrajúce hospodárske budovy a spustnuté dvory zarastané trávou a burinou. Mnohé aj keď majú obyvateľov (užívateľov?) svedčia o tom, že im chýba vzťah k dedovizni.
Epilog
"Mládí žije nádějí - stáří vzpomínkami"
(citát, ktorý som ako vojak základnej služby čítal
na mozaikovom okne vinárne
v Olomouci v roku 1952)

 

               
        P.s. Kdesi v podvedomí mi omína svedomie úryvok z Kraskovej básne:
 
                                                                                                                               v láskavom oku jakoby krotká
                                                                                                                                výčitká nemá:
                                                                                                                               - prečo si nechal otcovskú pôdu?
                                                                                                                                Obrancu nemá!
*****
 
                                                                                   "Áno pravda!" (Tŕnik)
***

 
Vojtech Bradovka (*1925) Rožňava, Nadabula, December 2003
 

 
Námestie (Pläc) centrum Ratkovej"

Moje detstvo
(na ktoré sa pamätám) prežité v Ratkovej spadá medzi roky 1930 až 1941,
kde som chodil do ľudovej školy a do meštianky.
 
V pamäti mi ostali spomienky na život v spoločnom dvore ústiacom na "Pläc" naproti "Apatéke". Pamätám sa, ako v lete v sobotu, cigáni z "Hlinäšky" zametali Pläc burgovaný burkovcami. (kamene okruhliaky tzv. mačacie hlavy). Aby sa neprášilo, hasiči v rámci cvičenia vyskúšali "síkalku" a pred zametaním pläc postriekali vodou.
 
Pozametaná kopa smetí bola dobrým kompostom, odvážal si ho mestský kapitán, (občan poverený dozorom nad obecným majetkom). Cez týždeň sa o to výdatne starali stáda kráv, svíň, oviec a kôz, ktoré sa zhromažďovali na "Pläcu" na trúbenie a pískanie obecných pastierov, pred výhonom na obecnú pastvu.
 
 "Pläc" v mojich detských rokoch okolo r 1930
 
Cigáni po pozametaní pläcu dostali na útraty obce dva pekárske chleby, mäsiarsku klobásu a nejakú pálenku. Túto výslužku hneď skonzumovali sediac na schodoch do pekárstva nášho suseda pekára Pánik báčiho.
Bože, ako som im závidel ten chrumkavý biely pekársky chleba, aj keď toho domáceho bolo doma vždy dosť.
***
 
Obecný reprezentačný fond
Ratkovský pán notár Krokavec musel po “februárovom víťazstve” do výroby. Keď robil na našom úseku ako robotník na stavbe lanovky v Sirku, na čierno sme ho zamestnávali v kancelárii. administratívnymi prácami, ktoré po znárodnení stavebníctva od nás hojne vyžadovali nadriadené orgány. V dôvernom rozhovore mi prezradil, že peniaze za zametanie pläcu síce vyúčtovali ako výdavok pre Cigánov, ale im ho nevyplácali. Tieto peniaze tvorili čierny fond na reprezentačné výdavky obce. Cigánom sa povedalo, že zametaním si  odrábajú nájomné za miesto pre svoje koliby v cigánskom „šeregu“ na obecnom pozemku v "Hlinäške"
***
 
Piskor – piga
Na pläcu sme hrávali "piskor" (pigu). Na obidvoch koncoch zastrúhaný kus dreva sa odbíjal palicou a  body sa  získavali krokovaním vzdialenosti na ktorú sa podarilo piskor odbiť palicou. Na výbavu to bol nenáročný šport. Dnes túto hru už mládež sotva pozná.
 
 
 
 Spomienky na detské roky a bývanie v spoločnom dvore č. d. 148
 O chýrečných ratkovských jarmokoch, ktoré sa konali na pläcu štyri krát do roka  sa popísalo veľa, preto sa radšej venujem najbližším susedom. Dnešnou terminológiou povedané "mikrorajónu" nášho dvora v ktorom som vyrastal, a ktorý dôverne poznám, pravda z môjho detského a mládeneckého pohľadu. 
***
Susedská pohoda
Na úzkom a dlhom spoločnom dvore nás bývalo päť rodín. Domy, "drevniky, chliavy,  chliavce a záhradky" boli vzájomne poprepletané a vystriedané po celej dĺžke dvora, až po záhumnie.   Navyše, ešte aj z iných dvorov mali niektorí susedia svoje maličké záhradky v našom dvore. V Ratkovej spoločné dvory nemali brány. Medzi susedmi vládla pohoda a porozumenie. Zatúlaná sliepka bola témou na konverzáciu niekoľko dní. Hospodárske budovy a záhradky sa nezamykali. Nekradlo sa. Zriedkavá krádež jednej tekvice na Próži rozvírila pokojnú hladinu verejnosti na dlhý čas.V lete, každú nedeľu ráno susedia dvor spoločne pozametali od týždenného nánosu smetí. Chlapi si oholili týždenné strnisko. Do pása sa vyumývali v lavóre na dvore Shichtovým mydlom na pranie. Obliekli si “kostelovja háby”, Tranoscius pod pazuchu, a išlo sa do kostola. V krčme sa malý súdok piva narazil len v nedeľu, keď kartári po obede zasadli k halierovému mariášu.
 ***
 
Pred každým domom na pläcu bola lavička. V nedeľu poobede, alebo vo všedné dni v podvečer zasadli starší susedia z nášho dvora na lavičku a debatovalo sa o všetkom možnom. My, deti, postávajúc okolo nich, sme boli vďačnými poslucháčmi spomienok „starých zbrojnošov“ z prvej svetovej vojny. Na pretrase boli aj aktuality, ktoré dnes sprostredkuje televízia a rozhlas. Ale živé slová s patričnou gestikuláciou rozprávajúceho mi lepšie utkveli v pamäti, ako dnešné televízne, alebo rozhlasové relácie
 
Takí sme boli
Prváci v školskom roku r. 1932-33
Lajo Mikloda, Béla Bradovka, Lajo Hrvol, Ďula Pánik, Ander Poprocký
***
 
