S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...
 Ľudmila Oravcová
Letom -svetom CESTA DO KANADY. So zmiešanými pocitmi, vzrušenia, obáv a zvedavosti, sme prijali s manželom pozvanie od našej dcéry a jej manžela na ďalekú cestu do Kanady. Pre našinca je to cesta dlhá ,únavná, ale aj sľubujúca nevšedné zážitky. V rámci príprav na cestu treba riešiť veľa problémov; čo pobaliť, čo vziať so sebou, a čo na seba (typický ženský problém), ma napadá, že by stálo za to takúto nie každodennú udalosť aspoň heslovite zaznamenať. Oživí to spomienky, ktoré s odstupom času vyblednú. Z letiska do domu našej dcéry Obrovská úľava potlačila únavu z dlhej cesty, keď sme sa v letiskovom chaose našli a búrlivo zvítali s dcérou a jej manželom. Naložili sme kufre do auta a nabrali smer Stouffville. Je to 20 tisícové mestečko pri Toronte. Cestou z letiska sme v diaľke uvideli známu vežu CN Tower v centre mesta a zhluk mrakodrapov. Nezvyklý pohľad pre našinca.. Na výpadovke z mesta míňame mierne zvlnenú krajinu, farmy, pasúce sa kone a dobytok a vzorne upravené golfové ihriská.Prekvapením pre nás bolo , že semafory sú v Kanade umiestnené až za križovatkou. Je to lepšie ako u nás, kde vodiči , čakajúci na križovatke prví v rade , musia vykrúcať krk , aby videli na semafor. V Kanade ho vidia pohodlne Aké to je byť v Kanade. Ráno po príchode som si natešene pomyslela „som v Kanade“ , tak ďaleko od domova vo svete. Spomínam , že letenky doma som kompletne vybavila cez počítač z tej malej dediny kde bývame. Komplikovanejšie to bolo ale s vybavovaním víz. Ak ich chcete dostať musíte podstúpiť okrem iného aj dosť ponižujúce dokladovanie solventnosti a výšky dôchodku. Potom ešte nájsť firmu , ktorá víza za vás vybaví. Nebolo to nič príjemné. Ostáva len dúfať, že sa to čoskoro zmení k lepšiemu.. Po udomácnení sme sa začali s manželom oboznamovať s okolím domu našej dcéry .Krajina v tejto časti provincie Ontario je prevažne nížinatá.. Čo ma najviac prekvapilo bolo rastlinstvo . Predstavte si , že pôvodní obyvatelia, Indiáni sa preháňali po lúkach na ktorých sa ich mustangovia popásali na rovnakej tráve , ďateline , púpave ako naše koníky na Slovensku. Farmári v tejto oblasti pestujú hlavne kukuricu a ovos. Teraz , pred blížiacim sa Halloweenom sa všade predávajú veľké oranžové a rôzne ozdobné tekvice, ktorých sa vyrezávajú rôzne strašidelné masky pre pobavenie. Moja dcéra má manžela Poliaka . Zoznámila sa s nim ako 9 ročná na dovolenke v Bulharsku . Deti si písali a čuduj sa svete, po štrnástich rokoch bola z toho svadba. Rodina môjho zaťa sa medzitým presťahovala z Poľska do Kanady a tak sme sa teraz hrou osudu ocitli na návšteve v krajine o ktorej sme v mladosti mohli len snívať. Ich dom je celkom pekný a dobre dispozične riešený. Suterén domu je betónový a po obvode Merače energií nemajú skrinky. Sú prichytené na obvodovom múre domu vo výške očí. Ani vodomerné šachty nepoznajú. Pri elektromere je čidlo, cez ktoré si pracovník vodárenskej firmy odmeria spotrebu vody. Nás s manželom ako bývalých energetikov tieto veci zaujímali. Naši mladí nám hneď na druhý deň po príchode naplánovali výlet k Niagarským vodopádom. Hurá, povedala som si , na vlastné oči uvidíme tento zázrak prírody, ktorý poznáme len z obrázkov a z televíznej obrazovky. Tam