aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Alkohol ako liek esej
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky

Alkohol ako liek esej...

 

Vojtech Hégli

Alkohol ako „liek“ s bolestnými skúsenosťami.

Prvý kontakt s alkoholom
spadá do veľmi skorého obdobia môjho detstva. Občas aj predtým som sledoval dospelých, ako sa im zmršťujú tváre do rôznych podôb, keď prevracali pohárik     s alkoholom do seba. Nechápal som prečo to robia, keď im to spôsobuje taký hnus. O nejakom zabíjaní červíka, či prehriatí duše som nevedel nič. Iba som si sem-tam všimol, že po niekoľkých vypitých kalištekoch začínajú mať aktéri tohto "obradu" silnejšie slová. Keď ma občas otec, po návrate z bane, poslal so džbánom po pivo, mohol som pobadať, že v zadymenej krčme sediaci chlapi sa dokonca urážali oplzlými slovami. Asi tam sedeli pridlho, alebo takáto reč im bola vlastná. Neviem.

Vlastné skúsenosti s alkoholom.
Že sa po užití alkoholu robia aj iné hlúposti, to som netušil, ale čoskoro som to na vlastnej koži pocítil.  Jedného jarného popoludnia v sobotu sa moji rodičia rozhodli ísť do neďalekej Novej Lehoty na zábavu. Tuším na majáles. Tak tomu hovorili, keď sa oslavovali máje postavené mladým devám. Otec pri čistení bagančí, ktoré inak nosil do bane, mama zase s naškrobeným bielym konťom na hlave a v širšej krojovanej sukni, tuším že tiež naškrobenej, sa navzájom pobádali, aby ani náhodou nezmeškali skupinku známych, ktorí sa tiež na túto zábavu chystali. Ja so sestrou Katkou sme sa iba prizerali, ako mama ešte chystala na stôl niečo na zjedenie. To ako pre nás. Aby sme mali čo pod zub, keď nám z večera bude škŕkať v žalúdkoch. Počas týchto príprav občas prehodila nejakú poznámku, že čo mám robiť keď toto, či ono, alebo tiež, že máme ísť zavčasu spať, že nemáme ísť ďaleko od domu, a že teta Kata, otcova sestra, na nás dozrie a pod.

Nezvyčajný pokyn.
Poslednou poznámkou, už medzi dverami, mi dovolila, aby som si v prípade, že ma bude bolieť hlava, glgol z tej pálenky, ktorá bola medzi kredencom a šezlónom (akousi pričňou zbitou z fošní a vrecom naplneným slamou). Prečo to povedala, dodnes neviem. Nikdy predtým mi piť alkohol nedávali! Prečo zrazu teraz? – vŕtalo mi hlavou. Chvíľu sme sa s Katkou hrali na našej vŕbe. Keď šiel okolo nášho domu kamarát Miško, spomenul som si, že by ma aj mohla bolieť hlava a že by som si mohol s ním z tej pálenky aj glgnúť. Miško pristal a šli sme do našej kuchyne. Dusilo nás to, škriabalo v hrdle, kašľali sme až sme očerveneli v tvárach. Za malú chvíľu sa nám točili hlavy. V takých hlavách sa nemohlo nič rozumné zrodiť, iba že poďme pre ostatných kamarátov. Nebolo ich treba dlho hľadať. Keď sme si dali ďalšie glgy, začali sme byť smelší, napínali sme svoje prepadnuté hrude a že kto dokáže to, či  ono... A zrazu sme sa pristihli, že sme pri moste nad našim potokom. Ktorýsi z nás sa prešmykol popod zábradlie a už visel nad potokom, držiac sa jednou rukou nosníka dreveného mostu. Samozrejme, že sme to dokázali všetci. Okolo idúci susedia z Horného konca sa divili naším kúskom, ale nezasahovali, aj keď videli, že nie je všetko s kostolným riadom.

Príležitosť na pomstu.
Zrazu som nahmatal vo svojom vrecku môj malý nožík kriváčik. Rozbehol som sa   k našej záhrade a moji kamaráti ako zmyslov zbavení za mou. Zastavil som sa iba pri chodníku, smerujúcim cez našu záhradu ku škole. Týmto chodníkom som chodil, tak ako ostatní moji rovesníci, do blízkej školy. Chodil teda aj môj, neviem prečo, „úhlavný“, nepriateľ. A nie len môj. Chlapci pochopili, čo asi chcem vykonať, preto si sadli na zem a spolu so mnou čakali. Netrvalo dlho a po chodníku si veselo poskakoval môj „úhlavný“... Medzi tým, čo sme sa stihli vztýčiť, prehodil mrzkú poznámku a my sme sa na neho vrhli s úmyslom pomsty za príkoria, ktoré na nás napáchal, to ako o čosi starší, cez školský rok. Vytiahol som ten malý, červený kriváčik a šibrinkoval som okolo jeho uší, že mu ich akože odrežem keď ešte raz pôjde cez našu záhradu. Chlapci ho držali, a ja som bol čoraz smelší, až som do tých uší trošku zarezal. Keď zreval, pustili sme ho a rehotali sa nad jeho útekom.

Neblahé následky po vytriezvení.
Keď sa zvečerilo, šiel som domov. Katka už bola schúlená na prični a spala. Priľahol som k nej a po malom glgu z lavórovice som tvrdo zaspal...
Snívali sa mi hrozné veci. Videl som dokonca nejaké biele svetlo, ktoré sa ku mne približovalo, až mi naháňalo hrôzu. Nadránom, keď som sa prebudil, zistil som, že moja sestra Katka tíško leží vedľa mňa a že naši sú už doma.

Netrvalo dlho a mama sa dozvedela od susedov všetko, čo sme vystrájali, ako sme sa správali, a veruže aj o tom, čo sme urobili môjmu „úhlavnému“. Naši ma nebili. Možno sa pristihli pri spomienke na poznámku „hodenú“ medzi dverami, keď odchádzali do Lehoty.

Prišiel však pondelok. Bolo treba ísť do školy. Hneď ráno ma učiteľ poslal tým červeným nožíkom odrezať palicu. Že si môžem vybrať akú hrubú chcem. Keď som ju doniesol, prehol ma cez lavicu a nakládol mi čo sa zmestilo. Cez zaslzené oči som videl „úhlavného“, ako sa chichúňa. V detskej dušičke sa rodili myšlienky na „krvavú“ pomstu. Myslel som si, že učiteľovým výpraskom sa všetko skončilo. Horkýže... Prišlo popoludnie a s ním hodina náboženstva. Kaplán, ktorý prišiel na hodinu, niesol so sebou palicu. Nebolo mi treba hovoriť, že asi načo. Rovnako, ako učiteľ, ma prehol cez lavicu, a naložil o čosi viac ako on. Doma som ukazoval svoj červenomodrý až do fialova vyfarbený zadok. Tak trošku si aj mysleli, že tak mi treba, ale otcovo rezolútne prehlásenie, že na náboženstvo už nikdy nemusím ísť, ma aj potešilo a zmiernilo bolesť aspoň tých kaplánových rán...

Neskôr, ako mládenci, sme sa s mojim „úhlavným“ dokonca aj kamarátili. Ukázal mi aj svoje uši. Nebolo tam ani stopy po mojom červenom kriváčiku. Ostala mi iba skúsenosť, že keď človeka bolí hlava, nemusí byť alkohol tým najlepším liekom.
 

Vojtech Hégli,

apríl 2012

 

 

 

 

TOPlist