 
Školský rok 1932 – 33, ročníky 1-4 tzv. „mladšäri“ V strede školský inšpektor a pán učiteľ Ondrej Galay.
***
(Ročníky 5-8, prezývané „staršäri“ učil pán učiteľ Ján Klincko)
 ***
Šach - mat
Keď sme dorastali, boli lavičky pred domami aj miestom šachových zápasov. Šachy boli obľúbenou hrou mládeže aj dospelých. Centrum šachového diania bolo v Chlebušovom holičstve. Cez letné prázdniny sme si urobili prírodné kúpalisko prehradením potoka na príhodnom mieste. Navrstvené kamene a bríle (mačiny) naprieč potoka vytvorili hrádzu. Keď sa voda vzdula natoľko, že nám siahala po pás boli sme veľmi nadšení svojim improvizovaným kúpaliskom, ktoré sa nazývalo „žomp“. Menej nadšení boli majitelia okolitých lúk, ktorým sme pošliapali trávu na priľahlej „plážovej ploche“. Neodmysliteľný bol malý ohník. Slúžil nielen na zahriatie po vyjdení zo studenej vody, ale často sme v jeho pahrebe piekli zemiaky kradnuté na susedných poliach.
 
 
Partia šachu pri žompe na brehu potokaTurec poniže Ratkovej
„Pri mašine.“
Šachoví súperi: Béla Bradovka – Laco Bobák.
Kibici v pozadí: Ďula Pervan, Ondro Ferdinandy,
Lajo Bradovka, Ečo Kolšovský
***
 
Z otcovho vyprávania si pamätám,
že pred koncom  prvej svetovej vojny musel narukovať ako 18 ročný na taliansky front pri rieke Piave.

Frontoví vojaci prvej svetovej vojny -  ratkovskí rodáci. 

Z ľava stoja: Daniel Bradovka,  -?- , Ján Bradovka,  -?-
sedia: O. Hamlík, J. Dinaj, S. Kúchen,
ležia: E. Kováč, J. Šimon
 
 
Môj otec Ján Bradovka ml.
 
Napriek tomu, že bol frontovým vojakom, v novovzniknutej ČSR bol znova odvedený na dva roky vojenskej prezenčnej služby, ktoré odslúžil v Čechách. Pravdepodobne z vojenčiny vedel české pesničky a kuplety, ktoré popri ľudových a nábožných pesničkách si pospevoval vo svojej obuvníckej dielničke, sediac pri práci na trojnožke pri šusterskom banklu. Ja som si ešte v predškolskom vekui zapamätal predovšetkým tie žartovné ale už menej tie ľudové a nábožné. Samozrejme ich skrytý obsah som nechápal, a veľmi som sa čudoval, keď som ich ako decko recitoval dospelým, že sa tak dobre na mojom prednese bavili.



Otec ako vojak Československej armády r. 1920

Tak napríklad:
 
Čím a čím a čím to je,
že každý rád pigluje,
Masaryk byl velký pán
pigloval si vždycky sám
A tí páni z úradu
tí piglují ze zadu,
farár nechá kázen stát
a jde si zapiglovat
 *
Ďalšia ukážka vtedajšej
kupletovej epiky:
 
Když jsem se šel voholit
šel sem se trochu projít
a sám pak nevím,že kdes
zašel sem v hluboký les.
Jak se tím lesem procházím
na jednom stromě hnízdo spatřím
a jestli pak chcete znát víc,
že v tém hnízde nebylo nic
Jak na tom stromě sedím
do lesní hlubiny hledím
spatřím tam párek pojednou
jak si pod můj stroměk sednou
On:   Já bych tě chtěl Milko vzíti
Ona:  A proč by to nemohlo býti
Oba:  Ten Pán co je tam nad námi
          uživí nás i s dítkami.
Já pak na ně zařvem dolu:
Jedete vy bando domů
já mám živit vaše dítě
slezu-li, uvidíte !!!
                       ***
Alebo nekonečná:
 
Pes jítrničku sežral v kuchyni maličkou,
kuchař je pri tom dopad, zabil psa paličkou.
Jali se všichni psové, kopati jemu rov,
na desce mramorové, byl nápis těchto slov:
 
Pes jítrničku sežral v kuchyni maličkou
  …atď. 
( opakovať do omrzenia.)
.........................................................................................
 
 


 ***
„Humor náš každodenný“
Môjho otca, napriek tomu, že bol urastený chlap, všetci rovesníci a starší oslovovali zdrobnelinou "Janík", asi pre jeho dobrácku a žartovnú povahu. Mal veľmi dobrý zmysel pre situačný humor, ktorým vedel včas predchádzať konfliktom v rodine aj v spoločnosti. Spomínam si na taký prípad: Moja mama po vojne ochorela a pre chorobu nevládala ani variť, bola dlhodobo takmer bezvládna. Otec varil a robil domáce práce podľa jej inštrukcií. .Raz sa rozčúlila pre nejakú maličkosť, čo je u dlhodobo chorých pochopiteľné,
a vyhlásila rozhorčene:"Jä už v tomto dome nevytrímem a ujdem do hvary dakde hor Pod Háje"
Otec na to vážne: "A koj pajdeš domó, dones dákja ščäpiky gu bvabu“!
Výsledok: smiech, uľahčenie, a konflikt bol zažehnaný.
*** 
Kým bola mama zdravá mala krajčírsku živnosť na šitie ženských šiat. Vyrastal som, medzi handričkami, špendlíkmi, ihlami a cvernami. Mojimi pestúnkami boli dievčatá, učnice, ktoré sa u mamy učili šiť. Už v rannom detstve som vedel vtiahnuť cvernu do šijacieho stroja a zošívať strojom odstrižky pre vlastné potešenie.
Keď som bol väčší večerami som už pomáhal pri plisírovaní tj.skladaní látok do špeciálnych papierových šablon, ktoré sa potom vo svitkoch parili vo vysokej plechovej nádrži na sporáku.Pri ukončení kurzu šitia, bolo zvykom, robiť skupinovú fotografiu. Pri tejto príležitosti nás bratrancov a sesternicu vyumývali, vyčesali, obliekli do sviatočných “hábov” a posadili pred kameru.
 