naberiem inšpiráciu na plánovanú úpravu záhradky okolo ich domu. Neviem sa zbaviť myšlienky byť nejako užitočná aj keď to po mne hostitelia nežiadajú. S tým sa nedá nič robiť. Obetavosť máme my slovenské mamky zakódovanú v génoch, už či sme v cudzine, alebo doma. Výlet k Niagarským vodopádom. Sotva sa stačíme aklimatizovať v novom zámorskom prostredí vábivej Kanady, dcéra so zaťom nás berú na poznávací výlet k Niagarským vodopádom.Je nedeľa, a podľa miestnych zvyklostí sa preto patrí ísť do kostola. Aj účasť na omši je pre nás zaujímavá svojimi odlišnosťami oproti tomu na čo sme zvyknutí doma. Omša bola pekná. Tamojšia cirkev vraj nedostáva od štátu ani cent a je odkázaná len na milodary od veriacich. Pred začiatkom omše pozvala jedna pani menšie deti do vedľajšej miestnosti v kostole.. Tam je pre nich pripravené „tichá zábava“ kreslenie a pod. aby nevyrušovali veriacich počas omše. Všímam si, že lavice na sedenie sú iné ako u nás, podľa mňa lepšie. Doska na kľačanie je sklápacia. Celá plocha podlahy je pokrytá kobercom, na rozdiel od nášho kostola doma, kde je koberec len v strede . Nuž ako sa vraví: „Iný kraj , iný mrav“ Niagarské vodopády. Od Stouffville, kde bývame, sú vzdialené 110 km. Po ceste opäť vidíme centrum Toronta a jazero Za krásneho slnečného počasia sme sa po diaľnici pohodlne dostali do cieľa našej cesty. Prekvapuje ma, že Niagarské vodopády nie sú kdesi v horách , ale z jednej i z druhej strany sú obklopené mestskou zástavbou. Keďže sú aj medzištátnou hranicou, jedno mesto je j kanadské a druhé už patrí do spojených štátov.. Podobných návštevníkov ako sme my, je tu veľa. Pestrá zmes turistov rôznych národností chce na vlastné oči vidieť Niagarské vodopády. Všímame si medzi množstvom ľudí, hlavne Indov v ich typickom oblečení a šikmookých Japoncov. Čím bližšie sme boli k vodopádom, tým viac sme boli mokrí, lebo pofukoval vietor, ktorý roznášal po okolí vodou presýtený opar. Nám to pochopiteľne nevadilo a ďalej obdivujeme po ľavej strane menšie americké padajúce vody. Ostávame doslovne ohúrení veľkolepým prírodným divadlom, ktoré vidíme na vlastné oči, a ktorého mohutné hučanie počuť široko ďaleko – Niagara Fals. Jedným slovom „Nádhera.“ Atraktívnych ponúk pre turistov je veľa. Na loď ktorá pláva až k padajúcej vode sme netúžili ísť, radšej sme sa s dcérou vybrali do 190 m dlhého tunela , vyrazeného pod vodopádmi. Bol to neopísateľný zážitok stáť za tou ohromnou clonou rútiacej sa vody. Bohužiaľ fotky z tejto zaujímavosti sa nevydarili, sú príliš tmavé. Pohodu nám neskôr hore pri vodopádoch kazila americká stíhačka, ktorá sa predvádzala a krúžila nad nami. Našich manželov sme nechali „oddychovať“ na lavičke a s dcérou sme išli do neďalekej botanickej záhrady a skleníkov. Bolo tam krásne. Videla som veľa nových, mne neznámych rastlín a kvetov.. Na spiatočnej ceste späť k vodopádom / a k našim „oddychujúcim“ polovičkám / som si zobrala z brehu Niagary na pamiatku dva kamienky, pretože ich zbieram. Vo svojej zbierke mám kamene takmer z celej Európy, dokonca aj z poza polárneho kruhu. Uveličení pohľadom na tú nádhernú scenériu vodopádov vybrali sme sa do kopca , pozrieť mestečko Niagara. Na každom kroku je nejaká lákavá atrakcia. My sme statočne odolali tomuto vábeniu, okrem dobrého jedla v jednej