aktualizované: 12.07.2024 12:54:47
S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...
|
Mgr Edita Kušnierová
Ako som sľúbila, posielam druhý príbeh, ktorý mi vyrozprával dnes už nebohý pán Augustín Matiaščik, ktorý u nás, na vtedajšej Pamiatkovej správe v Rožňave nejaký čas pracoval ako účtovník – dôchodca.
PRÍBEH ZO SPOMIENOK PÁNA AUGUSTÍNA.
Ako veliteľ finančnej stráže nechtiac ku peniazom prišiel.
(Spomienková próza) Bolo to na sklonku druhej svetovej vojny,
Vojská Červenej armády prechádzali Slovenskom a chystali sa na Berlín.
 Pán Matiaščik v tom čase slúžil ako veliteľ colnej, vtedy sa tomu hovorilo finančnej stráže na hranici s Poľskom, v obci Mutné pod Babou horou. Romantický, ale chudobný kraj bol povestný rozvinutým pašeráctvom. (Sama som mala možnosť presvedčiť sa, že to tam fungovalo ešte aj 70-tych rokoch 20. storočia; veď aj preto si Poliaci prisvojujú Jánošíka, lebo majú históriu svojich horských oblastí mimoriadne bohatú na zbojníkov a pašerákov rôzneho druhu).Pašerák koní „Jacek“ - nočná mora financov.
Naši financi teda strážili túto veľmi nebezpečnú hranicu a sem - tam sa im aj podarilo odhaliť nejaký kontraband, ale len veľmi zriedka pašerákov koní, ktorých tam bolo najviac. Už medzi nich nasadili aj „plošticu“ (plateného informátora), ale ani to im neprinieslo úspech. Najviac striehli na istého mimoriadne prefíkaného chlapíka, Poliaka menom Jacek, ktorý pašoval kone cez hranicu vo veľkom, a to nielen v noci, ale aj za bieleho dňa – tak dokonale poznal tamojší terén. Čo by boli za to naši financi dali, keby sa im bolo podarilo chytiť mazaného Jaceka! Ale – nedarilo sa, a kone sa pašovali ďalej.
Stretnutie s frontovými prieskumníkmi Červenej armády.
Jedného dňa zbadali, že sa k nim blíži niekoľko uniformovaných jazdcov, z ktorých sa vykľuli ruskí prieskumníci, ktorí prečesávali terén a zabezpečovali ho pre prechod armádnych jednotiek. Naši financi sa, pravdupovediac, trochu zľakli, čo sa bude diať, čo budú Rusi od nich chcieť, takže pán Matiaščik ako veliteľ vydal svojim podriadeným rozkaz, aby im všemožne vyšli v ústrety; aby len nenastalo nejaké nedorozumenie, nepríjemnosť, alebo, božechráň, prestrelka .A tak ruských vojakov privítali disciplinovane a slušne, Tí sa hneď zložili, že si u nich oddýchnu, prenocujú a odídu len na druhý deň ráno. Mali vlastné zásoby, založili na dvore oheň a dali sa do varenia. Ich komandir však s pánom Matiaščikom vošiel do jeho kancelárie prerokovať dôležité „požiadavky“
Nezvyčajná požiadavka na financov
vyznela od komandíra viacej menej ako rozkaz, aby im hneď a zaraz zohnali nejaký alkohol a „ženščiny“, že sa chcú zabaviť. Pán Matiaščik vtedy trochu stŕpol, lebo riadna pálenka sa široko - ďaleko nedala zohnať. Rozposlal teda svojich financov do blízkych dedín, ale tým sa podarilo zohnať len niekoľko fliaš smradľavého a po domácky páleného špiritusu, ktorý používali dedinčania na masáže proti lámke, alebo na ošetrenie paznechtov dobytka.
Zato v neďalekom mestečku Trstená mali úspech a priviedli odtiaľ zopár „krásavíc“ z tamojšieho verejného domu. Tejto armádnej zábavy sa naši financi nezúčastnili, lebo museli v noci strážiť hranicu.. Keď sa ráno zo stráže vrátili, Rusi už napájali a ošetrovali kone a chystali sa na odchod. Keď už boli pobalení, komandir si zavolal veliteľa financov – teda pána Matiaščika, ktorý v duchu čakal „pucung“ za ten špiritus. Ale nestalo sa tak, naopak . Komandir mu s vrelým stiskom ruky a širokým objatím srdečne poďakoval za to, ako sa postaral o jeho vojakov, a že: Čo si za to želá? Akú odmenu? Pán Matiaščik, v duchu celý šťastný, že sa to takto skončilo, mu odvetil, že žiadnu odmenu nežiada (len aby už zmizli!). Trójsky kôň alebo danajský dar ?