Zachovala sa takáto dokumentárna fotografia pravdepodobne  z roku 1930
 

 
V strede moja mama, okolo nej dievčatá – učnice.
Deti: stojaca sesternica Marta Chlebušová
sediaci bratranci:
Béla Bradovka, Lajo Bradovka, Ander Chlebuš.

Kysnutý koláč
Otec bol typický bezkonfliktový Ratkovän. Veľmi prístupný ku kompromisom. Počas maminej choroby bol nútený naučiť sa variť a piecť. Vedel piecť veľmi dobré koláče z kysnutého cesta. Ak sa výnimočne niekedy stalo, že sa koláč celkom nedopiekol, vyhlásil: „Adaj to ni dobre koj je koláš suchý ako troska.“
Ak zasa naopak niekedy  koláč prihorel , prípadne sa prisušil, tak konštatoval:
„Ve to ni dobre koj sä cesto na zuby lepí, adaj nebudemo ješč surový koj mámo došč dreva.“
 

Šusterský míhel
Otec bol vyučeným obuvníkom. Večerami opravoval topánky sediac na trojnožke pri banklu. Jeho "míhel" bol čarovným miestečkom pre debaty so susedmi a zákazníkmi. Ja a moji bratranci Lajo Bradovka a Ander Chlebuš sme tam robili prvé pokusy, ako zabiť drevený "cvešok" do  podošvy šusterským mlatkom jediným úderom. Šusterský vercajg na banklu bol pri práci porozhadzovaný v zdanlivom chaose. Keď raz bratranec Lajo, z horlivosti urobil v tom poriadok a poukladal vercajg: knajp, šidlá, mlatok, falcang, lápsík, cvešky, textle atď. do vyrovnaných radov, otec sa zlostil, že dlho nevedel najsť to, čo práve potreboval mať po ruke.
V tom chaose mal svoj systém.
Pozdejšie keď Baťa vyrábal a predával topánky za veľmi nízke ceny, nedalo sa z remesla vyžiť, začal podnikať ako autodopravca, ale čaro večerných debát popri práci v míheli sa stratilo. Prišli starosti, dlžoby. Len po druhej. svetovej vojne, keď sme si už za môjho prispenia opravili rodný dom a otec sa zamestnal, ubudlo niečo starostí, ale postupne sa vytrácala romantika  skromného, ale družného života v Ratkovej
 

 
Auto prezidenta Masaryka..  
 PRAGA GRAND
Osudy historického  auta  prezidenta Masaryka.
 
 
 
Koncesia nákladnej dopravy môjho otca z r 1934-38 má svoje zaujmavosti.
  Prvé nákladné auto americkej výroby zn „Rugby“ sa nevydarilo. Nebolo robené na vtedajšie hrboľaté prašné cesty a často sa kazilo. Namiesto zárobku sa rodina zadľžila a mama na živobytie zarábala šitím. V tom čase nebola vzácnosťou u nás ani návšteva exekútora k vôli daňovým nedoplatkom. Keď sa otec zbavil tohoto auta, kúpil z Jelšavy od miestneho  mäsiara ojazdené malé nákladné auto, ktoré má svoju osobitnú a pozoruhodnú históriu.
    Pôvodne to bola reprezentačná limuzína zn „PRAGA GRAND“ prvého prezidenta ČSR  T.G. Masaryka.
 
Od prezidentskej kancelárie ju odkúpil bývalý bulharský cár Ferdinand Coburg 
 
ktorý žil v exile na Prednej  Hore pri Muránskej Hute. Od neho auto odkúpil spomínaný jelšavský mäsiar. Ten ho dal prerobiť na nákladné vozidlo, ktoré malo v certifikáte po prestavbe uvedenú nosnosť 1,5 tony (O robustnosti pôvodnej limuzíny svedčí to, že v núdzi uviezlo až 2,0 tony nákladu.) Z Jelšavy sa dostalo k môjmu otcovi, ktorý v tom čase mal od okresného úradu v Revúcej koncesiu na nákladnú dopravu ako „autodrožkár“. .Hlavnou činnosťou bola doprava tovaru pre ratkovských obchodníkov z veľkoobchodov z Tornaly a Rimavskej soboty.
    Počas letných prázdnin ma otec často brával so sebou na „poznávacie výjazdy“ do Tornaly, Rimavskej Soboty a Lučenca. V týchto mestách som počul v tom čase hovoriť väčšinou po maďarsky. Preto som bol veľmi prekvapený, keď som sa dostal s otcom do ďalšieho mesta do Revúcej. Tam som zistil že aj „v meste“ sa hovorí po slovensky. Dovtedy som si vo svojej detskej naivite myslel, že len na dedinách sa hovorí po slovensky.
                                                  Vtedy v rokoch 1937-38 som si neuvedomoval, že sa vozím na aute, ktoré je 
historicku relikviou po prezidentovi  Masarykovi.
Poslednou záslužnou a súčasne aj dobrou zárobkovou činnosťou auta bola vojenská zákazka  pri rozvážke  stavebného materiálu na stavbu betónových opevnení južných hraníc v okolí Tornaly.
 Bunkre neochránili ČSR s ktorou súčasne dožilo aj naše „historické“ auto a skončilo v šrote . Oceľové nosníky jeho podvozku ešte poslúžil  ako vystuženie betónového stropu nad pivnicou susedného domu. 
  Škoda, že sa z neho nezachovala aspoň figurka poniklovaného bežca na uzávere chladiča, charakteristická pre vtedajšie Pragovky.
V. Bradovka
                                                                                                                                                                                                   
O susedoch v našom dvore  (z humornejšej stránky)
 