z mnohých reštaurácií. Za nami hučí NIAGARA * Indiánsky pozdrav * Na Lavčke pred ruským kolom * Kamienok - trofej na pamiatku Bol už podvečer keď sme sa vybrali domov. Na spiatočnej ceste nás zastihla tma a tak sme s manželom mohli po prvýkrát v živote vidieť „na živo“ rozsvietené mrakodrapy a valiace sa svetlá áut na osemprúdovej diaľnici. Plní nezabudnuteľných dojmov sme sa šťastne vrátili do Stouffville. Po návrate, v snahe prejaviť vďačnosť našim hostiteľom, radili sme sa s manželom ako sa im revanšovať, keď okrem svojich rúk a skúseností sme do Kanady sotva mohli niečo priniesť. Napadlo nás, že im ponúkneme pomoc pri skrášlení okolia domu pri výsadbe kvetín a zelene. Samozrejme, že by to malo spĺňať predovšetkým ich predstavy a preto sme začali konzultovať s domácimi plán záhradníckych úprav. O tejto našej aktivite bude reč v nasledujúcom pokračovaní nášho kanadského pobytu. Fauna a flóra v okolí domu. Keď človek odchádza do ďalekej cudziny tak pod dojmom prečítaných cestopisov z exotických krajín očakáva, že príroda bude celkom iná ako u nás . Spomínala som už, že na kanadských lúkach koníky spásajú rovnaké druhy tráv aké vídame doma . Podobne je to s malými odchýlkami okolo domu kde bývame aj s drobným zvieratstvom, najmä vtáctvom.
Miestni obyvatelia chovajú veľa psov, rôznych plemien. No nestalo sa ani raz , aby na nás niektorý z nich štekal z poza plota. Psy bývajú vo vnútri domov a von chodia len s majiteľom na prechádzku uviazaní za obojok , bez náhubku. Túlavého psa nevidno. Preto tam nie je toľko psov „rasy pospolitej“ ako zverolekári u nás nazývajú krížencov uličných zmesí. Videli sme aj krásneho ryšavého kocúra , ktorý bol na pravidelnej doobedňajšej prechádzke sám. Išiel po chodníku a keď nás zbadal zostal prekvapene stáť, nemohol pochopiť, kde sme sa tu vzali , keď všetci obyvatelia v takomto čase sú v práci.. Oblúkom nás obišiel po ceste, a pokračoval domov zase vzorne po chodníku. Vídali sme ho skoro každý deň. Ďalší veľký kocúr odprevádzal deti odchádzajúce do školy až na zástavku školského autobusu. V Kanade je v parkoch veľa veveričiek a čipmánkov (druh podobný veveričke). Sú rôznych farieb a pobehujú všade. Vráťme sa však k plánovanej výsadbe záhradky, lepšie povedané k výsadbe kvetov a zelene okolo domu. Tulipánové kanadské pätorčatá, Nezvyčajnou raritou medzi črepníkovými kvetmi bol trs piatich žltočervených tulipánov ktoré vyrástli z jednej cibule. Nákup sme odviezli domov a po krátkej porade sme s manželom začali so sadením. Zem , ktorá bola pod trávnikom bola tvrdá ako loj. Manžel sa veru pri kopaní jám dosť natrápil. Museli sme ho aj poľutovať a trochu mu aj pomôcť. Výsledok nášho snaženia bol dobrý , ale ešte niečo tomu chýbalo. Boli to kamene. Po krátkej obhliadke terénu sme sa manželom vybrali voziť ich od neďalekého potoka .Presnejšie povedané , on ich vozil a ja som ich vyberala a nakladala do fúrika. Kamene sme s porozkladali do kvetinového záhonu a po krátkom oddychu sme sa pokochali vykonaným dielom a zhodnotili výsledok vlastnej práce Nebolo to zlé, ale ešte to chcelo nejaké doplnky. Chýbali tam ešte ihličnany no a na vylepšenie kvalitná zemina. Večer na rodinnej rade sme dohodli ďalší postup, podľa ktorého sa objedná jedna tona kvalitnej zeminy a v práci sa pokračuje ďalej..