Ale Rus bol neoblomný; a že mu musí niečo dať! Z nastúpených koní, na ktoré sa prieskumníci práve chystali vysadnúť, chytil jedného za uzdu, priviedol ho k Matiaščikovi so slovami: - Darujem ti koňa; je tvoj! Otočil sa, vysadol spolu s ostatnými na zvyšné tátoše a všetci odcválali. Ohromený veliteľ finančnej stráže zostal sám s uzdou v ruke, kôň vedľa neho, otáčajúc hlavu za druhmi, ktorí zmizli za obzorom. Načo mi bude kôň! zabedákal pán Matiaščik spolu so svojimi financami, ktorí už boli vybavení motorkami a jazdiť na koni nevedeli ! Večer dali hlavy dokopy – čo vymyslieť, ako sa koňa zbaviť? Veď ho nebolo ani čím nakŕmiť..
Pašerák Jacek ako jediné východisko,
z tejto neutešenej situácie
Treba mu
 odkázať, aby došiel, že majú pre neho koňa na predaj, A že sa nemusí báť; ak ich oslobodí od koňa, nezatknú ho. Už si presne nepamätám, aké záruky si ešte vyžiadal dotyčný pašerák, ale: čuduj sa svete! napokon prišiel. Pán Matiaščik, keď videl zrazu tohto dlho hľadaného beťára živého pred sebou, veru ho veľmi škrelo, že ho nemôže lapiť, lebo za to by bola odmena. Ale slovo robí chlapa, a musel sa ovládnuť. Dal priviesť koňa. Jacek si ho znalecky prezrel a hneď ho aj ohodnotil na slušnú sumu, ktorú v tom momente vybral z kabanice a so širokým úsmevom podal veliteľovi finančnej stráže, ktorý stál s s ním zoči-voči , ale ten keď chcel dodržať dané slovo zatknúť ho nemohol. Vtedy ešte existovala nielen oficierska, ale i zbojnícka česť.
Keď Jacek s koňom odcválal, financi posmutneli, lebo odmena za jeho dolapenie sa rozplynula v rannej hmle. Keď však spočítali peniaze, ktoré dostali za koňa, hneď im oddľahlo, ba nastala všeobecná radosť, lebo o toľkej sume sa im nikdy ani nesnívalo.
Už ani pán Matiaščik si nepamätal, akú sumu peňazí za toho ruského koňa dostal. Pamätal si len, že toho bolo dosť pre všetkých (ba ešte aj „samaritánkam“ z Trstenej sa ušlo).
Peniaze nerobia človeka šťastným, ale umožňujú mu, aby bol nešťastný pomerne príjemným spôsobom. Ešte dodal, že by nikdy nebol veril, s akými peniazmi manipulovali v tom čase všeobecnej chudoby poľskí pašeráci. Aj si z nich čosi odložil, veď sa plánoval po vojne oženiť.
 Jeho vyvolená – dcéra hájnika zo zázrivskej hájovne sa však nestala jeho ženou: Jej rodičia ju odmietli vydať za chudobného financa, a po vojne sa už na Oravu nevrátil a zakotvil v Rožňave, kde sa aj oženil. Viažu sa k nemu ešte dve zvláštnosti. Tou rodinou zázrivského hájnika boli Lachovci, priami potomkovia Hájnikovej ženy (Hviezdoslav si ju nevymyslel, bola to skutočná postava). Smutný epilóg
Tou druhou udalosťou je, žiaľ tragédia, ktorá postihla rodinu pána Matiaščika, keď jeho syn, práve doštudovaný lekár, nešťastne zahynul pri výstupe na Kežmarský štít vo Vysokých Tatrách, z ktorého sa zrútil. Pochovaný je na rožňavskom cintoríne. Vždy, keď sa pánovi Matiaščikovi končila u nás jeho pracovná doba, na čiastočný úväzok, vídala som ho, ako kráča na cintorín s kytičkou v ruke k hrobu svojho syna. Dnes sú už spolu. Medzi mojimi spomienkami na dobromyseľného, milého človeka dominuje práve táto príhoda, o ktorej vedel tak pútavo rozprávať. Som rada že som ju mohla zaznamenať, aby neupadla do zabudnutia.
Edita Kušnierová
September 2009
|