Prvý sused  Andro báči Krokavec, kvažär (garbiar)
Patrili medzi zámožných remeselníkov. Prostoreký, flegmatický, vlažný luterán, večne pracujúci (aj v nedeľu). Rozprávali pomaly a rozvážne. Krátku fajku mali stále v ústach.Pri čistení fajky, bagó (močku) ukládali na kôpky do okna dielne na novinový papier. Cigáni ju kupovali po 20 halierov za kôpku, alebo si samoobslužným spôsobom sami vydlubávali z fajky bagó. Platiť za močku mohli aj barterovým spôsobom, a to: čistenie topánok, pozametanie dvora, narúbanie dreva a iné práce okolo domu.
Vtedy obľúbenou drogou najmä cigánov bola močka.
Často chodili do Lučenca na ľahkom voze, ktorý ťahal jeden kôň. Ten bol tak vycvičený opakovanými cestami po vždy rovnakej trase, že báči zahalený do ovčej bundy mohli po ceste spať. Zobudili sa len na ticho, keď voz prestal hrkotať. To už kôň sám od seba zastal pred niektorou známou krčmou, dožadujúc sa obroku a napájania. Báči tiež využili prestávku na spláchnutie prachu z cesty porcióškou “bundy".Tak sa volala pálenka z čistého liehu patrične riedená vodou podľa ľubovôle krčmára.
* **
Konflikt s kňazom.
Ich flegmatickú povahu vykresľuje nasledovná príhoda:
Ktorýsi piatok v Lučenci zastali s vozom na jarmočisku, zhodou okolností pod oknami katolíckej fary.        
Koňa odzubadlili dali mu "obrošnicu" s ovsom, vybralii z koženej kapsy slaninu, chleba,a s chuťou ujedali.       Keď dojedli a šmarili potulnému psovi kožku zo slaniny, ozval sa z okna fary:
Pán Prevelebný:
„Človeče, aký ste to kresťan, keď v dnešný pôstny deň jete slaninu, veď páchate hriech!“
Báči Andro si utreli umastený "bičäg" o nohavice, obzreli sa hore a vravia:
„A Švaže vás do toho ! To mne pódáte?“
Pán Prevelebný:
„Vám, vám, videl som Vás, ako ste jedli slaninu, a ako ste aj kožku zo slaniny šmarili psovi,...“
Báči Andro: Zatvorili bičäk a odvrkli:
„Tuž a ši ho šärt vedev, eš aj pes je katolík.“
 
***
Stručnosť a prostorekosť.
 
Na konci jestvovania prvej ČSR sa stali richtárom. Aj pri vykonávaní tejto funkcie boli veľmi stručný a prostoreký. Z Revúcej prišli propagandisti tzv. Slovenského štátu na veľké zhromaždenie občanov.
Ako richtár boli povinní ich uviesť pred obecenstvom vo veľkej sále meštianky. Urobili to veľmi stručne:
“Vážení obšäne!, prišli títo páni, povedä vám daš.!“
a tým bolo privítanie a predstavenie rečníkov aj otvorenie slávnostného zhromaždenia odbavené.
 
*** 
Drobné príhody na našom spoločnom dvore;
Mali prostorekú, ale dobrosrdečnú náturu. Dokresľujú to aj dve epizódy na spoločnom dvore, ktoré som zažil osobne. Ich vnuk Dušan mohol mať vtedy asi štyri roky, sa hral na dvore a zrazu sa ozval:
“Starý otec by som kakav”.  Keďže stará mama nebola nablízku vytiahli báči z pod lavišky na ščianke šerblík  a kladúc naňi naň  Dušanka,  so starootcovskou , láskyplnou dobrosrdečnosťou mu povedali:
“Poj sä vysrač fiam poj !”
***
 Prerušená pieseň
S Lajom Hrvolom mojim vrstovníkom bývajúcim v našom dvore v zadu na záhumní, ako desaťroční chlapci  sme niesli cez dvor kôš s bukovými polenami mame do sporáka. Pri tom sme si nahlas vyspevovali pesničku:
„Akú som si frajerečku zamiloval, ako by ju maliareček vymaľoval. Oči čierne, biele líčka,....
náš spev prerušil okoloidúci báči Andro prostorekou otázkou:
“A pišu akú ?”.
Tak sme sa s Lajom rozrehotali, že nám kôš vypadol z rúk, a polená sa nám rozsypali po dvore.

Druhý sused na našej strane dvora:
Daniš báči, “saťánoš”( ševc )
 
Fajčili fajku s mosadzným kupakom s rovným pipasárom.  Pri posedeniach na lavičke pred našim domom vyprávali zážitky z ruského zajatia v Astracháne z prvej svetovej. Aj o tom, ako si šúľali z machorky cigarety do papiera vytrhnutého z modlitebnej knižky, keďže v zajatí nebol cigaretový papier.
***
Vyrábali z ovčích koží futrá (jemné kožky na vnútornú výstielku čižiem). Bola to špecialita za ktorú dostal ratkovský cech ševcov na miléniovej výstave v Budapešti medailu. Často sa tým chválili.V ich dome  piklete cez ktorý sa prechádzalo do kuchyne bola jama s vápeným mliekom v ktorom sa máčali kožky.Po uležaní vo vápne sa zoškrabala z kožiek vlna, tá sa prepierala vo vode na "järku" pretekajúcom dedinou ak náhon do Hrvolovho mlyna. Odrezky z kožiek (Fläšky) tj.nožičky a kopýtka sa ukladali do drevených foriem, sušili sa na slnku na záchodovej strieške a po vysušení sa z nich varil "klív" (glej) pre stolárov.
Pre nás deti bol atraktívny ich somárik "Linda", ktorú zapriahali do malého vozíka, alebo do taligy a tak si zvážali spolu s nénikou skromnú úrodu z Próži.
Často sme pomáhali tlačiť do kopca taligu keď Linda nevládala ťahať neveľký náklad.
***
Patriarcha v dome
Ich manželstvo bolo bezdetné, vždy úslužná a skromná drobná nénika ich ochotne obsluhovala.                          Bašík si  zasadli za vrch stola a "rozkäzali": „Žena pípu !“, “Žena dohán!“
a príkazy pána domu sa plnili bez odvrávania.
 