Terasa po skončení okrasnej výsadby
Drahý stromček v záruke. Večer sme zaspávali síce unavení, ale s dobrým pocitom, že sme aspoň v niečom boli užitoční našim hostiteľom. ***
Keď sme uskutočnili naše predsavzatia o skrášľovaní okolia domu podľa želania domácich a našich fyzických možností, skontrolovali sme dielo. Uveličení a spokojní sami so sebou sme sa posadili na lavičku pod strechou terasy a nechali sa vyfotografovať v popredí s čerstvo posadenými kvetinami, kríkmi a rozloženými balvanmi.
Bejzbol šport pre nás neznámy. Priznám sa , že o tejto americkej populárnej hre sme pred zápasom toho veľa nevedeli. ( Ale ani po ňom. ) No nechceli sme si nechať ujsť príležitosť vidieť toto pre nás neznáme športové podujatie na vlastné oči. Konalo sa v slávnej obrovskej hale Rogers Centre, s otváracou strechou . Vojde sa do nej asi 55.000 divákov. Hala je v centre Toronta.Mali sme lístky na miesta VIP. ( veľmi dôležité osoby). Vošli sme teda s manželom vchodom pre VIP. Pri kontrole lístkov nás bleskovo vizuálne preverili, či niekto z nás nie je veľmi dôležitý. ( pre ich ďalšiu kariéru.) Pre každý prípad mi jedna dáma skontrolovala obsah kabelky. Zápas bol v čase nášho príchodu už v plnom prúde. Hala bola zaplnená asi do troch štvrtín. Podľa množstva TV kamier sa hral dôležitý zápas, medzi mužstvami Toronta a New Yorku. Názov klubov som si nezapamätala. Zápas sa podľa môjho laického pohľadu nehral veľmi oduševnene. .Po zápase sme sa dozvedeli , že už bol koniec sezóny a konečné poradie mužstiev nami sledovaný zápas už nemohol nijako ovplyvniť. Bola to skôr exhibícia pre divákov. Hráči sa predvádzali častým nepresným odpaľovaním loptičiek do obecenstva. Diváci mali z toho pochopiteľne radosť. Cez prestávku vybiehali na hraciu plochu mládenci a dievčatá , ktorí vyhadzovali do obecenstva nejaké firemné tričká. Na veľkoplošnej obrazovke sa objavovali detailné zábery nielen hráčov, ale aj obecenstva. Diváci ktorí sa ocitli v priamom zábere na obrazovke natešene vyskakovali a za sprievodu hudby bavili ostatných. Obsluha (aj u nás v oddelení VIP ) roznášala nápoje a pukance, z čoho bol v hľadisku veľký neporiadok. Domáci vyhrávali , a nakoniec aj vyhrali , a tak boli domáci fanúšikovia spokojní. Americkú lavičku strážil postavou najväčší z tamojších policajtov. Policajti počas zápasu sedeli na lavičkách po obvode ihriska a cez prestávku sa postavili čelom k obecenstvu. Samotný zápas nemôžem z pochopiteľných dôvodov odborne komentovať Viem len, že na obidvoch stranách mužstiev hrali hviezdy, ktoré obecenstvo poznalo a odmeňovalo potleskom za každú vydarenú akciu. Bohužiaľ o niekoľko mesiacov po tomto zápase