***
Vinník sa musí nájsť
 
Raz robili "lojtru" (rebrík) a do bočnice vŕtali nebožiecom diery na priečle, pri poslednom vrte sa im bočnica rozštiepila, do bašíka stúpila zlosť, a zahrešili. Na to jeho úslužná ženička:
„Šva či Andrik šva, daš plano?„
nazlostený bašík sa vyzúrili na nevinnej nénike : "Ešče brešeš!, budeš čicho, paskuda! „
 
***
Nénika v tichosti znášala svoj údel a bola poverčivá.
Na Nový rok, keď ju moja mama ponúkla makovníkom, ponížene sa ospravedlnila a odmietla,s vysvetlením,
„... že keby na Nový rok jedla mak, vraj by mali celý rok doma blchy.“
 
***
Jani báči Kováč, ľudový humorista,
Býval v dome za nami.Bol vyučený mäsiar. Jeden čas mal aj výsek mäsa v susednej Kuchtovej pivnici. Veľký obrat nemal, lebo v tých časoch boli v Ratkovej traja mäsiari. Mäso bolo na stole len v nedeľu, aj to sa kupovalo často len funt (asi pol kila) pre celú rodinu. Od neho som počul veľa tu uvádzaných humorných príhod súvisiacich s Ratkovou. Pri ich vyprávaní sa tváril vážne, aby vzbudil dojem že sú ozaj pravdivé.
 
***
Vydarená zakálačka v zlých časoch
Hovoril, že za prvej svetovej vojny krmili brava v ratkovských dvoroch len pržlivou a krompelmi. Keď bol disnótor (zakálačka) a krmnik sa im vytrhol z rúk, tak behal po dvore ako srna. Keď ho chytili, zaklali, obarili a opálili žitnou slamou, zavesili ho na “minciar” vážil “cent a dva funty”. Néna nalievali okolostojacim pomocníkom “hrätva” a núkali: “Vypite Palko, dobre sä vydarilo, Pánboh požehnav.”
Keďže viedenský cent bol asi 50 kg. Slávny krmnik vážil cca 52 kg.
Čo je to proti dnes bežným 300 kilovým kusom na dedinách?
 

 
Častou návštevníčkou u mojej mamy bola
Nénika Haviarová
Chodila sa k nám posťažovať sa na manžela, a jeho sklon k pitiu. Mne často doniesla pomaranč, čokoládu, alebo banán  Jej manžel, "amerikán Havär" báči mal obchod s miešaným tovarom. Rád si vypil (rum alebo unikum) čo bolo príčinou hlučných hádok medzi nimi na dennom poriadku. Odniesli si to obyčajne sklá na dverách medzi izbou a "sklepom", (predajňou) lebo pri každej hádke báči nimi tak tresli, že sa sklá rozbili.
Zasklievanie robil stolár Mihalik, ktorý bol už na takéto prípady pripravený a sklá mal v zásobe na mieru odrezané. Pretože opakované gitovanie bolo pracné, upevňoval sklá len tenkými latkami,
čo bolo pri častých hádkach veľmi praktické.
Ako deti sme veľmi radi chodili pre rodičov nakupovať k "Havär" báčimu, lebo pri každom nákupe nám strčil do ruky cukrík. Stalo sa to takým pravidlom, že ak sa Haviar báči omeškali s cukríkom, natrčili sme ruku s otázkou "a cuker?". Tí odvážnejší dostali zvýšenú dávku cukríkov, ak prepašovali báčimu z krčmy ploskačku rumu tak, aby to nénika nezbadali. Našli sa aj takí špekulanti čo išli nénike žalovať, že odmietli ísť báčimu pre rum, za čo dostali cukrík. Potom potajomky doniesli báčimu rum, tiež za mimoriadnu dávku cukríkov.

Míhel „Erika“a bábkové divadlo.
 
Počas frontovej zímy 1944-45 sme si zariadili s kamarátmi v zadu  v našom dvore v magazíne t.j. v osamelom domčeku, ktorý bol kedysi dieľňou akúsi klubovňu. Nazvali sme ju „Erika“. Tu sme zhromažďovali vojnovú korisť, ktorú sme našli zanechanú po partizánoch, alebo po Nemcoch. Bola to mladícka nerozvážnosť, lebo od nábojov do pušky po ručné granáty sme tam zhromažďovali rôzny vojenský materiál. Vtedy sme si neuvedomovali nebezpečie tohto nášho počínania, Táto naša aktivita skončila, na jar, keď sa po prechode fronty konsolidovali pomery a museli sme odovzdať všetok vojenský materiál vtedajšej milícii.
Za zmienku stojí, že v tomto období bezvládia (trvalo asi mesiac) od potlačenia povstania do príchodu Nemeckých vojsk sme s Lacom Farkašom a ďalšími vrstovníkmi hrávali pre deti bábkové divadlo v triede       na prízemí meštianky. Pamätám sa, že sme v „Erike“ vyrobili do bábkohereckej garnitúry aj koňa, ktorý v nej chýbal.
Deti radi chodili na tieto predstavenia a rodičia boli tiež radi, že sa našla pre ne aspoň nejaká zábava.
 

 
Ďalšou rázovitou postavou bol sused z vyšného dvora,: Hico báči Obuvník,
inak obecný zriadenec. On bubnoval nariadenia a správy obecného úradu začínajúce známou vetou
***
"Dáva sa na verejnú známosť.“ Veľký figliar a ironik. Vedel rozprávať všelijaké veselé historky z Ratkovej.
Pamätám sa, ako nám raz vyprával o tom, že néna Ružičková z dolného konca mali také veľké botoše,       že keď si ich v náhlivosti ráno pri mlatbe obuli, nezbadali, že im do botošä vliezla myš. Večer,po celodennej lopote, keď sa vyzuli a vytriasali z botošov plevy, vypadla z botošä myš, a ešte žila.
 

Cemrmáni
Ratková bola známa svojimi remeselníkmi. Zo stavebných remesiel to boli najmä cemrmáni (tesári).
Traduje sa aj o nich niekoľko príhod:
 
Dvojaká verzia o prenášaní ťažkého válova.
Keď z mohutného dubového kmeňa vykresali veľký obecný válov na napájanie dobytka, bolo treba dvanásť mocných chlapov, aby na „drúšikoch“ preniesli opracovaný kmeň na miesto kde mal byť osadený.
Cemrmánsky majster, ktorý velil tomuto transportu, osobne niesol "drúšik" pod válovom v prvej dvojici.
Keď chlapi s veľkou námahou zdvihli válov a dali sa do pohybu, po niekoľkých krokoch zavelil:
„Chlapi hó,  stojte, položte ló !“
Chlapi vzdychajúc od námahy zložili bremeno na zem. Zo zadu sa ktosi ozval:
„Šva sä stálo, preš stojímo ?“
Hlavný cemrmánsky majster s bohorovným kľudom oznámil:
„V pípe mi zhaslo, misím si pripálič !“
***
 
 Existuje aj druhá verzia príčiny prerušenia transportu válova.
 
Majster vraj vyhlásil:„Trak sä mi v gašoch roztrhnú, nemažem krášäč!“
 

***
Dvakrát meraj a raz rež
Ratkovskí cemrmáni kresali "hrädy" (stropné trámy) na dedinský dom. Dĺžkovou mierou im bol "ščäpik"           (lieskový prút). Nejaký zlomyseľník im odrúbal zo ščäpika kus, a tak všetký hrady odrezali krátke. Keď vytiahli na povrazoch prvú hradu, aby ju osadili na múry, volá cemrmán na jednom konci hrady:"za mnó" aj na druhom konci hrady pomocník volá "za mnó" a keďže ani jeden nepopustil, spadla krátka hrada medzi múry.
***
Kosoštvorec po ratkovsky.
(osobný zážitok.)
Krátko po II. svetovej vojne sme prestavovali náš dom v Ratkovej a rozširovali sme aj strešnú konštrukciu. Spolu s tesárskym majstrom Jani báčim Bobákom sme vyšli na "pvajd" zamerať polohu "slemäna" (pomúrnice), aby sa mohol pripraviť tzv. tesársky profil. Zistili sme, že obvodové múry nie sú postavené do pravého uhla, ale tvoria kosoštvorec.Jani báči vo svojej ratkovskej cemrmánskej terminológii nepoznali výraz "kosoštvorec", preto podľa všeobecne známeho geometrického obrazca vyslovili svojské konštatovanie:
„Ve tja múry sú postavenja na pišu !“
 
 ***
 
Samo báči Izrael,
  V dnešnom ponímaní shoumen - showman,  zaujímal bezkonkurenčné postavenie medzi ratkovskými vyprávačmi príhod. Bol vynikajúci rozprávač. Svetobežník, ktorý pochodil Ameriku, Nemecko, Balkán. Vedel virtuózne pomiešať pravdu s cigánstvom, veľmi radi sme ho počúvali. Ale o jeho rozprávaniach a  dobrodružstvách by boli kompetentnejší hovoriť bratia Farkašovci, ktorí s nim bývali na spoločnom dvore.

 

Veselé putovanie v Ratkovej a po blízkom okolí
Tieto príbehy sú napísané podľa  vyprávania môjho otca, Jani báčiho Kováča mäsiara a ďalších susedov pri večerných posedeniach v otcovej šusterskej dielničke a na lavičke pred našim domom č.148 na pläcu v Ratkovej
 
                                                                       Cigánsky pohräb v kostele
 
Bú ráz mráz ako i teráz.
umrev edon cigán mladý
cigáni sä dali do rady,
eš cigána pochovajú
a farárovi za kázen klince dajú.
 
Cigáni si posädali do lavici
v šiarnych gašäch z polovici.
Pán farár počal kázati:
"Ó ty prenesmírný Adame kde si ?"
"Tam sedží v treté lavici !"
vykríkne edon ak na ulici
 
Pán farár bú šlovek mladý
nevedev si smiachu rady
obráčiv sä k stene tváró
stršiv knižku s kanclä taló.
 
Kostelník bú hnedž hotový
podač knižku farárovi
stáv si na stolicu
pristúpiv si kabanicu
a spadnú pod lavicu
Amen.
 
(Túto veršovanku som počul od svojho otca.)
                  ***

 
 Záhadná premena pálenky

Ratkovský remeselník, starý Beráč bol známy tým, e si rád vypil. Samozrejme. že pred ním neobstála doma žiadna pálenka . Preto jeho starká "néna" schovala pred ním fľäšku so slivókó na pvajde za krokvu. Starký však fľašu objavil, pálenku vypil a do fľašky nalial vodu, aby žena pri kontrole nezbadala odhalenie úkrytu s pálenkou
Na Vianoce pre umocnenie slávnostnej chvíle, néna chceli výnimočne pouctiť starkého odloženou pálenkou a nasledoval takýto rozhovor:
Néna :   Pošuj starký, šak bi či teraz na Krašún dobre prišó na šmäk kalíščok dobré slivóky !

Bašík:   Ej vera dobre, len gde jú zväč ?

Néna:    Jä som či odložila ešče v lete celú fläščišku, ale misela som jú pred tobó skrič,

            lebo by si jú bú dávno šitkú vycmorgav."

Bašík:   A kdeže si to skrývala, koj som jú jä nevedev vyštuchač ?

Néna:    No vidžíš ty mudrc, tam je na pvajde za krokvó pri piacke.

Bašík:   Jóój, ale si ty len sprostá! ve sä či tá pálenka  od té letäšné horúšävy na vodu premänila.

        Prekvapená néna v piklete pristavili lojtru vyšli po né na pvajd, prinesli ló fläšku a velmi banovali,:
že sä tá nádobná slivóka naozaj na vodu obráčila.

 ***

Ochranný štít

Koj si starý Beráč vypili, tak sä povadžili s nénó, že jú zašäli nahánäč po dome. V piklete bula pristavená lojtra a néna sa vydräpali po né na pvajd. Bašík ju prenaledovali aj na lojtre , ale néna zašäli sypač na neho z pvajdu popel a prach. Bašík sä ale vynašli. Vbehli do izby pre ambríl, otvorili ho a pod jeho ochranó proči padajúcimu popelu sä dräpali po lojtre za nénó na pvajd.
 