sme sa dozvedeli , že jeden z tých amerických hráčov tragicky zahynul , keď svojim malým lietadlom narazil do jedného z mrakodrapov v New Yorku.. Nakoniec musím priznať, že sme ani nevyčkali koniec zápasu. Bolo už dosť pozde a naši mladí išli ráno do práce, tak sme sa spokojne vrátili domov. Na budúce Vás zavediem k Hurónskemu jazeru , na ktorom sa podľa mojich detských predstáv plavil na kanoe hrdina knihy :Posledný mohykán.. Výlet k Hurónskemu jazeru. Iste poznáte ten úžasný pocit , keď sa Vám splní niečo, o čom ste dlhé roky snívali. Splnil sa mi Kanada je rozľahlá a do nášho cieľa sme museli prejsť veľa kilometrov.. Cestou som si všímala krajinu a porovnávala ju s tou, ktorú sme doteraz poznali. Všimla som si , že nie všetky mestečká sú ovešané kvetmi, ako v okolí Toronta a Niagary . Farmy pri cestách boli vynovené , ale videli sme aj opustené farmy s malými domčekmi. Dobytok – kravy a kone rôznych plemien sa spokojne pásli za jednoduchými drevenými ohradami. Nevidela som však nikde sliepky, či kačice, alebo u nás tak hojne sa vyskytujúce chlievy a všakovaké búdy za domami. Nič také. Balíky slamy a sena boli väčšinou už zabalené na zimu. Veľké baly slamy slúžili aj ako podstavce pre jesennú výzdobu. Boli na nich položené rôzne tekvice a postavičky. Objavili sa už aj strašidlá na Halloween. Po ceste som videla koruny stromov tvarom odlišné od tých , na aké sme zvyknutí u nás v Európe. Jesenné farby prírody boli prekrásne. Po dĺhych hodinách strávených na cesta sme prišli do malebného prístavu Tobermory kde sme sa ubytovali v hotelových izbách s výhľadom na prístav a zakotvené jachty. Dcéra kúpila lístky na vyhliadkovú loď „Modrá volavka.“ S tou sme sa vybrali na plavbu okolo malých ostrovov v zátoke a k väčšiemu ostrovu nazvaného Ostrov kvetináčov, kde sme sa takmer hodinu mohli kochať jeho prírodnými krásami.. Názov ostrova je odvodený od neobvyklého tvaru pobrežných skál a ich údajnej podoby s kvetináčmi! Loď „Modrá volavka“ má sklenené dno, takže sme mohli okrem pohľadu na hlavnú atrakciu plavby, potopené lode , vidieť aj rôzne vodné rastliny v jazere. Na „Ostrove kvetináčov“ sú kempy, ale tohoročná turistická sezóna sa už o pár dní mala skončiť a s ňou zároveň končila aj plavba na tento zaujímavý ostrov. Urobili sme niekoľko fotografií pre porovnanie, že voda v Hurónskom jazere je na rozdiel od Ontaria v Toronte priezračná a čistá. Na pamiatku som si z ostrova zobrala dva malé biele kamene . Pred odchodom po obvyklej skupinovej fotografii sme sa vrátili plný nových dojmov naspäť do nášho hotela v prístav Na druhý deň ráno nám dcéra so zaťom pripravili ako ďalšie prekvapenie , výlet k skalnatým
Našim ďalším cieľom bola druhá najdlhšia piesočná pláž v Kanade, nachádzajúca sa pri sladkovodnom jazere. Ako sme sa k nej blížili, videli sme, že popri ceste sa začal objavovať žltý piesok. Rovná cesta viedla cez malé mestečko , v ktorom boli všade vylepené volebné plagáty. Pani Husak kandidovala do mestského zastupiteľstva . Na konci cesty sa pre nami zjavila voda , ale už nie pokojná zátoka , ale more pripomínajúce burácajúce vlny . Sadli sme si na lavičku pri pláži a jediac zmrzlinu sme s obdivom pozerali na Hurónske jazero. Spomenula som si , že pred rokmi, keď sa dcéra mala sťahovať do Kanady povedala som manželovi, že raz si bude močiť nohy v Hurónskom jazere. Nevyplnilo sa mi to celkom, lebo sa mu nechcelo vyzúvať. Ale zážitok bol nezabudnuteľný. Spokojní sme sa pobrali domov. Po ceste sme sa zastavili na kávu a občerstvenie. Dcéra si v malo bistre zabudla malý turistický vak aj s peňaženkou a kreditnými kartami. Po polhodine sme sa vrátili a vak bol na mieste aj s celým obsahom. Sladká Kanada. Potom sme už cestovali bez problémov až domov. Po ceste som sledovala rozsvietené domy. Na druhý deň bol veľký sviatok Deň vďakyvzdania a prirodzene pracovné voľno. Keď v Kanade padne sviatok na sobotu , alebo nedeľu, pracujúci majú voľno aj v pondelok. Tak isto je to aj s Vianocami. Lepšie ako u nás. Na budúce Vás zavediem na zápas NHL. NHL – Toronto Maple Leafs – Detroit Red Wings. Tentoraz si splnil sen môj manžel. Veď ktorý chlap by netúžil vidieť na vlastné oči čo len jediný zápas NHL. Lístky síce neboli najlacnejšie , ale našu rodinu to finančne nezruinovalo. Hokejová hala Toronta Maple Leafs sa nachádza neďaleko haly Rogers , teda opäť v centre Najprv sa rozkorčulovávali hráči , potom štyria rozhodcovia a po nich sa upravoval ľad. Za ten čas sa na divákov valila jedna reklama za druhou. Hore pod stropom haly je zavesená informačná tabula s ukazovateľom skóre a štyri veľké obrazovky. Takmer presne o 19,30 hod. nastúpili obe mužstvána ľad a štyria speváci zaspievali viachlasne najprv americkú a potom kanadskú hymnu. Zápas začal pokojne a skoro do 5 minúty bez prerušenia. Keď bola hra prerušená , nastúpila reklama a v rohoch štadióna vyskočili poobliekané postavy zvierat a bavili divákov. Domáci sa v 6 min. ujali vedenia. To bolo jasotu a fanfár. Cez prestávku po prvej tretine sme ostali sedieť. Sused Kanaďan nás volal na pivo , ale sme nešli , lebo sme si kúpili 0,5 l ľadový čaj na štadióne za 4 doláre. Do haly sa nesmie z domu nosiť žiadne pitie. V druhej tretine súper pritvrdil a Američania dali po sebe 2 góly. Domáci fanúšikovia trochu zosmutneli , ale ešte nebol koniec zápasu.