***
 
Svojráznou postavou cirkevného a spoločenského života bol evanjelický
pán farár Šafarovský.
Jeho pôsobisko nebolo v Ratkovej, ale túto často navštevoval, ako najbližšie spoločenské a obchodné centrum. Väčšina tu uvádzaných pozoruhodných príbehov spojených s jeho osobou (vraj bol vysoký, mohutnej postavy) sa viaže na Ratkovú, alebo okolité dediny. Kolujú o ňom nasledovné príbehy:
***
Výdatný obed
Pri návšteve Ratkovej sa zastavil v krčme, a na obed si rozkázal pripraviť guláš z dvoch funtov (cca 1 kg) mäsa. Keď tento výdatný obed skonzumoval, na zapitie si objednal dva litre vína s vysvetlením
:„. aby si to mäso nemyslelo, že ho pes zožral .. „
***
 
Sobáš podľa encyklopédie
 
 
Na Brádnom sa konal v kostole sobáš. Pán farár sa akosi pozabudol pred sobášom so starejším, ktorý ho prišiel pouctiť "domášnó slivókó" na faru. Svadobní hostia sa medzitým zhromaždili a netrpezlivo vyčkávali v kostole. Keď pán farár prišiel k oltáru v sprievode starejšieho, zistil, že tzv "AGENDA" t. j. obradná kniha podľa ktorej sa sobáši, ostala v izbe na blízkej fare. Poslal preto starejšieho po ňu, s poučením, že to je taká hrubá kniha so zlatým nápisom . Pripitý starejší (O. B. z Ratkovej) neznalý miestnych pomerov,
doniesol rovno pred oltár hrubú knihu v umeleckej väzbe so zlatým nápisom v polkruhu:  
" VILÁGTÖRTÉNELEM  ".
Pán farár Šafarovský nestratil duchaprítomnosť a s dôstojným výrazom v tvári ,otvoril hrubú knihu, a mladý pár slávnostne zosobášil podľa maďarského lexikonu svetovej histórie.
 
 ***
Zlozvyk pri kázni
Hovorí sa, vraj mal taký zlozvyk pri kázaní v kostole, že v zápale reči silne búchal dlaňami na obrubu kancľa, Zlomyseľní mládenci preto nastrkali pichliače do drevenej obruby kancľa. Potom vyznel úvod kázne takto.:
"Drahí v Kristu !,
dnešná kázeň bude o Petrovi a Pavlovi,
lebo Peter a Pavel....
(buchnutie dlaňami do pichľavej obruby kancľa)..
.....ech to boli darebáci!“

 
 ***
 Po tejto nepríjemnej skúsenosti nezabudol sa presvedčiť opatrným ohmataním obruby kancľa  na začiatku kázne, či nie sú tam nejaké pichliače. Nezbedníci mu pre zmenu natreli obrubu kancľa maslom a kázeň začala takto:
„Drahí v Kristu !,
keď sa okolo seba podívate po tom šírošírom svete čo vidíte ?.....
 (opatrné ohmatanie obruby kancľa )
.....fíí...všade samé maslo!“
 
***
Strata pántliky
 
Nepozorný mendík vytratil z liturgickej knihy´ „AGENDY" pántliku, (záložku), ktorá vyznačovala stránku epištoly zvolenej na danú pobožnosť. Pán farár pred oltárom vzal do rúk veľkú knihu a otvoril ju.
Súc dezorientovaný hľadaním chýbajúcej pántliky, jeho liturgický nápev v bibličtine vyznel trocha rozpačito:
 
„Vyslyšme si epištolu svatého Pavla,
            kterou napsanou nalézáme..
.
 ( otvorí knihu a listuje )
...nalézáme ...
 ..( hĺadajúc pántliku listuje zpäť.)
...nalézáme.....
 ( prelistuje ešte raz .)
...nalézáme.......
  ( nič !..)
  ( zatvorí knihu a urobí rukou znamenie kríža .)
...Nenalézááme !
                                              ***
 

Ratkovské podobenstvo
Keď sa niekto parádne obliekol, alebo bol inak nápadný,  padla o ňom takáto poznámka:
" Ale sä vytähnú, ako balcó bvab na hrabovom ščäpiku."
 
***
 
Kľud a rozvahu
Spokojnosť s daným stavom bola charakteristická pre väčšinu našich predkov.
Často sa preto v súvislosti s nenáhlivosťou citovala defenzívna veta:
„Koj nedvajdemo – prenocujemo !
***
 
Na vandrovke
 
Keď sa skupina ratkovských vandrovníkov vybrala do svetaa a boli ďaleko od domu,
 
na chodníku v úzkej doline začuli čudný hlas (kvákanie vrany).
 
Vrana: na strome:                         kä - kä -?
Bašík odvrknú:                             z Ratkové
Vrana po chvíli znova :                 kä - kä ?
Bašík vyberú pípu z úst :              adaj som či pódav  ež z Ratkové.
Vrana znova:                                 kä - kä ?
Bašík zlostne odpľujúc:                 z riči, viaš !
 
 Poznámka pod čiarou:Týmto sa vysvetľuje prečo vraj závistlivci z okolitých dedín prezývajú ratkovänov " Käkänmi"

 
Nárazová vlna
Dakedy neboli kredence a príborníky. Misky a rajnice sa zavesovali na klinec zabitý v kuchynskej stene
pomocou očka z konopného povrázka. Keď sa miska dlho nepoužívala hrdza na klinci narušila povrázok.
Tak sä stálo, eš koj sä náš sused Daniš báči hlasno uprdli, spadla miska zo steny.
 
***
 
Erotické nedorozumenie.
 
    
V zime z úsporných dôvodov spávali néna s báčim na jednej posteli v kuchyni.
Nad posteľou od nepamäti pravidelne a nahlas tikalo kyvadlo pondusových hodín.
Raz v noci sa hodiny pokazili a zastali.  Báči sa na nezvyklé ticho prebudili.
Keď prišli na to, že zastali hodiny, drgli lakťom do néniky 
a povedali :
" Ty stará, predstav si, tot starý vercajg stojí!" 
na to néna:
" To je dobre, poškaj no, hneč sä obráčím!"
***
 