Potom jeden hokejový veterán asistoval malému hokejistovi a ten z modrej čiary dal do prázdnej brány gól. Opäť jasot. Nakoniec nám pustili, zrejme u divákov veľmi obľúbené, preteky opíc, kto príde prvý do cieľa v pralese. Pretekárov povzbudzovala celá hala. V tretej tretine sme už aj my s manželom nahlas povzbudzovali domáce družstvo , aj keď mali hostia viditeľnú prevahu. Po vyrovnaní na stav zápasu 2:2. bolo vresku a radosti. Povzbudzovali sme ich ešte viac , aby dali víťazný gól. Nestalo sa tak a po krátkom oddychu a úprave ľadu pokračoval zápas samostatnými nájazdmi. Prvý išiel domáci hráč a dal gól. Jasot. Potom Američan , tiež dal gól. Ozval sa slabší jasot amerických fanúšikov. Pri druhom nájazde domáci hráč netrafil bránu. Nasledoval Američan , ktorý dal parádny gól. Kanaďan znovu nedal a zápas sa skončil víťazstvom hráčov Detroitu. Z hráčov som si zapamätala Dominika Haška v bráne hostí a výborne hrajúceho kapitána Toronta Sundina. Vyšli sme von a vtedy sme si všimli, koľko policajtov bolo na štadióne a že kanadskí policajti chodia v košeliach s krátkymi rukávmi hoci bola už polovica októbra. Kanaďania sú vo všeobecnosti otužilci, lebo aj ženy oblečené vo vetrovkách nenosia ponožky a deti chodia do školy ešte aj na jeseň stále v kraťasoch. Návšteva Zoo v Toronte. Za svojho krátkeho života / oproti večnosti / som navštívila tri ZOO záhrady a to v Bratislave, v Budapešti a v Bojniciach. Zoo v Toronte bola v poradí štvrtá Boli sme prekvapení , že sme ani dlho nešli autom a už sa pred nami objavilo veľké parkovisko a nápis Zoo Toronto. Zoologická záhrada je rozdelená na viac častí , podľa svetadielov. Vidieť , že pri jej návrhu V krytých pavilónoch sme videli rôzne juhoamerické plazy, pavúky a vzácne maličké žabky. Obrovská boa driemala za sklom. Páčili sa nám aj velikánske brazílske šváby, ale nechcela by som ich mať vo svojej špajzy. V jednom oddelení boli zvieratá , ktoré vychádzajú zo svojich príbytkov len v noci. Bola tam tma , ale zvieratká sme videli. Veľa z nich sme videli prvýkrát v živote. Oddych na lavičke s prúteným baldachýnom Opíc tam bolo od výmyslu sveta. Od maličkých , až po gorily. Gorily nás zaujali. Ich vodca má 20 rokov a je obrovský. Sedel pri ohrade v chládku a driemal. Keď sa však pohol smerom k ostatným , samice rýchlo chytili mláďatá a rozpŕchli sa. Neprestali ho však sledovať. Na návšteve Zoo bolo veľa aj školákov. Na jednu učiteľku na takýchto výletoch nesmie pripadnúť viac ako 7 žiakov, kvôli bezpečnosti. Deťom sa najviac páčili dve tigríčatá. Tie sa veselo hrali a otravovali trpezlivú matku. Krásna čierna puma si nás zvedavo prezerala . Africké slony sa nám zdali unudené , lebo už na okolitých stromoch nemali čo ožierať. No i tak sme neľutovali , že sme sem išli . Zvieratá , krásne sfarbené stromy a všade kvitnúce záhony kvetov, to bol opäť nezabudnuteľný zážitok. *** |
som videla len Írsko - úzke políčka a jedno veľké jazero. Veľmi som chcela vidieť Záliv sv. Vavrinca , ale bola zlá viditeľnosť, zamračené, takže nič. Preto ma potešilo, keď nám po d´hych hodinách letu , prikázali sadnúť si na miesto a pripútať sa. Lietadlo začalo zostupovať. Nastalo hrobové ticho a každý pozeral na obrazovku a sledoval klesanie lietadla. Leteli sme vo výške 11 tisíc metrov a tak trvalo dosť dlho , kým sme sa dostali nad mesto a letisko. Prvé zvedavé pohľady na jesennú Kanadu z blízka sa miešajú s pocitmi napätia a očakávania ale aj strachu, aby sme sa v tom ruchu nestratili. Čiastočne si vydýchneme, keď lietadlo hladko pristáva a roluje na obrovskom letisku v Toronte.
pred sebou až za križovatkou. Prešli sme cez mestečko, v ktorom boli lampy pouličného osvetlenia ovešané závesnými kvetináčmi s prevísajúcimi pestrofarebnými kvetmi. Kvety boli aj vo veľkých kvetináčoch popri ceste. Pred jedným obchodom stála pri stene, po dĺžke napoly prerezaná liatinová vaňa, bohato vysadená zeleňou . Mestečko ako z rozprávky. Na konci je štvrť plná nových domov. Cieľ našej cesty. Nový plot dcérinho domu sa nedal prehliadnuť, ten smespoznali podľa fotografií zo vzájomnej korešpondencie. Cestou som si všimla , že všetky domy majú pekne upravené záhradky. Naši majú okolo domu len nový čerstvo pokosený trávnik. Pomyslela som si, že toto musíme zmeniť. Začala som sa tešiť, že môžem byť užitočná pri plánovaní výsadbe okrasnej záhrady.O tom čo všetko sme ešte videli a zažili s manželom v Kanade , sa pokúsim napísať v ďalších pokračovaniach
mohutne zateplený. Je postavený z klasického tunajšieho materiálu – dreva. Steny domu sú zateplené a vnútorné obloženie je zo sádrokartónu. Na oknách v porovnaní s našimi sa dajú otvoriť len niektoré ich časti. Spravidla v každej miestnosti jedno krídlo, buď ako posuvné, alebo sa otvára von!
Ontario, ktoré nám suchozemcom skôr pripomína more, ako na jazero. Cestou smerom dolu k Niagare vidíme nevysoké kopce, ovocné sady a vinice. Zrazu sme zbadali Wellandský kanál s plavebnými komorami. Je to zaujímavý pohľad. Cez tento kanál plávajú lode z jazera Erie do Ontaria a ďalej riekou Sv. Vavrinca až do Atlantiku.
V pondelok po výlete, sme s dcérou Katkou , ktorá si zobrala v práci voľno, sme navštívili veľký záhradkársky obchod. Podľa predbežných plánov sme vybrali a kúpili krásnu modrú hortenziu, striebornú tuju, a veigelie a rôzne kríky, vrátane mulčovacej kôry. Časť nákupov som platila aj ja platobnou kartou. Zaujímavé pre mňa bolo, že lístok z pokladne vyšiel rýchlejšie, ako sme na to zvyknutí v našich obchodoch.
takýto sen a videla som na vlastné oči slávne Hurónske jazero. Stalo sa tak zásluhou našich mladých, ktorí nám pripravili výlet do národného parku Bruce Peniskula ktorý sa rozprestiera pri Hurónskom jazere . Na tento výlet sme sa veľmi tešili a v duchu sme si mysleli , že to mohla byť odmena za kvetinovú výsadbu pri dome..Naša dcéra Katka vybavila cez internet ubytovanie v prístavnom mestečku Tobermory, ktoré sa nachádza vo veľkej zátoke Georgian Bay.
útesom v zátoke Georgian bay. Bolo nádherné počasie. Odfotili sme si neďaleko prístavu veľkú loď CICIMAN, čo v indiánskej reči znamená „veľké kanoe“. Po raňajkách sme sa vybrali na cestu. Po pár kilometroch sme auto nechali na veľkom parkovisku v lese .a pešo sa vybrali k skalným útesom. Bolo tam krásne , ale ani stopa po indiánoch. Samozrejme , že tu žili, ale aby sme ich stretli , museli by sme tu byť o pár desaťročí skôr. Pochodili sme skalnaté vyvýšeniny a kochali sa pohľadom na priezračnú modrú vodu obrovského jazera. Toaleta v národnom parku vyzerá takto: -drevený domček, biela záchodová misa, toaletný papier a lopatka s hoblinami. Lopatka bola priviazaná , ako keby sme boli na Slovensku.
Toronta. Hala je na naše slovenské pomery obrovská . Sedeli sme skoro na jej samom vrchu. Ihrisko bolo dolu, dolu pod nami, ale videli sme napodiv dobre. Sedeli sme medzi kanadskými a americkými fanúšikmi, čo však nebol, ako sme počas zápasu zistili, žiadny problém.
nemuseli šetriť priestorom . Za každou zákrutou sa pred nami objavila iná scenéria, iné zvieratá. Dosť sme sa veru nachodili a to sme neprešli ani trištvrte záhrady Počasie nám vyšlo a o návštevníkov nebolo núdza.