Obecné účtovníctvo za prvej republiky
Krátko po vzniku prvej ČSR bola do Ratkovej ohlásená úradná delegácia okresného náčelníka so širokou suitou úradníkov z Revúcej. Robili sa okázalé prípravy: Dali vymaľovať mestský dom, stavala sa slávobrána, Hasiči sidolovali prilby a mosadzné časti síkalky. Bubeník dostal novú uniformu, cigáni vyzametali pläc,
 a richtár si kúpil pre túto príležitosť za 200 Kč nový cylinder.
Nadišiel deň príchodu slávnych hostí. Ratkovská honorácia náležite vyštafírovaná čakala na chotárnej hranici. Náhle sa strhla veľká búrka na celej doline. Príval vody zobral mosty a preto sa hintóvy s delegáciou vrátili zo Sirka nazad do Revúcej, a uvítanie sa nekonalo.Keďže richtárovi v tej búrke rozmokol nový cylinder, v obecnom záverečnom účtovnom výkaze roka sa objavila položka "Náhrada richtárovi za rozmoknutý cylinder 200 Kč"
Revúcki úradníci pri kontrole na okrese vysmiali richtára, ktorý predkladal vyúčtovanie, a výdavok za cylinder neuznali. Prešiel rok a ratkovský richtár znova predkladal na okresnom úrade ročné vyúčtovanie obecných výdavkov.Tí istí úradníci si ho doberali či si znova neúčtuje náhradu za rozmoknutý cylinder.
Ratkovský richtár sa na nich ironicky usmial a povedal: "Páni úradníci ten cylinder tam je, ale vy ho nenájdete !"
***

SMÚTOČNÝ HUMOR
 
"Wiener blut"-  smútočné rekviem za Stalina v obecom rozhlase
 V roku 1953 umrel „milovaný vodca svetového proletariátu“J.V.Stalin.
Ratkovský MNV dostal z okresu príkaz, že v miestnom rozhlase neslobodno vysielať veselé šlágre, ale na vyjadrenie hlbokého smútku nad úmrtím velikého vodcu sa majú vysielať len smútočné meló Miestny rozhlas bol síce vybavený na tie časy modernou aparatúrou - trojrýchlostným gramofónom,
ale MNV nemal vo vtedajšej „diskotéke“ vhodnú gramoplatňu so smútočnou skladbou.
 Obecný zriadenec Marco Biräk, ktorý obsluhoval miestny rozhlas si však jednoducho poradil.
Púšťal celý deň do vysielania platňu na ktorej bol nahraný Štrausov valčík „Wiener blut“,
ale na nízke obrátky, tak že rozvláčne chrapľavé zvuky sa akože podobali na trúchlivú melódiu.
 Šťastím bolo, že si to okrem mňa málokto všimol, a tak sa ratkovský MNV pre svoju odľahlosť od okresného mesta nestal predmetom záujmu ŠtB pre zneuctenie pamiatky velikého Stalina.
***
 
 Odchod z tohoto  sveta bez rozlúčky
                      V noci umreli bašík, ráno sa o tom rozprávajú susedky na dvore: 
Zuzulä:     "Tak segín umreli, ve už mali svoja roky, aspon sä odobrali od Vás"
Mardulä:   "Ale kdeže, Obráčiv sä múrom gu stene, uprdnú sä, a to bulo jeho pokonva slovo. "
 
 ***
 Prerušené oplakávanie.
V prednej izbe doobeda pri otvorenej „láde“ sama dcéra Marka oplakáva nebohého bašíka.
V kuchyni na šparhéte sa varia v hrnci krúpy. Práve prichádza susedka.
Plačúca pri nebožtíkovi prestane plakať a pýta sa prichádzajúcej:
Marka:  „Vre tá krúpa Zuzka ?
Zuzka:  "Vre, vre , Marka len plaš!“
 
***

Hlavy štátu v Ratkovej
 Nie tak dávno, keď ešte Ďula Krokavec bol na obecnom úrade (vtedy MNV) tajomníkom, zastavil som sa u neho v kancelárii. Do oka mi padol čierno nalakovaný rám oficiálneho portrétu hlavy štátu, vyrobený ratkovskými stolármi ešte v rámci prvovybavenia meštianky. Povedal som Ďulovi, že si ten rám pamätám ešte z prvej meštianky, keď bol v ňom zarámovaný portrét prvého prezidenta ČSR T.G. Masaryka.
Na to sa Ďula usmial a povedal: "šicä sú tam". Na môj nechápavý výraz sa mi dostalo toto vysvetlenie:
Keď sa menila hlava štátu, bývalý  prezident ostal v ráme a navrch pod sklo vložili portrét novej hlavy štátu.
A teda je tam zbierka prezidentských portrétov v tomto slede:
T.G. Masaryk, E Beneš, J. Tiso, E. Beneš, K. Gottwald. A. Zápotocký, A. Novotný, L. Svoboda.
Potiaľto bol Ďula tajomníkom. Nedozvedel som sa či sa v tejto tradícii pokračovalo, ak áno, mal by tam byť ešte G. Husák, V. Havel , M. Kováč, R. Šuster pod sklom.
***

 
Drobné príhody z okolia Ratkovej.
 
Z Repíšč
Starí Šmidekovci nezatvorili na noc oblok. Do izby vletel netopier a robil šramot. Néna sa zobudili na to, že čosi straší. Keď zapálili sviečku netopier sa utiahol a bolo ticho. Keď zhasli znova sa ozval šuchot. Prestrašená
 
znova zapálili sviečku, zobudili starého, otvorili funebrál a nútili starého, aby spievali vedno: "Preč, preč, pekelní duchové". Starému sa veľmi nechcelo a zaspal. Néna ho buchli funebrálom po chrbte a zrúkli na neho:
"Tähaj Andro, Boh tä skárav !"
***
 
Regionálne príslovie
Z Jalšävy podošva, z Ratkové kvan a zo Sirka žena, sä šästo nevydarí.
***
 
A ešte zo Sirka
Dohadzovačka vytýka dievčine,
že sa nechcela vydať za vyhliadnutého ženícha:
 
"Ej Kaťi Kaťi !
*Šervení štrang Ťä preťäv,
eš si sä Ťi do toho domu nevydala,
Ščiri voľi, ak sokoli,
a tia husi ako orli ,
dach s **käškó
dvere s kľuškó
a obloky na dva boky
z ***obrtľäškó !"
 
                                             Vysvetlivky:     *blesk     **strieška na štíte domu      ***obrtlík,- uzáver okna
TOPlist